Mal som dobrý život, stále som sa hral, hovorí jubilant Ján Hrmo

Bábkoherectvo vyštudoval v Prahe. Na internáte stretával Hanu Maciuchovú, Juraja Jakubiska, s Elom Havettom sedel na pive.

NITRA. Okrúhle životné jubileum nedávno oslávil ďalší člen Starého divadla Karola Spišáka. Popri 60-ročnej výtvarníčke Márii Herodekovej sa 70 rokov dožila aj stálica hereckého súboru Ján Hrmo. Na javisku ho môžete vidieť v hrách Dracula, Dogville, Lakomstory, Snehová kráľovná či Kmotra Smrť a zázračný lekár. Menšie postavy stvárnil aj v Divadle Andreja Bagara – v predstaveniach Koniec hry a Skrotenie zlej ženy, aktuálne účinkuje v Tisícročnej včele. Hráva aj s ochotníkmi zo súboru Hron.

Rodák z Galanty, ktorý vyrastal v Horných Opatovciach, dnes už neexistujúcej obci pri Žiari nad Hronom, má na konte vyše 120 postáv – bábkových aj činoherných. Popri herectve si vyskúšal aj divadelnú réžiu – režíroval inscenácie Peťo a vlk a Posol z raja. Objavil sa tiež pred kamerou – zahral si napríklad v seriáli Záchranári a vo filme Krok do tmy.

Takmer z Nitry odišiel

Do nitrianskeho bábkového divadla prišiel v roku 1967, o rok by dosiahol už polstoročie, čo v ňom pôsobí. Keďže je však tri roky na dôchodku, divadlu venoval 47 rokov svojho života. „Hral som len v Nitre. No v 70. rokoch minulého storočia som mal také nutkanie odísť do banskobystrického divadla, ktorého prácu som sledoval a páčila sa mi. Dokonca som podal aj inzerát na výmenu bytu a už k nám prišli aj záujemcovia, ale potom som si uvedomil, že manželka učí na ZUŠ-ke spev a takú šancu by v Banskej Bystrici asi nemala. Keďže tam už vtedy sídlila opera, učiteľov spevu tam mali habadej. Manželka tu mala veľmi dobré výsledky a presťahovať sa by odo mňa nebolo fér,“ spomína Ján Hrmo.

Práca v divadle ho pohltila. Sedemnásť rokov boli zájazdovým divadlom, s predstaveniami cestovali na týždenné zájazdy na Záhorie, Oravu aj východ Slovenska. „Bolo to dosť náročné, únavné, ale boli sme mladí, zvládali sme to. Malo to istú výhodu – čo sme za socializmu nezohnali v Nitre, mohli sme v Senici či v Poprade,“ smeje sa Hrmo. „Keďže žena v škole učila väčšinou poobede, neraz som zo zájazdov letel stopom domov, aby som deti vyzdvihol zo škôlky či školy. Párkrát sa stalo, že tam boli už len s upratovačkou.“

Divákov bavil fintou s klobúkom

Ján Hrmo mal šťastie na desiatky rôznorodých úloh. Jednou z prvých veľkých bábkových postáv, na ktoré veľmi rád spomína, bol vojak v rozprávke Cár Burvoda. S hercami ju naštudoval riaditeľ, umelecký šéf, režisér divadla a autor hier Ján Romanovský. „Bol náročný a prísny, s rolou som sa musel riadne popasovať, ale bola to dobrá škola,“ spomína Hrmo. „A potom prišli ďalšie postavy, napríklad, Matej v hre Materina dúška, veľká úloha prievozníka vo veršovanej hre Diablov most a mnohé iné. V Materinej dúške, s ktorou sme boli aj v Belgicku na Dňoch slovenskej kultúry, som si nacvičil fintu – bábka Matej mala na paraváne položený klobúk a na konci výstupu si ho pekne oboma rukami založila na hlavu, čo sa divákom veľmi rátalo. Keď som to neurobil presne, klobúk Matejovi spadol, stalo sa mi to asi dva razy. Preto som si to pred každým predstavením párkrát vyskúšal, aby som to dostal „do rúk“.“

