Režisér Kalinka nepovažuje za dôležité to, či sa mu niečo páči alebo nepáči. Dôležité je, aby ho veci správnym spôsobom rozrušili a on sa potom chcel zaujímať, prečo to tak je.
NITRA. Ojedinelé predstavenie ponúklo v piatok v premiére Staré divadlo Karola Spišáka. Autorský projekt Andreja Kalinku, režiséra, autora koncepcie a hudby Zázraky pre Alicu sa veľmi voľne inšpiruje svetoznámym príbehom Lewisa Carolla Alica v krajine zázrakov. Príbeh v predstavení nie je dôležitý, podstatné sú asociácie a vnemy, ktoré u divákov vyvoláva.
Projekt ich obohatil a posunul
Projekt Zázraky pre Alicu je podľa dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej veľmi zvláštny hľadaním nového umeleckého jazyka a pre malých aj veľkých je tým iste zaujímavý. „Každý si v ňom nájde to svoje, výtvarné veci sú nádherné a hudba je výnimočná. Nás všetkých tento projekt veľmi obohatil a posunul. Herci dreli ako kone a Andrej, ktorého systém pripravenosti na každú skúšku bol neuveriteľný, si ich nevedel vynachváliť. Takže aj ja musím vzdať hold ich pracovitosti a kreativite. Verím, že energia, ktorú vložili ľudia do tohto projektu - herci, režisér Andrej Kalinka, tvorca bábok a kostýmov Ivan Martinka, autor scény Juraj Poliak, ja i pracovníci dielní – osloví detského i dospelého diváka,“ hovorí Gabčíková.
„Teším sa z toho, že naši diváci, ktorých máme za celé tie roky podchytených, sú zvyknutí a ochotní prijímať nové veci, akceptovať niečo, čo by sme si kedysi povedali, že toto dieťa nemôže pochopiť. Verím, že je to tak aj v prípade Zázrakov pre Alicu.“
Nepodlieha tomu, čo je divadle bežné
Ako režisér Andrej Kalinka hovorí, pri tvorbe sa snaží nerozlišovať medzi výtvarným, hudobným či divadelným umením, podstatná je snaha vyvolať potrebu krásy. Pokiaľ píše hudbu, najinšpiratívnejšie je pre neho výtvarné umenie a opačne a potom vo výsledku sa to prelína.
„Snažím si sám pre seba pomenovať scénický jazyk, lebo tu má inú funkciu, ako sa na Slovensku bežne v divadlách využíva. V predstavení nie je kulisou nič, všetky tie veci by sa mohli zobrať do galérie a spraviť z nich inštaláciu. Hudba má tiež istú svojbytnosť, mohli by sme ju pokojne postaviť mimo hru,“ hovorí Andrej Kalinka.
„Práve to je zaujímavé, že sa tieto zložky ovplyvňujú a nepodliehajú tomu, čo je v divadle bežné – prinesiete príbeh, „oblečiete ho“ a niečo hráte, vytvárate nejakú atmosféru. V Zázrakoch pre Alicu sa samostatné výtvarné a hudobné umenie spája v umení scénickom, vzniká akási fúzia, ktorá sa vyjadruje iným spôsobom.“
Kalinka si netrúfa definovať pocit, s akým by mohol divák odchádzať z predstavenia. Myslí si, že v inscenácii nie je ťažké „odčítať“ veci, ktoré sa na javisku dejú. „Pokiaľ niekto odchádza a povie, že nerozumel, ale napriek tomu v ňom niečo vzniklo, tak to by ma potešilo. Nepovažujem za dôležité to, či sa mi niečo páči alebo nepáči, dôležité je, aby ma tie veci správnym spôsobom rozrušili a ja som sa potom chcel zaujímať, prečo to tak je,“ uvažuje Kalinka.
„Teda ide o to, aby vznikol impulz, ktorý neviete definovať, ale ten záujem vo vás skrsne. A tak je to aj pri tých najdôležitejších veciach v živote - či je to už láska, priateľstvo, viera, smrť, narodenie – ani jednej nikto z nás nerozumie, preto nás aj fascinujú a hlavne ich nevieme nijako ovplyvniť, uchopiť. Tým pádom nemôžeme čakať, aby to bolo zracionalizované aj v umení. Rovnako sa preto v Zázrakoch pre Alicu snažíme na javisko postaviť dôležité veci, ale nesnažíme sa ich vysvetľovať.“
