Pokazila materiálu asi za 100 eur, než prišla na to, čo má s plechom robiť, aby sa fotka na ňom zachovala.
NITRA. Pre vyštudovanú lesnú inžinierku je fotografovanie jej najväčším hobby. Ako Evla Vlašičová hovorí, keby ju robila ako profesiu, musela by sa prispôsobovať predstave zákazníkov, a to by ju zväzovalo. Preto stále pracuje v drevovýrobe a fotí vo voľnom čase to, čo ju zaujíma, a spôsobom, akým sama chce.
Výstava Žijeme spolu, sníva každý sám, ktorú piatok otvorili v Trafačke, je jej treťou výstavou v Nitre. Medzi tým svoju originálnu tvorbu predstavila v Prahe, Českej Lípe, Žirovnici, Bratislave, mala aj niekoľko kolektívnych výstav. Ako však hovorí, Nitra pre ňu zostáva domovskou základňou, keďže v Trafačke mala svoju úplne prvú výstavu. Všetky svoje nové veci vystaví prvýkrát práve tu.
Začínala fotením vlastných detí
Fotografka pochádza z Prievidze, ale žije v Bratislave, kam sa vybrala nie za prácou, ako väčšina ľudí, ale za láskou. „Po rozvode s prvým mužom z Humenného sa mojím druhým manželom stal bratislavský profesionálny fotograf s chorvátskymi koreňmi. Zoznámila som sa s ním cez internet. Roky rokúce bol úspešným fotografom, pôsobil v Mníchove,“ hovorí Evla Vlašičová.
K fotografovaniu sa dostala asi ako každá matka malých detí. „Cvak, cvak, cvak, všetko som fotila, tešila som sa z toho. Nastúpila doba digitálov a mne sa vtedy zhodou okolností utopil môj klasický filmový foťák v bazéne. S prvým mužom si tak vravíme: bohvie, či bude fungovať, kúpme chytro digitál. Ten bol však hrozne drahý, tak som si povedala, že si musí na seba zarobiť. Dala som do miestnych novín inzerát, že nafotím všetko. A bol zo mňa fotograf, robila som všetko – svadby, portréty, detičky, tehotné ženy...,“ spomína Vlašičová.
„Nikto mi nikdy nepovedal, že to neviem, až kým som sa nevydala za druhého muža. Ukazovala som mu moje fotky a toľko som ho bombardovala otázkami, či je to pekné, až kým sa nenaštval a nevyprskol: keď sa na to človek pozrie, vidí, že nevieš fotiť. Ja že neviem fotiť? Veď som roky fotila! A on na to: ale nevieš to! A čo je na tom zlé?, pýtam sa a on mi všetko vymenoval.“
Zrejem potom čakal že manželka, že s fotením prestane, ale ona si povedala, že sa všetko naučí. Začala ako samouk, venovala som sa tomu hlbšie. Potom zas chodila za manželom a pýtala sa, čo je zle. „A zrazu mi začal hovoriť, čo je dobre. A to bolo úplne skvelé,“ hovorí s úsmevom Evla.
Používa želatínu a lak
Vlašičovú František Kolář z Trafačky objavil na internete. Napísal jej, že ho oslovila jej fotografia a rád by urobil jej výstavu. „Dva roky ma prehováral a ja som sa dva roky vyhovárala, prečo nemôžem. Potom sme sa pred dvoma rokmi v lete stretli osobne na jeho workshope a dohodli sa na november. Povedala som si, že musím dovtedy niečo spraviť, nech mám čo vystaviť. To bola moja vôbec prvá výstava. Veľmi ma to nakoplo, preto sa do Nitry strašne rada vraciam.“
Evla sa aktuálne prezentuje rôznymi originálnymi fotografickými technikami – litprintmi na fotografickom papieri, fotografiami na plechu, na vrstvách skla, na zrkadle, na drevenej dyhe... „Nehovorím, že je to všetko nóvum, že som niečo vymyslela. To by som sa neodvážila tvrdiť, lebo neviem, čo všetko už existovalo predtým. Ale fakt je, že mojou špecialitou je kombinácia vecí, ktoré sa iní ľudia možno neodvážia skombinovať,“ hovorí fotografka.
„Napríklad ten plech, to je obyčajná strešná krytina, no namiesto hliníkového som kúpila pozinkovaný a ten mi so všetkou chémiou reagoval. Pokazila som materiálu asi za 100 eur, než som prišla na to, čo mám s tým spraviť. Plech treba špeciálne vyčistiť, natiahnuť na to želatínu, vytvrdiť a do toho naniesť fotografie. Nakoniec zalakovať, aby želatína nezliezla dolu, lebo plech má svoju tepelnú rozťažnosť, kým želatína nie. Robila som na tom deväť mesiacov, kým som prišla na to, čo všetko treba urobiť, aby sa na plechu obraz zachoval. A načo som na tejto výstave najviac pyšná, to sú fotky na skle v kovaných rámoch, lebo tie rámy som si vlastnoručne kovala v kováčskej dielni. Kováč to už len potom pozváral.“
Motívmi na Evliných fotografiách sú ľudia, bežný život. To, čo sa podľa fotografky deje všetkým, len niekto o tom hovorí, niekto nie, a ona to zobrazuje.
