NITRA. Na nudu v práci sa sťažovať nemôže. S kolegom zachraňoval muža, ktorý už modrel od nedostatku kyslíka, zažil tiež chvíle, keď aj tvrdí chlapi plakali od strachu. To všetko niekoľko kilometrov nad zemou. Andrej je totiž mužskou verziou letušky, stewardom, odborne povedané – členom cabin crew.
Tetovanie na viditeľnom mieste vadilo
Väčšina pasažierov je zvyknutá, že ich na palube lietadla vítajú usmiate, krásne letušky. Toto povolanie však už dávno nie je doménou žien, členmi palubného personálu sa čoraz častejšie stáva viac a viac mužov.
Atraktívna profesia, ktorá popri neustálom cestovaní vzdušným priestorom umožňuje spoznávať nové krajiny, si vyžaduje dôkladnú prípravu. Tou prešiel aj 28-ročný Nitran.
Vyštudoval dejiny umenia na Trnavskej univerzite, po škole robil ako odborný pracovník v Slovenskom poľnohospodárskom múzeu, vyskúšal si aj prácu u mobilného operátora. Stále to však nebolo ono...
Blúdil po internete, hľadal a rozmýšľal, čo by ho tak bavilo. Ako malého ho fascinovali lietadlá a v tejto súvislosti si spomenul, ako mu kamarát hovoril o svojom známom, ktorý robí stewarda a je veľmi spokojný. Čo tak vyskúšať to?
„Práve vtedy som na internete objavil inzerát na konkurz do leteckej spoločnosti. Poslal som im životopis a oni sa mi ozvali s tým, že ma čakajú na výberovom konaní. Trvalo celkom štyri dni. Zišlo sa nás tam zhruba 200 uchádzačov, rozdelili nás do štyroch skupín,“ spomína Andrej.
„Na samotnom pohovore som bol vyše štyri hodiny. Prvou časťou, po ktorej sa dosť zmenšil počet kandidátov, bol test z angličtiny a anglickej gramatiky. Kto ho nespravil, skončil. Odbudla aj ďalšia „várka“ ľudí, ktorí nespĺňali požiadavku nemať tetovanie na viditeľnom mieste. Nasledoval ústny pohovor v angličtine – ak mali členovia komisie z vás a vášho vystupovania dobrý dojem, postúpili ste do užšieho výberu s prísľubom, že sa ozvú.“
Z Nitry jediný
Po vyše týždni prišlo Nitranovi vyrozumenie, že ak má ešte stále záujem, je v tíme leteckej spoločnosti vítaný. Len musí ešte absolvovať 6-týždňový kurz na pozíciu člena cabin crew – palubnej posádky. V rámci neho sa účastníci počas prednášok zoznámili s technickými parametrami lietadiel, naučili sa, ako postupovať v prípade pohotovosti, požiaru, núdzového pristátia či havárie. Testy mali priebežne aj na záver, spravili ich takmer všetci. Kurz absolvovali v oblekoch, aby si zvykli na formálny odev, uniformy dostali až v posledný deň.
„Na kurze nás bolo asi 60, z toho 10 mužov. Z Nitry som bol jediný, ďalší uchádzači boli okrem Slovenska aj z Maďarska, Lotyšska či Talianska,“ pokračuje Andrej.
„Väčšia časť mojej skupiny z kurzu sme sa dostali na základňu do stredného Anglicka, ostatných rozdelili napríklad do Maďarska či Škótska. Ja som s mojím umiestnením spokojný, aj keď som chcel pôvodne ísť na Maltu.“
Vystrašení a nervózni
Nitran je členom cabin crew už vyše 10 mesiacov, mesačne nalieta zhruba 150 hodín. Trasy sú rôzne podľa toho, či je letná alebo zimná sezóna. Počas leta absolvovali 25 destinácií do celej Európy, teraz je to asi o polovicu menej. V krajinách, kde pristávajú, posádka neprespáva, hneď sa vracajú domov na základňu.
Bežný deň člena palubného personálu vyzerá podľa toho, či má ranné alebo poobedné zmeny. Denne Andrej absolvuje minimálne 2 – 4 kratšie či dlhšie lety. Ráno vstáva o 03. – 03.15 h a z mestečka, kde býva, sa asi za 25 minút dostane autom na letisko. Spolu s kolegami potom prechádzajú podobnou kontrolou ako pasažieri, dostanú informácie o lete a pripravia lietadlo na príchod cestujúcich. Na poobednú zmenu prichádza okolo obeda, posledný let máva zhruba po 17. h.
Andrejov prvý let bol do Rigy. To ešte letel so skúsenejšími, služobne staršími stewardmi a on s kolegom sledoval, ako a čo robiť počas letu.
Jeho prvý samostatný let smeroval do španielskeho Alicante, tam a späť trval spolu 5 hodín. „Spomínam si, akí sme my nováčikovia boli nervózni a vystrašení, báli sme sa pocitu tej veľkej zodpovednosti. Veď na palube sme mali takmer 200 ľudí,“ vracia sa Andrej do nedávnej minulosti.
„Hneď na tomto prvom lete sme si mohli overiť, čo sme sa v kurze a vo výcvikovom stredisku naučili. Jeden starší pán potreboval prvú pomoc – mal problémy s dýchaním a začal pomaly modrieť. Hoci mal pri sebe vlastnú kyslíkovú fľašu, nemohol ju podľa predpisov v lietadle použiť, preto sme mu dali kyslík z našej palubnej fľaše. Boli to trochu nervy, ale zvyšok letu bol už bez problémov.“
Pasažieri „s opicou“
Práve pomoc pasažierom a záchrana v krízových situáciách je prvoradou úlohou palubného personálu, nie roznášanie jedla či nápojov, aj keď aj to je neoddeliteľnou súčasťou ich práce.
