NITRA. Bunker Nitrianskej galérie hostil už všelijaké výstavné projekty. Raz návštevníkov v červenom „krvavom“ prítmí vítal hlasný tlkot srdca, pri ďalšej výstave ich šokoval fiktívny chrápajúci bezdomovec. Minulý štvrtok ich dolu schodmi ťahala neodolateľná vôňa zeleninovej polievky.
Nie, nešlo o žiadne plánované pohostenie vernisážových hostí, aj keď sa na ňom patrične pochutili. Polievku navarila a rozdávala vystavujúca Dominika Horáková, ktorá spolu s ďalšími dvadsiatimi študentmi Katedry výtvarnej tvorby a výchovy PF UKF takto originálne reagovala na zadanú tému.
„V rámci výstavy Exit sa predstavujú študenti bakalárskeho aj magisterského stupňa štúdia. Práce z viacerých odborov spája spoločná téma. Tá reflektuje súčasný aktuálny stav vo svete – autori sa mali umeleckým jazykom zamyslieť nad vykorenenosťou, migráciou, exilom či utečencami,“ povedala Jana Mináriková, ktorá spolu s Martinom Kratochvilom a Ľubomírom Zabadalom tvorila kurátorský tím výstavy.
Študenti vytvorili práce v rôznych médiách – je tu napríklad veľa sadrových sôch, sú tu objekty, videá, videoinštalácia aj sadrové reliéfy. Originálnou performance bolo počas vernisáže rozdávanie polievky. Jej autorka vykopala zeleninu, „vykorenila“ ju a potom z nej uvarila polievku. Priam rukolapný dôkaz naplnenia navrhnutej témy.
„Myslím si, že študenti sa témy zhostili veľmi dobre, snažili sa. Vybrali sme tie najlepšie, najzaujímavejšie práce, ktoré si v Bunkri možno pozrieť do 6. marca,“ dodala Mináriková.
Ako doplnil kurátor Martin Kratochvil, pri zadávaní tém ho zaujal termín stereotyp. Myslí ním stereotyp vnímania vecí okolo nás. „Pri diskusiách, o tom aké budú výstupy, ako na čo bude kto reagovať, sa objavili rôznorodé prístupy. A to je dobre, každý sme trochu iný, to je tá tolerancia a porušenie stereotypu mať každý rovnaký názor,“ konštatuje Kratochvil.
„Práve preto tu vznikla zaujímavá výstava jednotného konceptu, aj keď prístupov je oveľa viac. Keď si prejdem miestnosti Bunkra, nemám úsmev na tvári, výstava na mňa osobne pôsobí depresívne. Rozsypané zrno, po ktorom človek chodí, sa nemôže nijakým spôsobom uchytiť a vyrásť, lebo je pod ním betón. Na „zasneženom videu“ už tiež asi nič nevyrastie. Dlažba je už len pamiatkou na podupané rastlinky, ktoré zostávajú už len v odliatku. Silným momentom je biely vankúšik, na ktorom sa premieta Oppenheimerova tvár - hovorí o tom, ako vnímali výbuch atómovej bomby. Vedľa toho čierna sviečka s dvojitým plameňom evokuje zvláštnu vec...“

