NITRA. Snáď nie je nikto v Nitre, kto na vlastné oči videl taký kus sveta ako Erich Domček. Na konte ma neuveriteľných 67 krajín a veľkú časť z nich prebrázdil s kamarátmi na motorkách. Keď sa niekam dobrodruh vydá, snaží sa čo najviac spoznať miestnych a ich kultúru. Turistický rezort odtrhnutý od bežného života je tým posledným miestom, kde by ste ho stretli.
Jazdil v krajinách, do ktorých by sa mnohí nevydali ani s luxusnou cestovkou - na motorke prešiel Irán, Irak či v štáty bývalého Sovietskeho zväzu. Na cestách sa iba utvrdil v tom, že najlepšie sa mienka o krajinách a ľuďoch v nich vytvára na vlastnej skúsenosti. Irán, ktorý má v západnej civilizácii veľmi pošramotenú povesť, považuje za krajinu s najmilšími a najsrdečnejšími ľuďmi na svete.
Partia kamarátov v Mexiku. (zdroj: Erich Domček)
Motorkári na ceste Mexikom. (zdroj: Erich Domček)
Motorkári na dvetisíc kilometrov dlhej ceste Mexikom. (zdroj: Erich Domček)Dvetisíc kilometrov Mexikom
Keď už mal za sebou štáty na východ od nás, rozhodol sa Erich s priateľmi, že sa vyberie na opačnú časť sveta. V roku 2013 prešli na motorke dvetisíc kilometrov naprieč Mexikom. A práve film o tejto ceste prezentoval Erich Domček na nedávnom festivale cestovateľov Vysoké hory Nitra.
V Mexiku bol Erich už dvakrát a očarilo ho natoľko, že sa rozhodol spoznať ho zo sedačky prenajatej motorky. Tá bola v takom stave, že cestovatelia si ju museli sami dať do poriadku, aby na nej prešli plánovaných dvetisíc kilometrov.
Na dvojkolesových tátošoch sa potom vydali cez šesť mexických štátov, od Mexico City na juh na Yucatánsky polostrov. Cestou vyhľadávali hlavne obydlia starovekých civilizácií, ktorých bolo v strednej Amerike viac. Videli napríklad Teotihuacán s pyramídami Slnka a Mesiaca, pozostatky mesta Monte Albán zapísaného do Svetového dedičstva UNESCO či významnú mayskú archeologickú lokalitu Palenque.
"Mne sa najviac dostal pod kožu štát Chiapas známy pralesmi a ruinami predkolumbovských civilizácií - tam bolo na každom rohu vidno tradície, aké sú stále súčasťou každodenného života ľudí, ktorí sa veselia a sú plní energie," povedal motorkár.
Ubytovanie riešili až priamo po ceste, vopred zabezpečené nemali nič. "Sloboda pri cestovaní je základom všetkého," vysvetlil to stručne Erich Domček. A stravovali sa v zásade na ulici, kde videli, že jedlo im pripravujú čerstvé a že konzumujú rovnaké špeciality ako domáci. Typickým pokrmom boli tortilly, kukuričné placky s mäsom a množstvom zeleniny. A nebolo by to mexické jedlo, ak by ho nepripravili na poriadne pálivý spôsob.
Aj takto sa dá v Mexiku natankovať. (zdroj: Erich Domček)
V Mexiku. (zdroj: Erich Domček)Neorané pole miesto cesty
Keď sa pýtam, ako vnímajú motorkári rozdiel v ceste po bývalých štátoch Sovietskeho zväzu a v Mexiku, Erich bez váhania odpovie, že Gruzínsko, Arménsko, Tadžikistan, Turkménsko či Azerbajdažan majú cesty oveľa zaostalejšie. Keď sa v týchto krajinách spýtate na trasu do vašej destinácie, nemajú problém vám povedať, že treba ísť tri dni za slnkom a potom odbočiť doprava. Rozsiahle roviny a planiny sa dajú zvládnuť asi iba s GPS.
Tu sa nejazdí len po asfaltkách, cesty často pripomínajú neorané pole. Vybrať sa do týchto krajín na motorkách ale nie je až také bláznovstvo, ako sa zdá. "Neverili by ste, koľko turistov na bicykloch sme stretli. Napríklad Kanaďanov a Rakúšanov v Tadžikistane. Keď o nás niekto hovorí, že sme blázni, čo by potom povedal o nich?“ zauvažuje Erich. Motorky si navyše pre svoje cesty vyberá aj preto, že terénne nerovnosti dokážu zvládnuť lepšie ako autá.
Prvú expedíciu do krajín na východ od Slovenska absolvoval Erich ešte v roku 2005. S partiou motorkárov smerovali cez Ukrajinu až k hraniciam Kazachstanu. Išli do Volgogradu a odtiaľ k delte Volgy do Astrakhanu. Potom k pohoriu Kaukaz a odtiaľ k Čiernemu moru. O rok neskôr ich čakala možno najdobrodružnejšia výprava. Navštívili Moldavsko, svoje motorky hnali cez Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Irán, Turecko, Bulharsko, Rumunsko a Maďarsko. Pri tretej ceste sa dostali až do ďalekej Číny.
Prvá polovica autobusu len pre mužov
Spomedzi 67 krajín sveta utkvel Erichovi v mysli hlavne Irán a Irak. Štáty s pošramotenou povesťou, o ktorých má západná civilizácia množstvo predsudkov. "Takých milých a dobrosrdečných ľudí ako v Iráne som asi nikde inde nestretol. Usmievali sa, zdravili nás, z auta nám podávali banány, pomaranče, oriešky, ponúkali, že môžeme u nich prespať, vyprať si veci, zaujímali sa, čo potrebujeme."
Po ceste týmito štátmi narážali samozrejme na množstvo kultúrnych a zvykových odlišností. Prejavovalo sa to napríklad v pití alkoholu. "V Iráne je totálny zákaz, môžete si dať pivo s nula percentami alkoholu. Alkohol sa ale dá zohnať a aj my sme pod motorkou prepašovali domácu hruškovicu. Keď sme im ponúkli, dali si a stačilo iba máličko, aby boli veselí. V Iraku to bolo iné, tam sa dal zohnať alkohol v špecializovaných obchodoch a mali naozaj obrovský výber. Po pár dňoch som sa ale spýtal, či im neprekáža, že v ich prítomnosti pijem pivo, lebo som cítil, že s tým neboli stotožnení. Zo slušnosti mi to povolili," hovorí Erich a dodáva, že turisti by sa v akejkoľvek krajine mali prispôsobiť zvyklostiam, rešpektovať miestnu kultúru a tradície. Nie zo strachu, ale iba z prostej úcty k iným národom. A tých odlišností je teda na každom kroku. I v samotnom cestovaní. V Iráne je napríklad zvykom, že v prvej polovici autobusu cestujú muži, v druhej ženy. Aj dvere na dopravnom prostriedku mali pre každé pohlavie zvlášť.
Napriek tomu, že Erich má záľubu v krajinách ako sú Irán či Irak a úplne ho očaril spôsob života Ázii, ak by sa mal znovu narodiť a vybrať si miesto pre život, volil by Slovensko. Vysvetľuje to veľmi jednoducho - tu má vytvorené podmienky pre cestovanie a spoznávanie iných štátov.