Veľmi zaujímavou bola aj inscenácia O Rámovi a Síte, kde herec stvárnil Rámu. Herci mali na tvárach masky, pohyb bol štylizovaný. Hra bola veľmi úspešná, nitrianske divadlo ňou Slovensko reprezentovalo na zájazde v Egypte. V inscenácii Strach má veľké oči mal herec šťastie vodiť jedinú bábku - myšiaka, inak boli v hre oživené rekvizity. Úspešné predstavenie videli diváci aj v bývalej NDR, Indii či Iraku.

V poslednom období Nitran stvárnil tiež viacej činoherných postáv, napríklad, Gandalfa v Hobbitovi, van Helsinga v Draculovi a ďalšie. „Rád si spomínam na postavy, ktoré neboli samozrejmé, s ktorými som sa musel potrápiť, nejako sa k nim dopracovať. Často som ako mladý hral kráľov a rôzne iné staršie roly, tak som raz režisérovi na otázku, čo by som si tak pre seba predstavoval, povedal: počúvaj, nie som taký starý, aby som nehral mladé postavy,“ smeje sa umelec. „Herci nejako všeobecne nemajú veľmi radi kladných hrdinov, pripadajú im takí jednofarební, „sladkí“. Mňa bavilo aj v nich hľadať čosi, čo z nich spravilo plnokrvných hrdinov, pohrať sa trochu s ich charaktermi.“

Zo škatule od masti spravil divadielko

Remeslo sa Ján Hrmo učil na bábkarskej katedre DAMU v Prahe. Pôvodne ani nechcel byť bábkohercom, bavil ho dejepis a chémia, rozmýšľal preto ísť aj týmto smerom, divadlo si ho však nakoniec aj tak „našlo“. A to, že práve bábkové, mu vyhovovalo, lebo ako hovorí, nie je veľký exhibicionista a hrať „schovaný“ za paravánom sa mu páčilo. Fascinovala ho možnosť oživiť materiál, neživú hmotu.

„Vyrastal som v Horných Opatovciach, kde bolo veľmi silné ochotnícke divadlo. Od druhej–tretej triedy som hrával v detských predstaveniach. Mali sme to v rodine, otec tiež hrával divadlo a z maminej strany bolo viacej divadelníkov. Jej najmladší brat - dnes už má 93 rokov - bol výborný ochotník aj režisér. Bol dlho mojím vzorom, myslím si, že iné som ani nemal,“ spomína Hrmo na svoje divadelné začiatky. „Už na prvej skúške vedel text hry naspamäť, bol vždy perfektne pripravený. Aj ja som sa potom ako herec snažil vždy po čítačkách už texty ovládať spamäti.“

Nitran nielen ochotníčil, ale zhruba ako piatak začal hrávať aj bábkové divadlo. Učarovali mu javajky, ktoré videl v predstavení v Žiline. „Ochotnícke hry sa tak často nehrali, preto mi divadlo chýbalo. Spravil som si preto vlastné bábkové divadielko, s ktorým som vystupoval pred mojimi rovesníkmi z dediny a okolia. Z drevenej škatule tuším od masti som si vyrobil scénu divadla, mama mi ušila oponu, spolužiak mi namaľoval dekorácie a k nejakému sviatku som dostal sedem malých drevených marionetiek. Muž mojej o 12 rokov staršej sestry mi dokonca kúpil zborník bábkových hier a v lete si s nami zahral aj on sám,“ smeje sa herec. „Vyberali sme ľubovoľné vstupné – bolo to pár halierov. Po predstavení sme si my herci spravili malé pohostenie.“

Kultúrne najbohatšie roky v Prahe

Silná inšpirácia stať sa hercom prišla pred maturitou. So spolužiačkou si dali prihlášky na VŠMU. „Ja som si z rozmaru dal na druhé miesto DAMU v Prahe. Na VŠMU ma nakoniec nevzali, ale keďže na prijímačkách bola v komisii ako prísediaca profesorka z DAMU, prišla mi odtiaľ pozvánka na dodatočné pohovory. Boli sme tam tuším štyria Slováci, vzali mňa a jedno dievča.“

