NITRA. Čerstvou novinkou na pultoch kníhkupectiev je kniha poviedok a esejí Historky spod Mačacieho zámku. Jej autorom je profesor Imrich Točka, známy nitriansky regionálny historik.
Kniha vyšla pri príležitosti jeho 75. narodenín, producentsky na nej spolupracoval jeho syn Gabriel, o originálne ilustrácie sa postaral Tomáš Bereš.
O svojom rodisku humorne aj vážne
Imrich Točka napísal počas posledných dvoch dekád veľa pozoruhodných publikácií, v ktorých sa zaoberal regionálnou históriou, ale aj numizmatikou, medailérstvom, zvonmi i poľovníctvom. Len problematike Chrenovej venoval osem kníh – niet sa čo čudovať, je rodákom zo starej Chrenovej.
Narodil sa tu v roku 1941 a jeho knižná novinka Historky spod Mačacieho zámku je akýmsi epilógom témy jeho rodiska. Aby jeho história neupadla do zabudnutia, humorno-vážnym spôsobom v nej zaznamenal zaujímavé osobnosti, pútavé príhody a významné udalosti pôvodnej obce Tormoš, ktorú v roku 1948 premenovali na Chrenovú.
„Po tom, čo som vlani v spoluautorstve so synom Gabrielom vydal knihu Tormoš – Chrenová v zrkadle času, som od čitateľov dostával veľa otázok, čo ďalej. Nápad vydať takúto knižku som nosil v hlave už dávno a teraz na to práve dozrel čas. V knižke prinášam zaujímavé informácie zo života obyvateľov pôvodnej obce vo forme historiek a príhod, z ktorých väčšinu som sám zažil ako chlapec, alebo si ich pamätám z rozprávania rodičov, starých rodičov, priateľov – obyvateľov pôvodnej obce,“ vysvetľuje autor Imrich Točka.
Názov Historky spod Mačacieho zámku je príznačný. Mačací zámok, ktorý dnes už neexistuje, bol jedným z najtajomnejších miest starej Chrenovej. Bol osídlený už od praveku, čo dokazujú aj bohaté archeologické nálezy.
Pahorok stál v tesnej blízkosti pôvodnej obce. Mal strategickú polohu, keďže jeho okolie bolo rovinaté, bol z neho výborný výhľad. Jeho bezprostredné okolie tvorili močiare a nebol k nemu jednoduchý prístup. Preto tu v dávnych dobách situovali tábory aj dobyvatelia Nitry. Naposledy tu na sklonku 2. svetovej vojny prebiehali prestrelky medzi Nemcami a Červenou armádou.
Mačací zámok stál neďaleko Seleneckého potoka približne v miestach, kde dnes stojí tenisový areál na Ďumbierskej ulici. Medzi močiarmi boli lúky a pasienky, na ktorých sa hrávali miestne deti, zvykli tu aj pásť kozy a husi.
Čierna mačka – vraj prevtelená duša dievčiny
K tomuto miestu, ktoré v roku 1974 padlo za obeť výstavbe sídliska, sa podľa autora viažu tajomné príbehy a legendy.
Za splnu mesiaca na vrchole kopca vraj bolo často vídať veľkú čiernu mačku – bola to vraj prevtelená duša dievčiny, ktorá márne čakala na návrat milého, ktorý neprišiel z vojny. Na tomto tajuplnom mieste bolo neraz počas hmlistých nocí počuť aj erdžanie koní a vidieť siluety bojovníkov vr-hajúcich sa do močiarov.
