NITRA. Jedno z najlepších a najharmonickejších období v svojom živote momentálne prežíva čerstvá jubilantka Mária Herodeková Žilíková. Dlhoročná scénografka Starého divadla Karola Spišáka nedávno oslávila šesťdesiatku, no dievčensky útlej, sviežej a vždy dobre naladenej rodáčke z Partizánskeho by toľko rokov veru nikto nehádal.
Baterky jej dobíjajú jej záľuby, chalupa a najmä jej rodina, ktorá u nej vždy bola na prvom mieste. Čo do nej – neraz na úkor budovania svojej profesionálnej kariéry - vložila, sa jej dodnes vracia.
Robiť všetko s láskou a poctivo
„Nikdy by som si nepomyslela, že sa v tomto veku budem cítiť tak skvelo, šťastne, spokojne a vyrovnane. Prežívam jedno z mojich najkrajších životných období. Keďže som na dôchodku, venujem sa umeleckej tvorbe, ktorá ma baví a napĺňa, a, samozrejme, svojej rodine. Ak všetko v živote robíte poctivo, s láskou a nič sa nesnažíte „ošudiť“, cítite šťastie a vnútorné uspokojenie, keď sa vám to dobré vracia. Všetko je tak, ako má byť,“ skonštatovala Mária Herodeková, mama troch dospelých detí a takmer ročnej vnučky Hanky.
„Keď trošku podrastie, chcem s ňou chodiť do nášho divadla. Dúfam, že ju ešte zastihnú inscenácie, ktoré som robila. Teším sa na to.“
Aj popri práci v divadle sa Herodeková venovala voľnej umeleckej tvorbe, vystavovala v Nitrianskej galérii, Art Galérii, v Galérii Michalský dvor v Bratislave a v ďalších priestoroch. Spod jej rúk vyšli aj rôzne komerčné veci. „Robila som napríklad maskoty – žabu pre kúpalisko v Poľnom Kesove, raka pre topoľčianskych hádzanárov, leva pre jednu z katedier SPU. V Galérii Mlyny som motýľmi vyzdobila detský kútik.“
Mária Herodeková so synom Maťkom pri práci. (zdroj: Archív M. H.)Syn determinuje jej život
Hoci je už výtvarníčka na dôchodku, ani teraz neobsedí so založenými rukami. Voľný čas trávi vlastnou komornou tvorbou, ktorú plánuje viacej vystavovať. Lákajú ju nové techniky, ktoré sa chce naučiť a využiť. Obdivuhodné je aj to, že už druhý rok chodí na angličtinu. Vie sa už dohovoriť, ale rada by dosiahla vyšší level.
„Veľmi ma začala baviť aj práca v záhradke, čo som si o sebe predtým nemyslela, a chalupárčenie. Keďže mám teraz dostatok času, chcela by som tiež viacej pomáhať mojim deťom, onedlho sa mi narodí druhé vnúča,“ hovorí jubilantka. Žije so svojím najmladším synom a 83-ročnou mamičkou, ktorá je ešte sebestačná. „Pripraví mi planty do záhradky, pomáha mi dokonca aj s Maťkom, ktorý je autista. Syn determinuje môj život, dáva mu pravidelný rytmus, možno by som sa bez neho stratila v tom množstve voľného času, čo ma teraz čaká. Zvykli sme si spolu, a hoci je jeho pravidelný režim pre mňa niekedy obmedzujúci, neviem si život bez neho predstaviť. Je nám dobre v našom veľkom byte v Nitre aj na chalupe v Brodzanoch, kde máme svoj malý raj. Maťko tu má svoje vychodené miesta, pomáha mi v záhradke aj okolo domu. Je úžasné sledovať, ako príroda robí všetko podstatné za nás, my musíme len zasadiť, polievať a plieť. A potom sa tešiť z plodov svojej práce. Podarilo sa mi napríklad dobre ostrihať vinič okolo domu, vlani na jeseň som mala na ňom krásne strapce.“
Nitrianku pri tom teší pomyslenie, ako by sa asi radovali jej starí rodičia, keby videli, ako to, čo tu po sebe zanechali, ich deti a vnuci ďalej zveľaďujú. „Mám jedno veľké prianie. Keď tu už raz nebudem, bola by som rada, keby mňa mal niekto tak v sebe - v srdci a spomienkach - ako ja mám svojich predkov a to, čo tu po nich zostalo. Hoci som môjho opapu nezažila, viem, že všetko postavil vlastnými rukami, omama sa o to poctivo starala. Hlboko ich obdivujem. Keby si moji vnuci tak zapamätali mňa a to, čo tu zanechám, bolo by to pre mňa obrovské zadosťučinenie, pocit, že som nežila nadarmo. A môj najväčší sen je dožiť sa ešte nejakých 20 rokov a vidieť mojich vnukov vyrastať, zažiť ich maturitu, svadbu... Vidieť všetkých mojich potomkov spolu šťastných a spokojných.“
Výtvarníčka so svojimi bábkami z hry Snehová kráľovná. (zdroj: Archív M. H.)Ručné práce ju učila omama a „néniky“
Umelecké gény a šikovné prsty má Mária Herodeková najmä vďaka svojej omame, ktorá ju aj so svojimi sestrami naučila šiť, háčkovať aj pliesť. „Všetky „néniky“ z konca 19. storočia - babkina najmladšia sestra sa narodila v roku 1900 - tieto ručné práce vedeli, na mňa to prešlo ako samozrejmosť. Odmala až do nejakých 12 rokov som veľmi intenzívne šila oblečenie pre bábiky, háčkovala, štrikovala. Úplne fanaticky, veľmi ma to bavilo. Začala som z toho, čo som doma ponachádzala,“ spomína výtvarníčka na šťastné chvíle u starých rodičov v Brodzanoch. Záľuba v ručných prácach ju nepustila ani neskôr, šila si pre seba a potom aj pre svoje deti.