Pre Jána Hrma boli roky v Prahe kultúrne najbohatšími v jeho živote. Len raz bol na nejakej tancovačke, kde ho pozvali bulharské spolužiačky, zato v divadlách bol ako doma. Prvý rok videl asi dvesto predstavení, za štyri roky štúdia ich bolo vyše päťsto. Privyrábal si tiež v komparze, dokonca v národnom divadle, za jedno predstavenie dostal 50 korún. „To bola aj moja zábava aj poučenie. Bolo to také príjemné obdobie „oteplenia“ pred rokom 1968, bolo to cítiť aj v divadlách, kde som mohol vidieť veľmi veľa zaujímavých inscenácií a spoznať mnoho hereckých hviezd. Kráľa Leara som videl hrať ešte Zdenka Štěpánka, otca bratov - hercov. Tí boli moji spolužiaci v nižšom ročníku, samozrejme, v hereckej triede,“ spomína Hrmo. „S hercami sme mali niektoré spoločné predmety ako dejiny divadla, telesnú, pochopiteľne, marxizmus-leninizmus, tak sme sa poznali. Študovali tu, napríklad, Mišo Pavlata, Miloš Vávra, známi najmä z dabingu, ďalej Jozef Čáp, Jaroslava Obermaierová, Alena Prochádzková... Na internáte som stretával Hanu Maciuchovú, Juraja Jakubiska a ďalších budúcich umelcov, s Elom Havettom som raz sedel na pive.“

Varí kečup aj lekvár

Chuť aktívne žiť dáva Jánovi Hrmovi rodina a divadlo. Ako však vraví, roky človek neoklame, trošku vraj už vekom spohodlnel, zlenivel, občas ho kríže bolia. „Možnože sa na jar „zobudím“. Navyše som poctivý prokrastinátor. Všetko, čo chcem robiť, si nechávam na poslednú chvíľu, ale čuduj sa svete, vždy to v pohode stihnem.“

Rodina bola pre herca vždy na prvom mieste, divadlo zas najväčšou záľubou, relaxom, liečbou a prácou zároveň. „Občas si závidím, aký som mal dobrý život, stále som sa hral. Keď som išiel do roboty, nebohá manželka vždy s úsmevom prehodila: zas sa ideš ihruškať s bábkami?“ smeje sa Ján Hrmo. „Síce som išiel hrať, ale nehral som sa. Divadlo je vážna vec – je jedno či ho hráte pre deti, či pre dospelých.“

Jubilant je otcom troch detí a dedkom šiestich vnúčat. Jeden žije v Bratislave, dcéra a druhý syn v Nitre. „Keď treba, štyrom nitrianskym vnukom robím rodinného taxikára. Odveziem ich na tréning, krúžok a podobne,“ vraví Ján Hrmo. „A keď príde konečne jar, budem sa musieť vytrepať do mojej záhradky v Horných Krškanoch. Máme ju už tridsať rokov, niečo vyhynulo, niečo som dosadil. Pestujem tam najmä zeleninu – hrášok, fazuľu, keď sa mi vydaria vlastné planty, sadím aj tri druhy dobrých mäsitých paradajok. Mám ich už veľmi dlho, semeno mi dal kolega, ktorý si ho doniesol z bývalej Juhoslávie. Takmer všetci paradajky veľmi ľúbime, kto nie, tak určite zje kečup, ktorý varím. Okrem toho si dopestujeme aj jahody, ríbezle, jablká, hrušky, marhule... Aj lekvár varievam.“

Pre šikovného dedka je záhrada relaxom. Je rád, že môže sebe a svojej rodine dopriať vlastnoručne dopestované bio produkty. Keď majú čas, pomáhajú mu v záhrade aj vnuci, od roboty sa neodťahujú.