LUŽIANKY. Svojou veľkosťou a výškou vzbudzuje rešpekt, no súčasne pôsobí milo a svojou ťarbavosťou aj neškodne zároveň. Pre losa mokraďového, najväčšie zviera z čeľade jeleňovitých, boli pred tristo rokmi slovenské lesy prirodzeným domovom. S rozvojom strelných zbraní a loveckých chúťok našich predkov však los u nás takmer vyhynul.
Občianske združenie Žito v spolupráci s Výskumným ústavom živočíšnej výroby Nitra sa rozhodli, že losa vrátia do slovenských lesov. Z Lotyšska a Švédska preto doviezli zopár kusov tohto majestátneho zvieraťa. Teraz skúmajú jeho potreby a správanie, aby pochopili, čo los potrebuje k spokojnému životu.
Losa takmer úplne vyjedli
Los tu kedysi patril k bežnej súčasti lesov. Pred tristo rokmi ho však naši hlavní predkovia takmer úplne vyjedli. "Zdokonaľovali sa strelné zbrane a tým a zintenzívnil lovecký tlak na druhy, ktoré tu žili. Los doplatil na to, že je najťarbavejší a najväčší - jeho stavy boli znížené na minimum," vysvetľuje Matúš Rajský, vedúci Ústavu výživy vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby Nitra.
Európsky los dosahuje váhu až pol tony, no napríklad sibírske či kanadské losy vážia skoro dvojnásobok. Pri stretnutí s človekom los neútočí. Väčšinou zostane stáť ako skamenený a díva sa, čo sa bude diať. Pre našich predkov bolo teda toto veľké zviera ľahkou trofejou. Dnes je na Slovensku celoročný zákaz strieľania losov.
Ak aj u nás nejakého losa spozorujú, väčšinou pochádza z inej krajiny, najčastejšie z Poľska, odkiaľ losie čriedy putujú smerom na juh. Objavili sa snímky losa pohybujúceho sa na Liptove, na Orave, v Nízkych Tatrách či na východnom Slovensku. Tento rok videli na Horehroní už troch losov.
Matúš Rajský, vedúci Ústavu výživy vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby Nitra, sa venuje programu, ktorý má za cieľ navrátiť losov do našej prírody. (zdroj: Tomáš Holúbek)Lotyšskí samci a švédske samice
Projekt, ktorý odborníci pripravili, má pomôcť navrátiť losa na Slovensko. Ide pritom o náš pôvodný druh. Výskyt pôvodných druhov živočíchov a rastlín upevňuje stabilitu celého ekosystému.
Vedci doviezli najskôr dvoch samcov - Nika a Merga z Lotyšska, neskôr k nim pribudli švédske samice Umbla a Saga. Z nich vytvorili dva páriky. Losy Nik a Saga ostali vo výskumnom ústave v Lužiankach a Merk s Umblou išli do aklimatizačno-vypúšťacej zvernice v okrese Detva. Druhá zvernica vznikla v okrese Poltár, tam zatiaľ zadovážili iba samčeka, partnerku mu dovezú neskôr.
Odborníci v Lužiankach losí párik teraz podrobne skúmajú. Sledujú potravové nároky losa, jeho životné potreby a správanie. Na základe pozorovania vedci lepšie porozumejú tomu, čo los potrebuje a aké sú vhodné podmienky na život tohto zvieraťa.
"Zisťujeme napríklad, aké dreviny preferuje, pretože tie sú popri bylinách a tráve jeho prirodzenou potravou. Prišli sme napríklad na to, že má veľmi rád vŕbu, topoľ osikový, všetky druhy javorov. Los žerie najmladšie a najmäkšie časti stromov, lebo tie sú najvýživnejšie, je však mimoriadne prieberčivý, vyberá si iba to najlepšie. Príroda to zariadila tak, že ostatné druhy z jeho čeľade pojedia aj tie časti, ktoré losovi nechutia - tým sa využije všetka potrava v prostredí a jednotlivé druhy si medzi sebou potom nekonkurujú vo výbere potravy," hovorí Matúš Rajský.
Samec Nik z Výskumného ústavu živočíšnej výroby. Jeho potomkovia pôjdu do slovenských lesov. (zdroj: Tomáš Holúbek)Losy vyfasujú GPS obojky
Losy, ktoré vedci skúmajú, do voľnej prírody nepôjdu - až priveľmi si už zvykli na človeka. Do prírody sa dostanú až ich potomkovia.
Tí budú od narodenia chovaní oveľa divokejšie, kontakt s človekom sa u nich obmedzí na absolútne minimum. Budú dostávať napríklad krmivo s takým zložením, aké určia vedci, ale servírovať sa im strava bude tak, aby v rámci zvernice človeka ani neregistrovali.
Mladé losy dostanú GPS obojky, aby ich pohyb mohli vedci neustále monitorovať. Do prírody ich pustia až medzi 12. a 18. mesiacom života. Skôr to spraviť nemôžu okrem iného aj preto, aby sa do losov nepustil ich prirodzený predátor, ktorým je hlavne vlk. Dospelý los by si jediným kopnutím dokázal s vlkom poradiť, problém by však mohli mať práve mláďatá, na ktoré si vlci trúfnu. Rovnako sú losy zraniteľné, ak sú choré, alebo ak napadne väčšia snehová pokrývka, ktorá primrzne. Losy sú tak ťažké, že sa do snehu zaboria až po brucho. Naopak, vlk dokáže bežať po primrznutom snehu a znehybnený los je potom ľahkou korisťou.
Matúš Rajský kŕmi Nika. Los sa dožadoval potravy výkopom pravej nohy. (zdroj: Tomáš Holúbek)Pytliaci môžu návrat losa prekaziť
V projekte je zatiaľ päť jedincov. Spokojnosť iniciátorov projektu nastane, ak sa do voľnej prírody podarí v priebehu rokov umiestniť asi 50-60 losov.
"Jeden z prijateľných scenárov je pre nás ten, že naše losy budú komunikovať s migrujúcimi a buď tých 'migrantov' donútia zostať, alebo sa k nim pridajú," povedal Matúš Rajský.
Zdôraznil, že na to, aby sa los u nás znova dostal do voľnej prírody, nestačí aktivita vedcov, ktorí vyskúmajú, aké prostredie a aké krmivo losom vyhovuje. "Je tu šanca adaptovania losa na naše prostredie, veď tu žil. Veľmi ale záleží na tom, či ho tu človek bude chcieť. Poviem na rovinu - los je ohrozený pytliactvom, pretože toto zviera má atraktívnu trofej," dodal Matúš Rajský.
FAKTY
* los mokraďový je najväčší z čeľade jeleňovitej zveri
* dospelý jedinec váži pol tony, v kohútiku meria do dvoch metrov
* samička máva spravidla dve mláďatá, výnimkou nie sú ani tri
* denne skonzumuje 10 kíl sušiny, v realite je to 30-40 kíl čerstvej biomasy
* v projekte na obnovu losov je zatiaľ päť jedincov, cieľom je desaťnásobok losov v prírode
