NITRA. S dobrodružstvom v krvi a neobyčajnou odvahou sa matka troch detí vydala spolu s nimi autostopom naprieč Európou. Len s batohom, bez máp, sprievodcov či poistenia. O svojich cestách po desiatkach štátov napísala spisovateľka Camille Labas knihu Autostopom s tromi deťmi.
Svet bez klapiek na očiach
Dobrodružné rozprávanie s autobiografickými prvkami predstavila autorka v Krajskej knižnici Karola Kmeťka. Autostopom s tromi deťmi je jej tretím titulom v poradí, vyšiel vlani. „Vydala som sa do sveta raz sama, raz s deťmi, najmladšie malo 10 rokov, najstaršie bolo plnoleté. Precestovali sme Európu od Atlantiku po Kaukaz a od Škandinávie až po Gibraltár, prešli sme 40 krajín. Chcela som im takto dať širší kultúrny rozhľad, orientáciu vo svete, uvažovanie bez predsudkov,“ spomína Camille Labas. „Neskôr ma deti, keď boli staršie, predbehli – vybrali sa spoznávať ďalšie krajiny – Kubu, Nikaraguu, Indonéziu, štáty južnej Afriky...“
Do sveta sa spisovateľka vydala len tak naľahko, bez máp, poistenia, liekov, sprievodcov... Človek by si povedal – koľká nezodpovednosť! Cestovateľka to vidí inak. „Bála som sa, klamala by som, keby som tvrdila, že nie, ale túžba poznávať a dať deťom širší pohľad na svet bez klapiek na očiach bola silnejšia. Ľudia sa boja toho, čo nepoznajú, preto som chcela deťom cestovaním ukázať, aby sa nebáli ľudí, aby vedeli, že s každým sa dá vyjsť, že všetko sa dá zjesť...“
Prešli napríklad celé Turecko, aj cez východnú časť, kde po ulici chodia hlavne muži a ženy len v ich sprievode. Nebáli sa tu vplyvu náboženstva, povedali si, že v prvom rade je každý človek. „Ak ľudia k sebe pristupujú s láskou a dobrým úmyslom, nie je možné, aby sa mu zlo vrátilo. S takouto vierou v život a v dobro sme prešli všetky krajiny a vždy sme sa šťastne vrátili. Bezprostredný strach o život sme nemali, ak sa niečo nebezpečné stalo, tak náhodou alebo naším vlastným pričinením, ale nie tak, že by nám niekto schválne ublížil.“
Slovensku vracia to, čo nadobudla v cudzine
Rodáčka z Prešova už 35 rokov žije za hranicami Slovenska, rodná krajina jej však zostala v srdci a stále ju považuje za svoj domov. „V Rakúsku žijem 30 rokov, predtým som bola 5 rokov v Nemecku. Na Slovensko som chodila nanajvýš 2-3-krát do roka, vďaka čítačkám mojich kníh prichádzam teraz častejšie. A navštevujem aj mojich rodičov, ktorí stále žijú v Prešove,“ hovorí autorka.
Debutovala knihou veršov Miesto v tráve, ktorá vyšla s ilustráciami kanadského Slováka Františka Jalšovského. „Tieto básne vznikali ešte v emigrácii, v cudzom svete, kde si človek ešte viac uvedomoval hodnotu domova, ktorý stratil. Zo Slovenska som neodišla úplne dobrovoľne, bola to túžba môjho manžela, nie moja, ja som ho len nasledovala, aby sa nerozpadla rodina,“ vysvetľuje spisovateľka.