Manuálna zručnosť a kreatívna tvorivosť Máriu priviedla až na umelecko-priemyslovú školu v Uherskom Hradišti na Morave, po nej pokračovala na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe, kde vyštudovala smer výtvarníctvo a technológiu bábok.
Po vysokej škole nastúpila do bábkového divadla v Nitre, ktoré vtedy sídlilo ešte v starej budove po saleziánoch na dnešnom Župnom námestí.
„Odvtedy som sa celé desaťročia venovala len scénografii, nikde inde ako v bábkovom divadle som nepracovala. Mojou prvou inscenáciou bola Krása nevídaná s režisérom Jánom Hižnayom, pre ktorú som robila scénu, bábky aj kostýmy,“ pokračuje jubilantka. „Bolo to veľmi zaujímavé – prísť do praxe a to, čo som študovala, si v nej vyskúšať, boriť sa s rôznymi úskaliami, ktoré toto povolanie prináša. Narazila som pri tom na tvrdú realitu – prax nebola taká jednoduchá, ako som si to ešte v škole predstavovala.“
Počas svojej profesionálnej kariéry scénografka zápasila aj s ďalším problémom – ako priznala, nikdy nebola úplne stotožnená v prácou v kolektíve, lebo najradšej robila sama. „To nie je dobré, keď je výtvarník veľký individualista. Navyše bolo potrebné vedieť rozdeliť prácu v dielňach, „dirigovať“ výrobu bábok, scény či kostýmov a to mne veľmi nešlo. Návrhy sa navyše doťahovali aj v samotnom procese výroby. Najradšej som preto sedela pri remeselníkoch, ktorí všetky tieto veci vyrábali, aby som si ustrážila tú svoju predstavu bábky či kostýmu. Niektorí výtvarníci len prídu a prácu skontrolujú, takých obdivujem. Výsledok nakoniec viac-menej vždy zodpovedal mojej predstave, len ma to stálo veľa úsilia. Na toto všetko som si musela zvykať,“ skonštatovala výtvarníčka.
Pri práci v ateliéri. (zdroj: Archív M. H.)Úspešné inscenácie
Mária Herodeková má za sebou desiatky scénografií pre inscenácie v Starom divadle Karola Spišáka, napríklad Belasý vták, Limonádový Joe či Slovenský betlehem. Ako výtvarníčka hosťovala aj v žilinskom divadle. Na všetky svoje realizácie spomína rada, veľmi pekné spomienky v nej zanechala napríklad Snehová kráľovná, ktorá sa hrá dodnes.
„Bola to veľmi pekne urobená rozprávka aj vďaka režisérovi Ondrejovi Spišákovi. Bolo do nej treba urobiť kostýmy, ktoré ako keby ani neboli, ale pritom boli, s čím som mala na začiatku trochu problémy. Výsledok ale nakoniec bral za srdce deti aj dospelých. Inscenácia bola syntetická, boli v nej rôzne druhy bábok, plošné, trojrozmerné, využili sme tieňové divadlo a podobne,“ pokračuje Herodeková.
„Vydarený bol aj Čin-čin opäť v réžii Ondreja Spišáka, o čom svedčí aj fakt, že sa vlani uskutočnila jeho obnovená premiéra. Bábky zostali pôvodné, za tých 10-15 rokov nič nestratili na svojom čare. Scénu, už opotrebovanú a v poetike trochu zastaranú, nahradila nová, vzdušnejšia, bližšia súčasnému divákovi. Veľmi pekné bolo aj predstavenie O psíčkovi a mačičke, ktoré je tiež stále v repertoári. Opäť vďaka Ondrejovi inscenácia zapôsobila na detského diváka, bábky - najprv čiapky – sa zrazu premenili na psíka a mačičku. Predstavenie, ktoré sa odohráva v parku na lavičke, má podľa mňa nárok na život ešte dlho.“
Podľa výtvarníčky je divácky úspešná aj inscenácia Danka a Janka v réžii Kamila Žišku, pekné boli aj Ponitrianske vyprávky, na ktorých participovala, hoci sa pre inscenáciu nerobili žiadne bábky. Živé, svieže predstavenie – takmer improvizované divadlo - bolo zamerané na náš región a mesto. Diváci si vypočuli rozprávanie o pani, čo predáva pred Tescom žreby, o Zobore, Pribinovi, Corgoňovi či vodníkovi Pleštiakovi.
Výtvarníčka vystavovala v múzeu bábok v Chrudimi. (zdroj: Archív M. H.)