„Zažili sme ľudí v bezvedomí či plačúce deti, ktoré majú v upchatých dutinách bolestivé pocity pri zmenách tlaku. Pôrod na palube kolegovia posledných 7-8 rokov nemali, ale ak by sa to stalo počas mojej služby, myslím si, že som pripravený aj na takúto situáciu,“ konštatuje Andrej.
„Našou úlohou je zvládnuť tiež ľudí pod vplyvom alkoholu. To, že má pasažier „pod čapicou“, často zistíme až na palube lietadla. Túto anglickú špecialitu sme si užili najmä počas leta, kedy sa bujarí a rozkokošení mladíci vracajú z rozlúčok so slobodou. Agresívneho opitého pasažiera som nemal, ale kolegyne áno. Rozbil palubný telefón a chcel otvoriť dvere lietadla. Spolu s piatimi pasažiermi sa im ho podarilo spacifikovať. Lietadlo len rolovalo na štart, takže potom zavolali políciu a tá si muža prevzala. Dodatočne sa zistilo, že to bol psychicky narušený človek, ktorý išiel do svojej krajiny na ústavnú liečbu.“
Počas letu pomerne často zažívajú turbulencie. „Raz, na ceste zo Španielska do Anglicka, nás pre zlé počasie zastihli také silné, že pasažieri doslova plakali, aj tvrdí chlapi, ktorých asi len tak niečo nerozhádže. Aj my z posádky sme sa museli pripútať do sedadiel a cestujúcich sme upokojovali, až keď to najhoršie pominulo.“
Dramatickú situáciu Nitran zažil aj zhruba pred dvoma mesiacmi. Počas letu do Poľska boli už asi 5 minút vo vzduchu, keď pilot dostal správu, že sa musia vrátil späť, lebo na letisku našli súčiastku z motora. Pozemný personál sa domnieval, že práve z ich lietadla.
„Ďalších asi 40 minút sme krúžili nad letiskom, aby sme spálili časť paliva a odľahčili stroj, inak sme nemohli pristáť. Keď sme už boli dole, technici lietadlo dôkladne prezreli a, našťastie, zistili, že súčiastka nie je z nášho lietadla,“ spomenul Andrej.
Núdzové pristátie nezažil, niečo podobné ho ale zastihlo asi pred mesiacom a pol nad Anglickom. „Bola priam hrozná hmla, na našom letisku sa nedalo pristáť, tak sme museli ísť do škótskeho Prestwicku.“
Domácim spočiatku nerozumel
Andrej sa angličtinu učil už od základnej školy, a tak nepochyboval, že ju ovláda. Dôkazom bol aj úspešne zvládnutý konkurz na miesto v spoločnosti. Keď však prišiel do mesta, kde má svoju základňu, v miernom šoku zistil, že veľa nerozumie.
„Miestni ľudia, ktorých som stretával v obchode či v autobuse, hovorili nárečím. Minimálne mesiac som si musel na ich dialekt zvykať. Menšie problémy rozumieť jazyku som mal aj v práci, angličtina, akým tu hovoria bežní domorodci, nie je úplne taká, aká sa učí u nás v škole,“ zhodnotil Nitran. Spolu s kolegami preto často pozerali anglické filmy a rozprávali sa s domácimi, aby reč dostali do krvi.
Aj keď z Andrejovej základne na Slovensko nelietajú, občas má možnosť porozprávať sa aj s našimi krajanmi, ktorých stretne na palube lietadla. Ako hovorí, je veľmi príjemné počuť po čase slovenčinu či češtinu.
Prvé Vianoce bez rodičov
Nitran je v práci spokojný, je to pre neho zaujímavá skúsenosť. Ak by ho už náhodou začalo Anglicko nudiť, má právo požiadať o transfer na základňu v inej krajine. Lákajú ho totiž teplejšie končiny.
Zatiaľ však o ničom takom nerozmýšľa. Vo voľnom čase sa snaží spoznávať krásy tejto časti Veľkej Británie. „S kamarátmi z práce chodievame spolu do kina aj na výlety. Boli sme sa pozrieť v Nottinghame, pôsobisku Robina Hooda, páčili sa nám aj mestá Derby či Leicester. V Anglicku je veľká tradícia návštev parkov, chodíme tam na pikniky alebo zahrať si futbal.“
Je rád, že je v zahraničí, hoci jeho rodičia s ním jeho radosť asi príliš nezdieľajú. Situácii sa prispôsobili, ale syn im chýba. A oni jemu rovnako. Blížiace sa sviatky strávi bez nich, budú to jeho prvé Vianoce mimo rodiny. Dokonca má na Štedrý deň pohotovosť, takže možno bude aj pracovať. Ak nie, spolu s kolegami si pripravia tradičné vianočné špeciality, možno Ježiško prinesie aj nejaké darčeky. Po pracovnom Silvestri sa niekedy v januári chystá na dovolenku domov, teší sa na rodičov, kamarátov a lyžovačku .
„Rodičia vedeli, že chcem pracovať „vonku“. Často si skypujeme, pýtajú sa, či je všetko v poriadku, predsa len, boja sa, stávajú sa všelijaké veci. Myslím si, že kontroly sú dostatočné, vzdušný priestor počas môjho pôsobenia zatiaľ nikto neohrozoval. Je to síce riziková práca, ale je to náš každodenný chlebíček. Niekedy si ani neuvedomujeme, že sme v lietadle,“ dodal s úsmevom Andrej.
Účastníci kurzu v Bratislave, medzi nimi v
strede v pozadí Andrej z Nitry. (zdroj: Archív A.)
