NITRA. Sexuálne útoky, nedôstojné životné podmienky a sústavný strach nielen o svoj život, ale aj o zdravie a životy svojich detí sprevádza utečenky po celej ich púti zo Sýrie, Iraku či severnej Afriky do Európy. Zlou situáciou migrantiek, ktoré sa často stávajú obeťami násilníkov, ale aj organizovaných zločineckých skupín sa dnes na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre zaoberali predstavitelia neziskových organizácií, Informačnej kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku i poslanci Európskeho parlamentu.
V tejto časti Európy sa cítime bezpečne a naozaj ani netušíme, aký krutý môže byť údel žien v týchto situáciách. Už len predstava, že je tu naozaj množstvo utečeniek, ktoré stratili svoje domovy, ktoré žijú mesiace, ba až roky v provizórnych podmienkach, ktoré sú každodenne vystavované sexuálnym útokom, vydieraniu, už len táto predstava je pre nás strašná. Nehovoriac o tom, že musíme hovoriť aj o ženách matkách, ktoré majú pri sebe deti, skonštatoval dekan Filozofickej fakulty UKF Bernard Garaj.
Podľa slov riaditeľa Informačnej kancelárie EP na Slovensku Roberta Hajšela je práve blížiaci sa Medzinárodný deň žien príležitosťou, aby sa o probléme žien utekajúcich pred vojnami a hladom hovorilo čoraz viac. Veľkým problémom v rámci celej migračnej krízy je práve postavenie žien utečeniek. Treba povedať, že je pravdou, že v minulom roku podľa štatistík OSN ženy predstavovali aj s deťmi asi 38 percent celkového počtu migrantov. Za prvé dva mesiace tohto roku sa však toto percento zvýšilo údajne až na 55 percent, pripomenul Hajšel.
Podľa slov novinárky Oľgy Bakovej sa čoraz viac žien odhodláva k migrácii, pretože vedia, že európske krajiny postupne zatvárajú svoje hranice. Tak idú. Hop, alebo trop. Tieto ženy potom nenahlasujú ani znásilnenia, ani iné útoky, pretože vedia, že im nikto nepomôže, akurát by ich to zastavilo na ich ceste za bezpečím, skonštatovala.
Podľa účastníkov stretnutia Európska únia ani jej jednotlivé členské štáty nevyužívajú všetky dostupné prostriedky, ktorými by mohli utrpenie žien i celých rodín zmierniť. Viacerí z nich upozornili, že slovenský príspevok do riešenia humanitárnej krízy je takmer nulový. V mnohých prípadoch by mohol pomôcť aj ústretovejší prístup štátnych orgánov voči utečencom, ktorí reálne potrebujú pomoc.
Napríklad pri zlučovaní rodín. Riešili sme prípad, keď prevádzači rozdelili rodinu. Kým otec s matkou a bábätkom sa ocitli v kamióne, ktorý šiel do Švajčiarska, ich maloleté deti sa našli v nákladnom aute v Dunajskej Strede. Proces zlučovania takejto rodiny nie je až taký zložitý, ale u nás trval pol roka. Pretože slovenské orgány sa báli, že rodičia detí by mohli prísť na Slovensko a my by sme tu mali o troch azylantov viac. Nakoniec sa nám podarilo dostať tieto deti k ich rodičom do Švajčiarska, kde rodina dostala azyl, hovorí Alexandra Malangone z organizácie Liga za ľudské práva.
Príkladom úspešného projektu, za ktorým však stoja skôr občianski aktivisti ako štátna správa, je presídlenie a integrácia kresťanských rodín z Iraku, ktoré by po úvodnom pobyte v záchytnom tábore v Humennom mali nájsť útočisko v Nitre a okolí. Je dobré, že táto záchrana prebehla priamo a sú to ucelené rodiny, ktoré netreba potom spájať. Tým pádom majú zachovanú aj svoju integritu. Je to približne 25 rodín. Z týchto 149 ľudí je okolo 80 žien a približne polovicu tvoria deti a mládež, dodáva Miloslav Špoták z organizácie Pokoj a dobro.
