NITRA. V kaštieli v Jelenci - v Múzeu rodu Forgáč - sa chystá Slávnosť u grófa Forgáča. V sobotu 30. júla návštevníkov privítajú lopatovým tancom. O 11. h bude slávnostná sv. omša na nádvorí kaštieľa a o 13. h predstavia novú knižku historika Miroslava Eliáša, ktorý je čestným členom občianskeho združenia Forgach de Ghymes. Hudobným hosťom bude Musicantica Slovaca.
Titul Pod zástavou Marsa prináša pozoruhodný životný príbeh Šimona Forgáča, jedného z najväčších protitureckých bojovníkov 16. storočia. Kniha vychádza pri príležitosti 490. výročia jeho narodenia. Len dva dni pred výročím narodenia (1. augusta 1526) ju v kaštieli do života uvedú gýmešským vínom. Je to nanajvýš symbolické, keďže Forgáč zastával pozíciu hlavného kráľovského pohárnika.
Hľadal aj v archíve v Budapešti
Kniha približuje život a dobu „starého harcovníka od Šurian až po Hertník“ - Šimona Forgáča z Gýmeša. Bohatá historická faktografia zo 16. storočia je spestrená beletristickými vsuvkami. Podľa Miroslava Eliáša iste osloví všetkých milovníkov histórie.
Autor napísal množstvo ďalších diel - pamätný spis k dejinám Šurianskeho hradu, publikácie Mestské múzeum Šurany - sprievodca po zbierkových fondoch múzea a zborník príspevkov, Forgáchovci - šľachtický rod z Gýmeša, Šuriansky hrad v archeológii či Pamätnica DHZ v Šuranoch. Jeho knihy Šuriansky cukrovar a Zabudnutí hrdinovia protitureckých bojov získali ocenenia v celoštátnej súťaži Slovenská kronika 2014. Je tiež spoluautorom publikácie Pevnosti a opevnenia.
Keď pred piatimi rokmi vydal knihu o šľachtickom rode Forgáčovcov, už vtedy venoval zvýšenú pozornosť práve Šimonovi. Dôvodom je jeho dlhoročné pôsobenie v Šuranoch, kde Miroslav Eliáš žije a pracuje.
„Ešte pri písaní knihy o Forgáčovcoch som navštívil Maďarský národný archív v Budapešti. Vo vzťahu k Šimonovi sú tam kráľovské donačné listiny na majetky. Pri písaní tejto knihy som využil rôzne útržkové informácie z rôznych literárnych zdrojov. Bola to jedna obrovská skladačka, tri dni som napríklad študoval a vyhľadával písomnosti v banskoštiavnickom archíve. Kniha okrem textu obsahuje dobové podobizne, spomínané písomnosti, detaily podpisov a pečatí. Obsahom, obrazovou prílohou, samotným grafickým spracovaním a kvalitou papiera je reprezentatívnym kúskom. Aspoň sme sa o to snažili,“ konštatuje Miroslav Eliáš.
„Životný príbeh Šimona Forgáča poznačený ranami z bojísk nemohol dostať iný názov než Pod zástavou Marsa. K tomuto starorímskemu bohu vojny ho z vďačnosti za podporu prirovnáva jeho súčasník, renesančný básnik Ján Bocatius. A prečo zástava? Bez bojovej zástavy sa nepohlo žiadne vojsko, bojová zástava bol symbol, ktorý chránili najlepší vojaci, odveká trofej a vec cti pre toho, kto ju vyrval z rúk nepriateľa.“
V múzeu je odliatok Forgáčovej tváre z náhrobku
Šimon Forgáč žil v rušnom 16. storočí poznačenom osmansko-tureckou expanziou, náboženskými konfliktmi medzi katolíkmi a protestantmi a intrigami aristokracie v boji o moc a postavenie. Bolo to v prvom storočí novoveku, renesancie, humanizmu, nových myšlienok a životnej filozofie.
„S menom Šimona Forgáča sú spojené miesta pôsobísk, bojísk či životných udalostí - Gýmeš, Sárvár, Temešvár, Lippa, Oradea, Eger, Šurany, Hertník a mnohé iné, vrátane jeho tureckého zajatia. Hrad Gýmeš je Forgáčovým rodiskom, tu sa narodil 1. augusta 1526, krátko pred katastrofálnou bitkou pri Moháči,“ pokračuje Eliáš.
„Tá zmenila chod dejín celej Európy a poznačila aj životné smerovanie Šimona Forgáča, účastníka mnohých bojov proti Osmanom. Spomínaný Hertník sa stal miestom, kde tento vážený aristokrat dožil na svoju dobu dlhý život – zomrel 20. septembra 1598 ako 72-ročný, tu je aj pochovaný. Bol hrdým uhorským šľachticom, podporovateľom humanizmu a vzdelanosti, rovnako ako aj jeho bratia či synovia. No najkrajším gestom a jedinou duchovnou túžbou tohto starého muža bolo krátko pred smrťou, dňom i nocou, už len počúvať čítanie zo Svätého písma.“
V múzeu v jeleneckom kaštieli je iba fotografia Šimonovho náhrobku, keďže múzeum je relatívne nové, ale pred pár dňami tu umiestnili odliatok Forgáčovej tváre z jeho náhrobku, ktorého originál je v hertníckom kostole pri Bardejove.
Jeden z mála neúspechov
Podľa Miroslava Eliáša slovenská historiografia spomína Šimona Forgáča takmer vždy len v súvislosti s rokom 1575, keď Turci obsadili hrady Modrý Kameň, Divín a Šomošku. Dodnes sa mu historici vyčítajú, že proti tomu nezasiahol, hoci mal vojsko utáborené pod Vígľašom.
„Treba však povedať, že to bol jeden z mála neúspechov v jeho živote, keď, ako sa zdá, podľahol radám svojich veliteľov. Azda len nemal pri sebe tých správnych ľudí, ktorým by sa chcelo bojovať. Podobne ako zmizol z povrchu zemského Šuriansky hrad, kde Šimon Forgáč dlhé roky sídlil v pozícii dôležitého preddunajského kapitána, sa takmer vytratil aj zo šurianskej histórie. Práve zo Šurian v rokoch 1569 - 1582 riadil protitureckú obranu dnešného západného a stredného Slovenska,“ objasňuje historik.
„Forgáč sa podieľal aj na riešení obrany či iných problémov v lokalite stredoslovenských banských miest, preto sa niekoľko jeho listov nachádza v archívoch miest Banská Bystrica a Banská Štiavnica.“
Šimonov mladší brat František vošiel do dejín aj ako kronikár a vo svojom historickom diele Rerum Hungaricarum sui temporis commentari označuje Šimona ako „Incomparabilis Heros“ – neporovnateľného hrdinu. Keď František zomrel, Šimon spoločne s diplomatom a kronikárom Mikulášom Ištvánfym toto dielo kriticky spoznámkovali. Knižne vyšlo až v 18. storočí.
Rekonštrukcia Forgáčovej bojovej zástavy a dobová zbroj. (zdroj: ARCHÍV M.E. )
