NITRA. Nedávno nitriansky herec Jakub Rybárik oslávil okrúhle narodeniny. Čerstvý tridsiatnik s veľkým komediálnym talentom ale aj zmyslom pre dramatickosť situácie hrá v Divadle Andreja Bagara už deviatu sezónu. Môžete ho vidieť v predstaveniach Tisícročná včela, Cyrano z Bergeracu, Druh: žena, Hamlet je mŕtvy, Štyria v ringu, najnovšie hviezdi v skvelej, čisto mužskej komédii Panikári. V televízii ste ho mohli vidieť v seriáli Chlapi neplačú a v rôznych epizódnych rolách viacerých projektov. Zahral si tiež v rozprávke Láska na vlásku, českej dráme Colette a momentálne má roztočený film Únos.
Ako malý chcel byť lekár
Herec si zmenu čísla svojho veku nejako zvlášť neuvedomuje. „Všetko ide po starom, nič sa nezmenilo. Ani žiadne veľké oslavy neboli, nie som na to zaťažený, a keď, tak bola menšia „rodinná jazda“ a oslava s kamarátmi. Prial som si predovšetkým zdravie, všetko ostatné mám,“ hovorí rodák z Bratislavy, ktorý ako malý chcel byť lekár. Robil aj prijímačky na medicínu, ale herectvo vyhralo.
V Nitre hral už počas posledného ročníka VŠMU - v inscenáciách Statky zmätky a Piargy. „A potom sa to rozbehlo, už si tie postavy ani poriadne nepamätám, ale desiatky to určite sú. Nedá sa povedať, že by som mal spomedzi nich vyslovene obľúbené roly, skôr ide o predstavenia. Napríklad z tých novších mám rád hry Štyria v ringu aj Panikári. Mal som občas aj také inscenácie, že keby som nemusel, tak v nich neúčinkujem. Nie preto, že by sa mi nepáčili, ale z časového hľadiska. Musel som prísť hodinu pred začiatkom predstavenia, ďalšiu hodinu som čakal, potom som bol na javisku päť minút a zas som ďalšiu hodinu čakal na to, kým hra skončí. To čakanie mimo javiska je celkom otravné,“ konštatuje Jakub.
„Ale keď už stojím na scéne a hrám, baví ma každé jedno moje predstavenie. Kedysi som mal radšej dramatickejší žáner, ale časom som si veľmi obľúbil aj komédiu, mám rád humor. Podľa mňa je to ale úplne jedno. Dobrá divadelná hra by mala v sebe obsahovať pocity zmrazenia, precitnutia, ale rovnako aj humor. O to sa snažíme aj v nitrianskom divadle, aj v komédii sa usilujeme nájsť také momenty, aby to všetko nebolo len ha-ha, hi-hi, a takisto sa vážnejší žáner snažíme miestami odľahčiť.“
Herectvo sa nedá naučiť
Jakubovými ročníkovými učiteľmi na VŠMU boli Emil Horváth a Peter Mikulík. Podľa Rybárika je veľmi dôležité, s akými učiteľmi sa budúci herec stretne. „Škola mi dala ten úplný základ. Je veľká pravda, že herectvo sa naučiť nedá, to musí človek akosi cítiť, o čo ide, musí to mať v sebe. Dôležitý je – ja som si to tak pre seba nazval – návod na použitie. Emil Horváth a Peter Mikulík boli veľmi dobrí, ale nie v tom zmysle, že by nám povedali, ako to robia oni a keď to budeme kopírovať, tak to pôjde, to vôbec nie. Naučili nás myslieť na javisku. Je to trochu iný svet, fungujú tu iné pravidlá. Čiže divadelné myslenie - ten základ - dá hercovi škola. Po jej skončení sa pred ním otvoria brány, všimnú si ho ľudia z brandže a ak má šťastie, oslovia ho k spolupráci,“ poznamenal Jakub.
Prílišná snaha je na škodu
Nad tým, že by zostal po škole „doma“, v Bratislave, ani nepremýšľal. Už v treťom ročníku VŠMU sa rozhodol, že pôjde do DAB, hosťoval tu v dvoch spomínaných inscenáciách. „Chcel som ísť do nitrianskeho divadla, páčilo sa mi, aké predstavenia tu robia, takže otázka, či ostanem v Bratislave, ani nikdy nevyvstala.“
Jakub svoj herecký krst absolvoval na javiskách divadiel v Bratislave ešte počas VŠMU a tiež v škole. To, že mal trému pri svojich prvých inscenáciách v DAB, je pochopiteľné, bolo to nové prostredie, noví ľudia a on sa chcel ukázať v čo najlepšom svetle. No prílišná snaha môže byť na škodu.
