NITRA. Spisovateľka Andrea Boldišová sa v týchto dňoch môže pochváliť svojou štvrtou knihou. Po románoch Láska vo vetre, Okno do duše a Stratená rovnováha vydala svoj štvrtý titul Izba plná spomienok.
Páčia sa jej skoky a piruety
Rodáčka z Nitry, ktorá dnes žije v Bratislave, začala knihu písať ešte koncom roka 2011 a začiatkom roka 2012 - príbeh sa v tomto období aj odohráva - a pokračovala v ďalších rokoch. „Keď bola predbežne dokončená, na istý čas som ju odložila a dopriala si od nej odstup. Medzitým som chystala do vydania druhú a tretiu knihu. Nakoniec som sa k novinke po prestávkach vrátila,“ hovorí spisovateľka.
V románe Izba plná spomienok sa venuje atraktívnemu prostrediu krasokorčuliarskeho športu. „Krasokorčuľovanie je mojím najobľúbenejším športom, jeho pravidlá vnímam už od malička. Doma sme v televízii vždy sledovali majstrovstvá Európy a sveta, v každej kategórii som mala svojich favoritov,“ priznáva autorka. „Na krasokorčuľovaní ma fascinuje to, že v sebe spája náročný športový výkon s eleganciou a ladnosťou pohybu, je to kombinácia športu, baletného a tak trochu aj hereckého umenia. Najviac sa mi páčia skoky a piruety – individuálne kategórie žien a mužov alebo športové dvojice, tance na ľade sledujem menej.“
Tvrdý pád na ľade
Krasokorčuľovanie spisovateľku nefascinovalo len na televíznej obrazovke. V detstve nejaký čas chodila na športovú gymnastiku a snívala o tom, že by sa venovala krasokorčuľovaniu.
„Po prvýkrát som stála na korčuliach už ako trojročná na jazierku neďaleko nášho domu, o rok neskôr som už brúsila po ľade na zimnom štadióne,“ spomína na detstvo. „Vždy som obdivovala športovkyne, najmä krasokorčuliarky a túžila som byť jednou z nich. No už gymnastika bola pre mňa dosť náročná, nestíhala som sa poriadne pripraviť do školy a vyčerpávalo ma tiež vstávanie v sobotu na tréningy, keďže som bola spachtoš, čo mi zostalo dodnes. Mamina usúdila, že by to pre mňa bolo príliš vyčerpávajúce a skôr či neskôr by sa to odzrkadlilo aj na zdraví. Buď by som zanedbala školu alebo by som sa fyzicky zničila, keďže som chcela mať dobré známky, takže v tejto detskej túžbe ma nepodporila.“
S odstupom času si Nitrianka myslí, že sa rozhodla správne. Svojmu obľúbenému športu zostala verná ako diváčka a rekreačne korčuľovala aj ďalej. „Hoci pred pätnástimi rokmi som mala na ľade dosť drsný pád na hlavu, keď sa o mňa zachytil veľký chlapec, čo sa evidentne len učil korčuľovať. On to ustál, no ja som bola najlepšie rozkorčuľovaná, užívala som si jazdu na dobrú hudbu a vo veľkej rýchlosti som sa natiahla dozadu. Našťastie mám dosť tvrdú hlavu, takže sa to neskončilo otrasom mozgu. Odvtedy mám však pred korčuľovaním rešpekt, idem opatrne až kŕčovito, čo mi k prílišnej radosti z jazdy neprispieva. Tak som presedlala na kolieskové korčule,“ prezradila Boldišová.
Príbeh Laury a Jakuba
Aj s Izbou plnou spomienok zostala autorka verná svojmu zameraniu na ženský román. „No okrem hlavnej hrdinky Laury tu vystupujú dve kľúčové mužské postavy, ktoré jej život zásadne ovplyvnili. V pozitívnom i negatívnom zmysle. Každá z postáv prežila alebo prežíva svoju osobnú tragédiu, musí sa vyrovnať s neľahkým osudom,“ vraví Andrea. „Osobitnú úlohu zohráva Tom, Laurin bývalý tréner, s ktorým sa osud tiež zahrá, musí začať odznovu a prehodnotiť rebríček hodnôt, pochopiť, čo je v živote skutočne dôležité.“
Hlavná hrdinka Laura je bývalá talentovaná krasokorčuliarka, ktorá sa po osudnom páde uzavrie pred svetom a zuteká od všetkého, čo ju spája s predchádzajúcim životom. Jediným spoločníkom v malom kúpeľnom mestečku, kde sa pokúša začať odznova, je jej verný psík. Pri práci realitnej maklérky spoznáva mladého lekára Jakuba, ktorý v nej prebudí dávno pochované city. Naučí ju dívať sa na svet inými očami a pomáha jej vyrovnať sa s minulosťou. No aj Jakub má svoje tajomstvá a prenasledujú ho bolestné spomienky, ktoré vrhajú tieň na ich rozvíjajúci sa vzťah.
Z kúpeľného mesta späť do hlavného
Na rozdiel od predchádzajúcich románov, ktoré sa odohrávajú prevažne v Bratislave, je dej Andreinej novinky situovaný do kúpeľného mestečka. „S týmto mám celkom konkrétnu skúsenosť. Vo vhodnom okamihu som sekla s náročnou prácou v nadnárodnej spoločnosti, lebo som cítila, že chcem a musím robiť to, po čom som celý život túžila. Presídlila som sa do kúpeľného mesta a čas, ktorý by som inak trávila v práci, som venovala písaniu ďalších románov,“ zdôvodňuje autorka svoje rozhodnutie. „Keď na to spätne spomínam, bolo to najkrajšie obdobie v mojom živote. Mohla som spať, dokedy som chcela - zväčša do pol deviatej - čo som si predtým pri práci nemohla dovoliť. Potom som si dala kávičku, sadla za počítač a s prestávkami písala takmer celý deň. Alebo naopak, dopoludnia som išla do obchodu, prípadne na prechádzku, cestou zbierala inšpiráciu, sledovala prírodu, ľudí alebo len tak nechala voľný priechod svojim myšlienkam. A potom s prevetranou hlavou a stovkami nápadov a slov som písala do neskorého večera.“
Ako však spisovateľka priznáva, veľmi rýchlo precitla zo sna a pochopila, že slovenský trh je malý a konkurencia taká veľká, že z písania kníh nevyžije. „Úspory sa míňali, tak som sa musela opäť zamestnať. Navyše mi pracovný kolotoč a kontakt s ľuďmi začali trochu chýbať. V tom čase bolo dosť ťažké nájsť si prácu – bol rok 2011 - takže som bola šťastná, keď sa mi to podarilo. Eufóriu z toho, že môžem robiť to, čo som vždy chcela a nemám nad sebou žiadneho šéfa, vystriedalo nadšenie z novej práce a návratu do Bratislavy. Po roku a pol som bola natoľko oddýchnutá, že mi nerobilo problémy ani skoré ranné vstávanie. Zároveň som počas „oddychového“ obdobia pochopila, že človek niekedy skrátka musí od všetkého ujsť, aby zistil, kam patrí a kde mu je najlepšie,“ vysvetlila Andrea Boldišová.
Momentálne píše svoju piatu knižku - voľné pokračovanie druhého románu Okno do duše a v hlave nosí námety na ďalšie knihy. Stále uvažuje aj o napísaní detektívneho románu, no zatiaľ majú prednosť ženské romány. „Myslím si, že v tejto oblasti ešte mám čo povedať, no keď pocítim, že už je čas na zmenu, skúsim to,“ dodala autorka.
