Martin Babjak: Slovensko hľadá SuperStar, my hľadáme klasiku

Umelec musí mať štýl. Nemôže hrať a spievať od buka do buka. Uvoľnenie je potrebné, ale mali by sa dodržať aj určité pravidlá hry.
Martin Babjak.
„Je to paradox, že my spolu s docentom, koncertným majstrom a vynikajúcim klavírnym pedagógom Danielom Buranovským môžeme byť radi, keď dokážeme na Slovensku vypredať sálu aj napriek tomu, že si občas robíme reklamu účinkovaním v Uragáne alebo v relácii Čo dokáže ulica. Bez šubiznisu a reklamy sa zrejme nikto z nás nemôže zaobísť. Preto na začiatku koncertu hovorím publiku, že Slovensko hľadá SuperStar, a my hľadáme klasiku,“ začal svoje rozprávanie známy slovenský operný spevák Martin Babjak v šatni po vokálnom koncerte, ktorý usporiadali v utorok minulý týždeň Pizzeria AB a Mestský úrad v Seredi.
Voči úspešnej televíznej súťaži má však z profesionálneho hľadiska určité výhrady: „Som trošku sklamaný. Veď oni vlastne tých spevákov nechajú spievať falošne a ani im to nevyčítajú, a pritom je to vlastne spevácka súťaž. Mladých ľudí takto zavádzajú, aby si mohli myslieť, že naozaj každý môže spievať na vrcholovej úrovni. Profesionálny spevák by mal však ovládať svoj hlas nielen spontánne. Keby som ja vymyslel spevácku súťaž, určite by som v prvom rade striehol na to, aby súťažiaci spievali čisto. Možno som sa na SuperStar zo začiatku aj trošku hneval, ale potom som nad tým kývol rukou. Veď tá súťaž nie je o speve, ale o zábave a šoubiznise, a to netreba ľuďom brať.“
***
Podľa slov Martina Babjaka ba mali mať súťaže prísnejšie kritériá. Ako príklad spomenul súťaž modeliek: „Všetko im merajú, stehná, boky, pás, hrudník, a keď modelka nemá patričné miery, body idú dolu. Ale myslím si, že keď už sa na to tie dievčatá dajú, mali by rátať aj s prehrou. Aj mne, profesionálnemu spevákovi, sa často stane, že niekedy niečo falošne pospievam a dirigent mi to takmer okamžite vytkne. Hoci mi to nepadne dobre, musí to byť, lebo potom si človek včas uvedomí, že aj on robí chyby.“
***
„Keď sme pred rokmi spolu s Danielom Buranovským začínali svoju umeleckú kariéru, mali sme repertoár postavený tak, aby sme si udržali publikum. Spieval som Figara v Rossiniho opere Barbier zo Sevily, Escamilla v Bizetovej opere Carmen a rôzne iné árie. Tiež známe melódie z operiet a z muzikálov ako napríklad pieseň starého Dolittlea z muzikálu My Fair Lady s názvom Ja sa dnes poobede žením. Koncerty sme vtedy začínali piesňami klasickej hudby, ale repertoár sme premiešali aj s inými žánrami, aby si každý z divákov prišiel na svoje. Veľký úspech mala talianska klasika. Napríklad O sole mio, Sorento a podobné vo svete známe skladby. Takto sme s Danielom koncertovali asi sedem rokov.“
***
„Nedávno sme sa rozhodli, že urobíme nový program, ktorý bude na klasiku špeciálne zameraný. Spievam v ňom diela Francesca Duranteho, Giovanniho Martiniho, Gaetana Donizettiho, Vincenca Belliniho, Antonína Dvořáka, Frica Kafendu. Daniel Buranovský hrá v novom programe aj sólovo Franza Liszta a Eugena Suchoňa. Ľudia sa tej klasiky trošku boja, ale myslím si, že zbytočne. Veď skladatelia, ktorí tieto skladby vytvorili, chceli, aby sa ľudia pri nej zabavili a prípadne si aj zatancovali. Dalo by sa povedať, že voľakedy to bola tanečná a populárna hudba. Hoci sa niektorým poslucháčom vážna hudba javí ako ťažká filozofia, nie je to tak. Keď vystupujem na pódium a idem spievať vážnu hudbu, nesnažím sa tváriť veľmi vážne a občas ľudí oslovím. Niekedy sa nám podarí povedať aj niečo vtipné.“

Absolvent štúdia hry na klasickú gitaru
má v Seredi obchod s bicyklami a pizzériu
Hoci gitara patrila v šesťdesiatych rokoch 20. storočia medzi najobľúbenejšie nástroje aj u nás, dnes platí, že Slovensku sa koncertovaním so španielskou klasickou gitarou uživiť nedá. Uvedomil si to zrejme aj jeden z organizátorov koncertu Martina Babjaka, jeho spolužiak Vladimír Tomčányi zo Serede, ktorý je absolventom štúdia hry na klasickú gitaru na Vysokej škole múzických umení. Po skončení školy sa začal namiesto hudby venovať cyklistike, založil cyklistický oddiel, otvoril si v meste obchod s cyklistickými potrebami a dokonca aj pizzeriu.
„Zažili sme spolu krásne študentské roky. Potom sme sa dlho nevideli, lebo Vlado sa z Bratislavy vrátil do svojho rodného mesta, do Serede. Cyklistika bola vždy jeho koníček. Vraj je šťastný a spokojný, a práca obchodníka ho veľmi baví. Možno by rád koncertoval na gitare. Bohužiaľ, klasická gitara je nástroj, ktorý má úzky okruh poslucháčov, preto sme Vladovi nikdy nezazlievali, že nechal hudbu. V Seredi už teraz zorganizoval so svojou matkou náš druhý koncert,“ komentuje operný spevák únik svojho spolužiaka do inej profesie a dodáva: „Seredské publikum je nám blízke nielen kilometrami, ale aj srdcom, lebo tunajší ľudia naozaj hudbu radi počúvajú. Je tu aj vynikajúci zbor Zvon, ktorý vedie môj priateľ Viliam Karmazín. So Zvonom som spieval v Seredi pred piatimi rokmi, pri príležitosti sedemdesiateho výročia jeho založenia.“

Aj veľkého ľadového medveďa
niekedy premôže mikroskopický vírus
Mnohým ľuďom vraj vŕta hlavou, že operný spevák, ktorého pracovným nástrojom sú na chlad citlivé hlasivky, sa kúpe v ľadovej vode a neochorie. „Angínu som nemal ani nepamätám, ale minulý rok som mal chrípku. Niekedy sa stane, že ten chrípkový vírus je tak silný, že imunitný systém zlyhá aj ľadovému medveďovi. Otužovanie nie je liek na večné zdravie a ani na večný život. Je to iba jeden zo spôsobov, ako si zdravie utužiť,“ reaguje na pochybnosti a obavy „uzimencov“ Martin Babjak, známy aj ako „ľadový medveď“.
Sezónu „ľadových medveďov“ v Šali ukončoval s kolegami len nedávno – 13. marca. „Voda mala 1,5 stupňa Celzia, no nám sa zdalo, že má aspoň o jeden stupeň menej. V Šali som plával viac ako šesť minút, ale sú otužilci, ktorí v takej vode dokážu vydržať aj pätnásť alebo dvadsať minút. V tomto je mojím vzorom operný spevák Richard Haan z Prahy, ktorý pred dvanástimi rokmi dostal angažmán v bratislavskej opere, a tam sme sa skamarátili.“

Stranu pripravil Marián Mrva