NITRA. Počas vysokoškolských štúdií v Prahe sa stále zlepšuje, v roku 2015 bol najlepším štvrtkárom Slovenska na šampionáte v hale aj vonku.
V mladosti ste sa venovali naraz hokeju aj atletike. Prečo vyhrala atletika?
- Hokej som hrával od 5 do 16 rokov, posledných šesť rokov som súčasne robil už aj atletiku. Musel som sa už rozhodnúť v dorasteneckom veku, čo si vybrať. Už sa fyzicky nedalo zvládnuť naraz oba športy. Vyhrala atletika, keďže v tej sa mi darilo viac. V hokeji som bol priemerný, hrával som v druhej-tretej päťke. Neľutujem toto rozhodnutie. V hokeji by som určite nedosiahol to čo v atletike.
Keď ste začínali s atletikou, o čom ste snívali? Čo z toho sa vám už splnilo?
- Keď som začínal s atletikou, srdcom som bol stále hokejista, takže som skôr sníval o hokejovej kariére. Ale ako som pomaly rástol a začínalo sa mi viac dariť v atletike, tak sa mi život začal uberať práve smerom k behom. Sníval som o reprezentácii Slovenska na olympijských hrách a o tom snívam stále. V minulej sezóne sa mi už podarilo prvýkrát dostať na ME dospelých, a to na halový šampionát v Prahe.
Aké podmienky na atletiku ste našli počas vysokoškolských štúdií v Prahe?
- Študujem v Prahe na Vysokej škole ekonómie a managementu v treťom ročníku, kde mám veľa „obľúbenej“ matematiky. Jeden z dôvodov, prečo sme sa spolu s otcom rozhodli, že vyskúšam Prahu, boli hlavne skvelé podmienky pre atletiku. Trénujem na Strahove, kde mám k dispozícii dva atletické štadióny, veľkú posilňovňu, atletickú halu, tunel na tréningy v zimnom období, regeneráciu, rehabilitáciu a plavecký bazén. Takže na podmienky sa nemôžem absolútne sťažovať.
Vpravo brat Daniel, mladší o sedem rokov, ktorý sa tiež venuje atletike, ale hádže kladivom. (zdroj: ARCHÍV D. D.)Váš rodák Marcel Lomnický patrí do svetovej elity, za účasti na súťažiach získava aj odmeny. Vy ste si niečo zarobili s atletikou?
- Niečo si atletikou zarobiť viem, ale to je tak „na kávu“. Určite nie ako Marcel, ktorý je však na vyššej úrovni ako ja. Hosťujem v českej extralige za Slaviu Praha, niečo sa dá zarobiť aj na slovenskej atletickej lige. Všetko, čo zarobím, však viac-menej vrátim späť do atletiky, na kúpu tenisiek, vybavenia, atď. Čiže atletiku nerobím pre peniaze.
Čo vám teda atletika priniesla?
- Ako hyperaktívnemu človeku mi dáva hlavne pohyb, ale celkovo mám rád súťaživosť, takže atletika ako individuálny šport mi prináša všetko, čo potrebujem. Pochodil som po rôznych krajinách len vďaka športu, či už na sústredenia alebo po pretekoch, čo by mi život bez atletiky nedal. Spoznal som veľa ľudí, veľa ma to naučilo. Individuálny šport je hlavne o vás, a úspech príde iba pri dodržovaní detailov a prísnej disciplíne, lebo na dráhe vám nikto nepomôže. V mojich rokoch si už každý atlét uvedomuje, že si musí vybrať prioritu, buď v športe a dbať na všetky detaily, aby sa posúval vpred, alebo iné záujmy na úkor plnenia tréningových povinností.
Denis Danáč ako pätnásťročný po víťazstve na M-SR v hale. (zdroj: ARCHÍV D. D.)Rok 2015 bol pre vás najúspešnejší. Čo sa vám v ňom podarilo dosiahnuť?
- Kvalifikoval som sa na prvé seniorské vrcholové podujatie, spomínané HME v Prahe. Na Slovensku som bol v kategórii do 23 rokov najlepším šprintérom, keďže v tabuľkách som bol na prvom mieste v disciplínach 100, 200 a 400 m. Dokonca aj v historických tabuľkách AC Stavbár Nitra do 23 rokov som sa zaradil na prvé priečky na týchto tratiach. Takže som veľmi spokojný. Čo je však dôležité, vyhýbali sa mi zranenia. Jasné, dá sa ešte zlepšovať a preto sa už pozerám dopredu. Momentálne mám prípravné obdobie na budúcu sezónu.
Aké sú vaše hlavné ciele pre rok 2016?
- Ciele sú veľké. Ale nerád o nich hovorím, lebo na Slovensku to chodí tak, že keď sa mi ich nepodarí splniť, tak už budú škodoradostné reči. Spomeniem len, že majstrovstvá Európy sa konajú v Amsterdame, a ja mám „oranjes“ rád...
