NITRA. Má za sebou desiatky recenzií, kurátorských príhovorov z galérií v Nitre a Nových Zámkoch, jej básne vyšli v Almanachu Nitra. V poslednom čase spolupracuje pri vydávaní spevníkov ľudových piesní, zbierok rečňovaniek a hádaniek, ktoré výskumnou prácou pripravujú poprední etnomuzikológovia. Dlhoročnú bohatú literárno-publikačnú činnosť Marta Zamoyska Šimo-Svrčeková zavŕšila vydaním svojej prvotiny s názvom Viešviem. Zbierku básní predstavila rodená Nitrianka v kaviarni DAB počas večera Literárneho klubu Janka Jesenského. Jej debut do života uviedol jeho predseda Ivan Godál.
Má vrúcny vzťah k Nitre
Marta Šimo-Svrčeková, ktorá si priezvisko Zamoyska zvolila ako svoje umelecké meno, je od roku 2007 riaditeľkou Regionálneho osvetového strediska v Nových Zámkoch. V tomto meste, do ktorého sa vydala, žije už takmer 40 rokov.
„K Nitre mám napriek tomu, že som v Nových Zámkoch od roku 1979, stále veľmi vrúcny a blízky vzťah. Narodila som na Párovciach na Kollárovej ulici,“ spomína Marta Zamoyska Šimo-Svrčeková. „V Nových Zámkoch, kde bývam, vidím z okna bytu v diaľke na obzore Zobor a Nitru. Večer, keď sa mesto od svetiel celé trbliece, mi je veľmi ľúto, že nie som tam. Noc totiž prepožičiava vzdialenému obrazu môjho rodiska magické čaro.“
Do Nitry však chodí autorka často, navštevuje svojich blízkych, priateľov, umelcov, kolegov z brandže, s ktorými spolupracuje.
Bolesť mení na rýmy
Zbierka Viešviem milovníkom poézie ponúka zhruba 80 básní, ktoré autorka písala a v šuplíkoch zhromažďovala po celý život. „Písať verše som začala ako 20-ročná pod vplyvom Nitrianky Evy Ruthovej, ktorá v Nitrianskej galérii kedysi organizovala literárne večery pri fontáne. Do galérie som prišla ako poštárka – brigádnička, obdivovala som tam zavesené obrazy, a keďže som vyštudovala výtvarnú výchovu v Nitre a vedu o výtvarnom umení Bratislave, ponúkli mi tu prácu. Práve tam som počas spomínaných literárnych večerov videla recitovať mladých autorov, na ďalší večer som už mala napísané vlastné verše. Odvtedy som písala stále, vždy, keď ma niečo trápilo.“
Ako autorka hovorí, jej básne sú veľmi pocitové, motívmi sú hlboká láska k Bohu, k človeku, k rodnému mestu. Píše z vlastných skúseností, o svojom živote, ktorý sa s ňou vôbec nemaznal. „Píšem z veľkej bolesti, ktorú vkladám do mojich básní. Keď mi je ťažko, zoberiem do ruky pero, no len čo začnem písať, začínam hľadať rýmy a na problémy a nešťastie zabúdam,“ hovorí Šimo-Svrčeková o svojej prvotine, ktorej by priala, aby bola menej súdená a viac chápaná.
„Moje verše sú o bytí a o jeho presahoch z pohľadu kozmického i ľudského rozmeru. Poézia pre mňa znamená vstup do širokého časopriestoru myšlienkového a citového sveta, do sveta úvah, kde ma zaujali dve roviny našej existencie - život a smrť. Sú to roviny, ktoré rozhodujú o nás, ale ktoré z našej vôle meniť nemôžeme. Vo veršoch riešim aj otázky lásky z pohľadu starozákonných textov, ale aj modlitby, teda všetko, čo je nad nami a čo rozhoduje o nás. Pracujem tak, že načrtnem problém a následnou modlitbou prosím o odpustenie opovážlivosti hovoriť, lebo človek ako krehký smrteľník na to právo nemá. Hovorím vtedy, že ... keď telo trpí, duša bolesťou je svätá..., tak píšem aj v jednej básni.“
Ako autorka na seba prezradila, že od detstva je samotársky typ so sklonmi k rebélii. Aj tento motív sa objavuje v jej básnickej zbierke. „Vždy si stojím za svojím, poviem, čo si myslím a „komerčné“ lámanie názorov a vzťahov a neustále prispôsobovanie sa je mi veľmi vzdialené.“
Relaxuje pri vážnej hudbe a v prírode na brehu Nitry
V zbierke sú duchovne rovnocenné ilustrácie Jaroslava Uhela, ktorý sa stotožnil s jej názvom Viešviem. Jeho obrazy a ilustrácie spolu s básňami Marty Šimo-Svrčekovej sú teraz momentálne vystavené z podnetu Jaroslava Uhela v Slovenskom kultúrnom inštitúte vo Varšave, odkiaľ pôjdu do Lodže a Krakova. Tu sa na vysokých školách študuje slovenský jazyk a jeho prekladateľstvo. „Čo ja mám v básňach - utiekanie sa k Bohu – to má vo svojich maľbách Jaroslav Uhel. Poznáme sa ako profesionáli z výtvarného života. On poznal moje články a ja jeho výtvarnú tvorbu. Neskôr som mu ako kurátorka pripravila aj niekoľko výstav. Až po desiatkach rokov som mu povedala, že píšem aj básne a on mi po ich prečítaní ponúkol svoje ilustrácie. Je to hlboko profesionálna spoluprácu. Veľmi si vážim jeho životné krédo, ale aj prácu - a to tak pedagogickú, ako aj tvorivú. Ale hlavne si vážim jeho neskutočnú pracovitosť, humánnosť a rešpekt k individualite človeka. Koncom minulého roku bol vymenovaný za profesora krásnych umení v Poľsku, čo je najvyšší možný honor v humanitných vedách,“ doplnila autorka.
Marta Šimo-Svrčeková nielen rada poéziu píše, ale aj číta. „S pokorou a radosťou rozjímam nad modlitbami, ktoré písali či prekladali Ján Kollár, ale i štúrovci a ďalší možno aj neznámi prekladatelia a upravovatelia biblických textov, ktoré považujem za sú skvosty. Slovenské žalmy sú nesmierne krásnou studnicou duchovných obrazov. Z básnikov mám veľmi rada Viliama Turčányho, ktorý preložil Danteho Božskú komédiu. Milujem Shakespearove básne, verše anglického básnika a maliara Viliama Blacka, aj básne renesančného sochára a básnika Michelangela Buonarrotiho. To sú ľudia, ktorí hýbu mojím citovým svetom, zo štruktúry Danteho Božskej komédie rastie môj rodokmeň morálky života. Oslovuje ma aj tvorba poľského básnika Czeslawa Milosza, ktorý dostal Nobelovu cenu za literatúru.“
Okrem literatúry má autorka rada aj vážnu hudbu. Popri práci si dá na uši slúchadlá a počúva – páči sa jej Prokofjev či Stravinskij. Baterky jej dobíjajú aj prechádzky v prírode, kde rada fotografuje jej krásy. „Kvety kvitnú, lietajú chrobáčiky, vtáčiky spievajú, slobodne a nezávisle od nás, a to je môj svet. Najradšej chodím sama - rozmýšľam o živote aj o svojich básňach,“ dodala Marta Šimo-Svrčeková.
