Začiatkom septembra si v Londýne zlomil driekový stavec chrbtice. Ôsmeho ho tam operovali. „Po úraze som necítil nohy ani nič z dolnej časti tela. Operácia v Londýne sa podarila, robili ju moderným spôsobom, s veľmi malými zásahmi. Pomaličky som začal cítiť stehná a kolená, ale ich ohybnosť bola veľmi slabá. Členky, chodidlá ani prsty na nohách som necítil vôbec,“ hovorí Aleš Rauš. Ani po operácii sa však jeho stav nezlepšoval. V ružomberskej vojenskej nemocnici ho vyšetrili a zistili technickú chybu, vinou ktorej jedna zo skrutiek v stavci zasahovala do miechy.
Raušovci sa rozhodli syna preložiť do Nemocnice s poliklinikou Nové Zámky, kam chodí operovať profesor Jozef Lohnert z Kliniky úrazovej chirurgie v Bratislave. Aleš teda londýnsku kliniku nakoniec vymenil za lôžko na traumatologickom oddelení v Nových Zámkoch, kde v utorok 28. septembra 2004 podstúpil ďalší zákrok. „Po operácii si konečne cítim prsty aj chodidlá. Pomaly sa im vracia hybnosť a dúfam, že to bude ďalej pokračovať,“ povedal Našim novostiam deväť dní po operácii. „Všetkým tu chceme veľmi poďakovať,“ pridal sa otec Rajko, ktorý so synom pricestoval v pondelok 27. septembra a odvtedy väčšinu dňa strávil pri Alešovom lôžku. Podľa vyjadrenia primára traumatologického oddelenia NsP Nové Zámky Mikuláša Bocza sa rany hojili bez komplikácií, zlepšila sa pohyblivosť aj citlivosť dolných končatín. „Keďže pacient je stabilizovaný, môže začať intenzívnu rehabilitáciu,“ dodal primár Bocz.
„Aleš strávil v Kováčovej štyri mesiace, viac poisťovňa odmietla preplatiť. Koncom februára 2005 sme ho priviezli domov,“ povedala nám minulý týždeň Alešova mama Iveta Raušová. „Trikrát do týždňa absolvuje v Ružomberku rehabilitáciu a elektroliečbu. Určitý pokrok tu je, ale ešte stále neohýba členky ani nehýbe prstami.“
„Momentálne som v určitej fáze útlmu,“ dodal Aleš. „Zmeny cítiť, ibaže napredujú slimačím tempom. Len keď ma prídu pozrieť známi, tak vidia rozdiel. Nezastavilo sa to, pomaličky sa to regeneruje. Zatiaľ som v pohybe dosť obmedzený - akonáhle sa nahnem, ako by som nemal, môžem spadnúť. Teraz je všetko najmä na mne a rehabilitačných sestrách.“
Doma chodí Aleš o barlách, vonku používa vozík. Často ho navštevujú kamaráti a príbuzní, v sobotu 2. apríla sa práve chystal pozerať televízne hokejové semifinále. V júni oslávi dvadsiate druhé narodeniny a v septembri sa chystá opäť nastúpiť do druhého ročníka štúdia odboru dejepis – výtvarná výchova na Katolíckej univerzite v Ružomberku. „Predpokladám, že na tom budem omnoho lepšie. Akonáhle sa jedna noha dá dokopy, budem mať lepšiu stabilitu a dlhšiu výdrž. Začínajú sa mi hýbať prsty na ľavej nohe – zatiaľ len samovoľne, ale verím, že to pôjde.“
