NITRA. Svoju 14. a 15. reprízu malo v Nitre predstavenie Karčiho teta. Výbornú komédiu s pesničkami v Divadle Andreja Bagara uviedol ochotnícky divadelný súbor Hron z Kozároviec. Diváci tlieskali skvelým výkonom hercov, bolo z nich cítiť radosť z hrania, nadšenie a elán.
Musel hrať za neho
Hra autora Brandona Thomasa sa pôvodne volá Charleyho teta, tvorivým tím si predlohu prispôsobil na slovenské pomery medzivojnového obdobia. Pod predstavenie sa režijne a scenáristicky podpísali dvaja Nitrania – Anton Živčic a František Perger, tretí – Ján Hrmo – si v nej aj zahral.
Pre Živčica je Karčiho teta štvrtou spoluprácou s kozárovskými ochotníkmi. „Robili sme spolu komédie Kubo a Len nijakú paniku. Na názov tej tretej si už nespomeniem, bolo to pred nejakými 30 rokmi. Ale pamätám si, čo sa tam udialo. S jedným hercom - kulante povedané nezodpovedným – som sa musel rozlúčiť. Nevedel som však, že som si na seba uplietol bič – jeho rolu nemal kto prevziať, tak som ju potom musel hrať ja! smeje sa Živčic.
Na réžii sa s ním podieľal aj vedúci súboru Hron Ladislav Mráz. Ako nitriansky herec povedal, nesmierne tohto 78-ročného ochotníka obdivuje. „Je to najväčší mladík, akého poznám. Keď ma osloví, tak mu vždy idem pomôcť, pretože ma to napĺňa energiou. Keď sa na neho dívam, prejde ma všetka bolesť. Keď on vládze, prečo by sme my nevládali,“ s netajeným obdivom konštatuje Živčic.
„Dokiaľ bude v divadle fungovať, vždy mu prídem pomôcť a pomyselnú káru súboru Hron budeme spolu ťahať ďalej. Teším sa na to a teším sa aj z nich – hercov, že sa im predstavenie vydarilo a ľudia im tlieskajú. Robia niečo viac, ako tí, ktorí idú po robote domov, sadnú si k televízoru alebo na pivo do krčmy, a koniec, pre nich prestal život. Títo herci žijú druhý život, nádherný, plnohodnotný. Sú to milí, talentovaní ľudia, ktorí iným rozdávajú úsmev a dobrú náladu.“
Ochotníči od 12 rokov
Ladislav Mráz je dušou ochotníckeho súboru Hron, ktorý v Kozárovciach v roku 1949 založili Milan Beniak a Gašpar Švolík. Hráva už od svojich 12 rokov. Na konte má vraj už vyše tisíc vystúpení. Práve vďaka nemu Hron naštudoval Karčiho tetu. „Pred asi 40 rokmi mi túto hru zanechal môj dobrý kamarát - nebohý Viliam Polónyi. Chodil som vtedy ešte do Krajového divadla v Nitre a Vilko mi povedal: toto raz budeš hrať!“ spomína Ladislav Mráz.
„Bohužiaľ, za tých 40 rokov som sa k naštudovaniu nedostal. Pôvodná anglická hra, 150 rokov stará, obsahuje anglické mená a výrazy, a kde my starší by sme sa to učili! Dnes je ale doba iná, prerába sa všetko, tak sme spolu s Tonkom Živčicom a Jankom Hrmom hru prepísali na naše domáce pomery.“
Od apríla minulého roka začali kozárovskí ochotníci poctivo cvičiť, v auguste mali predpremiéru na amfiteátri v Mani. V Nitre mala Karčiho teta dve nedeľné predstavenia. „Chceme však už pracovať aj na ďalšej hre, opäť komédii, texty už máme. U mladých je veľká chuť hrať, škoda by to bolo nechať,“ vysvetľuje Mráz.
Divadlo sa podľa neho po obciach už veľmi nehrá. „Viete, všade, kde sme s Karčiho tetou prišli, nás vítali s otvorenou náručou, boli plné sály a všetci boli nadšení. Nechcem urážať, ale ľudia majú všelijakých tých „Fariem“ a „Kredencov“ v televízii dosť, chcú vidieť živého herca a zažiť kontakt medzi javiskom a hľadiskom. Pomaly už bude problém udrieť sa po stehne a poriadne sa zasmiať, to ľuďom chýba. Sme amatéri, nie sme dokonalí, ale úprimní. Tak ochotnícky, aj s chybami. Snažíme sa, rozosmiať diváka je ťažké.“
Z DAB si požičali najmä nábytok
Nitriansky scénograf František Perger sa svojej profesii venuje vyše 55 rokov. Už od svojich začiatkov spolupracuje aj s ochotníkmi, napríklad zo Šurian, Levíc, Bánova, Nových Zámkov či Brezovej pod Bradlom. Začínal s Igorom Cieľom v Tanci nad plačom v Brezne.
Pre „kozárovskú“ Karčiho tetu robil scénu aj kostýmy. „Oproti profesionálnej scéne je v takejto spolupráci rozdiel vo hlavne financiách, tie sú tu obmedzené. Kostýmy som väčšinou nakúpil bežne v obchodoch, pretože odev z medzivojnového obdobia, do ktorého je dej hry zasadený, som v Divadle Andreja Bagara nevedel zohnať,“ hovorí Perger, ktorý so súborom Hron spolupracuje po prvýkrát.
„Zopár kostýmov sme si požičali z DAB, napríklad frak pre fiškáľa Bolebrucha, alebo šaty pre bohatú tetu z Južnej Ameriky. Pre scénu sme použili ich domáce kulisy, z nášho divadla sme požičali najmä nábytok."