„A nedá sa povedať, že by som si v cudzine zvykla. Som veľmi prispôsobivý človek, viem v žiť hociktorej krajine, prešla som ich veľa, ale to neznamená, že keď v tom či onom štáte viem žiť, je to môj domov. Ani po 30 rokoch sa Rakúsko nestalo mojím domovom, žijem tam, mám tam adresu, ale nie svoj domov.“
Jej domovom nie je ani rodný Prešov, kde, ako vraví, nežije už príliš dlho. „Mojím duchovným domovom je celé Slovensko, jemu adresujem všetko, čo som sa vo svete naučila a nadobudla. Vyštudovala som na univerzitách v Nemecku aj Rakúsku. Chápem to tak, že Slovensku, ktoré ma vychovalo a formovalo, po dlhých rokoch v cudzine niečo cez moje knihy vraciam.“
Sila slovanstva
Druhú knihu Sila statočného života, Irenkina mladosť v Bardejove venovala rodinnej histórii, dejinám mesta a jeho obyvateľov od polovice 19. do polovice 20. storočia. Príbehy rozpráva jej mama Irenka. „V cudzine som si uvedomila, že Slováci majú v sebe veľkú silu, s ktorou prežijú všade, hocikde. Keď som v detstve pozorovala svojich predkov alebo ľudí z môjho okolia, videla som, že sa snažili viesť statočný život. Tá statočnosť ich poniesla životom a podržala v ťažkých chvíľach - keď napríklad prišla zmenka peňazí, keď im zbombardovali dom a podobne,“ pokračuje Camille Labas. „Myslím si, že to je sila slovanstva, prínos pre svet. Slovanské gény, ktoré roznášame po svete, odovzdávame ďalej cez ďalšie generácie. Dala som ich mojim deťom, ktoré dnes žijú v Nemecku, a tie zas mojim vnukom.“
Pri písaní knihy sa autorka vrátila domov, na východné Slovensko, hľadala ľudí a rozprávala sa s nimi. Zaujímali ju starší ľudia, ktorí si ešte pamätali, ako sa žilo pred vojnou, počas nej aj po nej, ako sa chodilo do Ameriky, ako ešte prali v potoku a tak ďalej. „Niekedy až za primitívnych podmienok všetko zvládali a my sa dnes, keď je všetko oveľa ľahšie, sťažujeme. A toto všetko som sa snažila v knihe zachytiť, lebo život sa enormne mení, aby sa na to nezabudlo.“
Odišli s dvoma ruksakmi a jednou gitarou
Život v zahraničí dnes sa veľmi líši od života v emigrácii. Keď sa vám v jednom štáte nepáči, idete do iného a nič nestratíte. „Keď sme koncom 80. rokov odchádzali z Československa, prišli sme o 3-izbový zariadený byt, ktorý zhabala polícia. Odišli sme s dvoma ruksakmi a jednou gitarou. Začínali sme úplne od začiatku, museli sme si zvykať na iný spôsob života, inú mentalitu, hodnoty, čo úplne na ruby prevrátilo všetko, v čom som vyrástla. Povedala som si, že kto zvládne emigráciu, ten v živote zvládne všetko a ostatné veci sa mi už zdali menej ťažké,“ spomína spisovateľka.
„A čo mi emigrácia dala? Vedomie, že život vie byť veľmi ťažký, ale tým, že ho prekonávame, sa nám otvoria nové horizonty. Keby som zostala na Slovensku, asi by som mala ľahší život. Tým že som odišla, život zo mňa vydoloval silu a vlastnosti, ktoré by sa doma asi neprejavili. Vďaka tomu som tým, kým dnes som.“
Život v cudzine dal Slovenke aj široký kultúrny rozhľad. Na univerzite vo Viedni študovala históriu Arménska, Gruzínska a Orientu. Pracovala ako učiteľka slovenčiny a lektorka vo vydavateľstve pre nemčinu - na Slovenku, ktorá korigovala nemecké texty, sa chodili pozerať ako na fenomén. „A vychovávala som tri deti, ktoré tu nemali starých rodičov, ani au-pairky, ani družiny či školské jedálne. Musela som ich nielen nakŕmiť, ale aj niečo ich naučiť, dať im duchovné dedičstvo, aby mohli nájsť vlastnú identitu a zaradiť sa do života,“ dodala Camille Labas.
