Pred 50-60 rokmi by to bola menej dôveryhodná rozprávka ako „Princezná so zlatou hviezdou na čele“.
Začínal som ako hokejový žiačik na poliatom futbalovom škvárovom ihrisku s nízkymi mantinelmi, v miestach, kde stojí dnešný zimný štadión. Bol som pri tom, keď na ňom otvárali umelú ľadovú plochu. Dlhé roky sme hrali a trénovali pod holým nebom. Niekedy v daždi, snežení, vo veľkých mrazoch. Tisícky hodín.
Najprv odchovanci. Potom v sezóne 1961/62 prišla prvá kvalitatívna hráčska vlna z Bratislavy Walter, Šišovič, Jursa, Guryča. Z Topoľčian chodili celú zimu na tréningy a zápasy Bosák a Kotrba. Na malej motorke pred tréningom a po ňom domov. V dnešnej dobe šialenstvo. Hrali sme moravsko-slovenskú druhú ligu. Hral som len zápasy vonku, na čierno, lebo som mal len 16 rokov. Náš domáci štadión praskal vo švíkoch za každého počasia.
Potom v ďalších sezónach to bolo v čisto amatérskych podmienkach. Ako na hojdačke. Jeden rok postup do druhej ligy a hneď vypadnutie. Cesty po celom Slovensku malým modrým autobusom Fiat, ktorý nekúril. Mohol by som o tomto období napísať úsmevný román. V tom období hrávali L. Marenčák, Erdey, Lešický, Štarke, Košovan, Lodňan, Scháner, Letko, Petlák, Ondruška, Satin, Oravec, Bartík, Vanek, Klučiar, Blaško a ďalší. Dlhoročným trénerom bol skvelý odborník Dr. Juhari.
Éra amatérskeho hokeja sa skončila príchodom Jozefa Golonku spolu s druhou vlnou Bratislavákov v sezóne 1975/76. Golonka priniesol úplne nové myslenie z pohľadu fungovania klubu, revolúciu.
Odvtedy išiel nitriansky hokej vo výkonnostných vlnách, ktoré schodík po schodíku smerovali hore. Až po zisk majstrovského titulu. Gratulujem a ako jeden z bývalých hráčov nitrianskeho hokejového praveku mám veľkú radosť. Ani ju neviem vyjadriť slovami. A nech to nitrianskemu hokeju ešte dlho vydrží. Nech vystúpi na ešte vyššie kvalitatívne schodíky.
Autor: Milan Lešický