Ako však vraví, trému má stále aj teraz. „Je to asi taká zdravá tréma, ktorá má motivovať. Je to pocit zodpovednosti, či človek povie všetky vety, čo má povedať, či urobí všetko to, čo je v scenári,“ uvažuje herec. „Myslím si, že je to normálne, k herectvu to patrí. Rokmi praxe a časom stráveným na javisku vie herec s trémou narábať, vie sa nastaviť tak, aby nebol premotivovaný a urobil presne to, čo má a to stačí.“
Odovzdať pozitívnu energiu
Za deväť sezón, čo Jakub strávil v nitrianskom divadle, si nespomína na žiaden svoj brept. Rozpamätal sa akurát na „okno“, ktoré dostal počas hry Dark play. Nepovedal všetko, čo mal, preskočil pár viet a pokračoval ďalej. „Neviem, či to okno trvalo dlho, ale pre mňa strašne, a možno aj pre divákov. Pýtal som sa potom šepkárky, ako to vyzeralo, ale ona si vraj nič nevšimla, nemala pocit, že by som nevedel pokračovať v texte,“ spomína Jakub.
Keď chcú herci pobaviť seba aj divákov, vymýšľajú si rôzne „srandičky“. Každé predstavenie tej istej hry tak môže byť iné, originálne. Najnovšie sa to ponúka v Panikároch, kde sú vraj výborná partička. „Čim sme ďalej od premiéry a cítime, že publikum to znesie, dovolíme si robiť niečo vtipné, čo tí druhí kolegovia nečakajú,“ pokračuje Rybárik. „Do inscenácií neraz vnášame aj humorné regionálne reálie, čoho príkladom je aj komédia Panikári. Je urobená s obrovským nadhľadom, nehrá sa na briskne vymyslený humor. Myslím si, že najdôležitejším odkazom predstavenia je snaha odovzdať pozitívnu energiu - ľudia sa bavia, takže cieľ sme splnili.“
Veľa závisí od šťastia
Hlavní hrdinovia hry majú paniku z toho, ako ďalej naložiť so svojím životom, ako žiť so ženami a pri tom stále zostať mužmi. Z čoho má paniku Jakub? „Nedá sa to nazvať panikou, skôr obavou. Zamýšľam sa nad tým, ako je dnes na Slovensku povolanie herca vnímané z pohľadu verejnosti a z pohľadu samotného herca. Zo strany herca – a to si asi mnohí ľudia nemyslia – to nie je až tak med lízať. Herectvo je veľmi závislé od šťastia. Môže sa stať, že človek má veľa práce a všetko sa mu darí, ale ako rýchlo sa dostane hore, na tú pozitívnu vlnu, tak dvakrát rýchlejšie z nej môže zísť dolu,“ myslí si Rybárik.
„Takže niekedy ma prepadne taký strach, čo bude ďalej. Prichádzajú stále noví herci, nové inscenácie a ja sa bojím, že príde obdobie - a ono určite príde – keď prestanem byť pre režisérov zaujímavý a jednoducho nebudem mať čo robiť. Na druhej strane, aj herec sa istým spôsobom vyčerpá, je stále v procese tvorby, nie je to strojová práca. Jeho psychika sa preťaží, vyhorí, čas, kedy sa to všetko zvrtne, je veľmi individuálny. Ale keď raz človek do toho vlaku s množstvom práce naskočí, veľmi ťažko sa z neho vysadá von.“
Baterky mu dobíja ničnerobenie
Aj keď je Jakub Rybárik ako herec rád, keď má veľa práce, baterky mu dobíja práve ničnerobenie. Čim je starší, tým viac zisťuje, že si oddýchne, keď nič nemusí robiť a hlavne nemusí premýšľať nad tým, čo ho čaká v divadle či v televízii.
„Nič nesilím, robím to, čo mi hovorí moje telo a myseľ. Ležím a venujem sa tomu, na čo inokedy nemám čas. Rád napríklad čítam, pozerám filmy. Alebo si občas idem zabehať. Takých chvíľ nie je veľa, ale o to sú vzácnejšie a o to viac si ich užívam,“ dodal herec.
Jakub Rybárik je čerstvý tridsiatnik. (zdroj: Collavino)
V predstavení Hamlet je mŕtvy. (zdroj: Dalibor Krupka)
Jakub v hre Štyria v ringu. (zdroj: Collavino )