„S príchodom večera sme preto z Mačacieho zámku väčšinou zutekali, aby nás tu nezastihla tma. Počas dňa sme sa tu hrávali rôzne hry. Zvlášť v suchých rokoch tu bolo v dierach po myšiach a sysľoch veľa hniezd s útočiacimi osami. Boli veľmi citlivé na dym a iné vyrušovanie, čo sme veľmi dobre vedeli využiť pre svoju zábavu. My smelší sme ich kadidlami vyrobenými z prederavených prázdnych konzerv vydymovali a vyháňali z hniezd. Ak sme sa chceli rýchlejšie zbaviť neželaného návštevníka, stačilo šľahnúť prútom po najbližšom hniezde a vzápätí sa všetko, čo malo ruky a nohy, krížom-krážom rozutekalo,“ spomína Imrich Točka na krásne detstvo.
„Kadidlá sme využívali aj pre inú zábavu – mávali sme nimi vo vzduchu a vytvárali tak rôz-ne obrazce. S príchodom večera k pahorku vial svižnejší vánok, ktorý fantazijné dymové obrazce často unášal do veľkej vzdialenosti.“
Najslávnejšia letecká fotka pôvodnej obce je z požiaru
V knihe je niekoľko desiatok poviedok a esejí. Prvú časť tvorí rozprávanie o dominantách, osobnostiach a udalostiach starej Chrenovej. Autor píše napríklad aj o jednej z najvýznamnejších udalostí, ktoré negatívne ovplyvnili život v obci – požiari.
Piateho mája 1930 tu z vtedy neznámych príčin vzplanuli ničivé plamene a v obci zhorelo veľmi veľa domov. „Pamiatkou na túto pohromu je azda najslávnejšia letecká fotografia pôvodnej obce - urobil ju istý pilot z neďalekého letiska, ktorý zhodou náhod v tej dobe kurizoval miestnej dievčine Aničke Kelemenovej. Keď zbadal v diaľke stúpajúci dym, pohotovo nasadol do lietadla a niekoľkokrát zakrúžil nad horiacou obcou. Ako vášnivý fotograf urobil aj unikátny záber na ničivé dielo skazy. O niekoľko dní priniesol fotografiu Aničke. Po jej smrti sa na istý čas stopa po vzácnej snímke stratila, až kým som ju v roku 2002 neobjavil.“
Autor v knihe rozpráva aj o tajomnej kaplnke, ktorá kedysi stála v časti chotára Dolná hora v susedstve s janíkovskými vinohradmi. „Kaplnka sa, bohužiaľ, nezachovala, zostali po nej iba kusé informácie. Ešte v polovici 20. storočia sa na spomínanom mieste nachádzali jej zvyšky, no z veľkej časti už prekryté zemou pod úrovňou okolitého terénu.“
V starom sídle správcov panstva mali aj dereš
Architektonicky najcennejšou stavbou, ktorá dnes už neexistuje, bola kúria – dávne sídlo správcov panstva. Stála tu už v 17. storočí. Často sa v nej rozhodovalo o osudoch poddaných, do jeho výbavy patril aj dereš, na ktorom palicovali tých, ktorí sa previnili voči vrchnosti.
Zaujímavý osud mal „nebeský ochranca“ – Kristus Trpiteľ, ktorého socha bola v tormošskej zvonici. Jej zbúranie v roku 1975 socha, našťastie, prežila, ale jej osud bol na niekoľko desaťročí neznámy, až kým sa nenašla v lapidáriu Kňazského seminára v Nitre. Je najstaršou dodnes zachovalou kultúrnou pamiatkou pôvodnej obce. Dnes je po oprave v pôvodnej kráse umiestnená v areáli farského kostola sv. Martina na Chrenovej.
„V ďalšej kapitole sa venujem historicky známemu faktu – prečo nás Chrenovčanov volali naši susedia Škrekáni, Žabiaci, Žabáni či Žabiari. V mokrinách starej Chrenovej totiž žilo veľké množstvo žiab, ich škriekanie sa ozývalo široko – ďaleko. Miestni ich chytali a jedli, dokonca žabie stehienka ako veľkú delikatesu predávali aj na trhu v Nitre,“ usmieva sa autor, ktorý si na žabích stehienkach v detstve sám pochutnával.
Dudove brebty aj Kudláčova „cicka“
Druhá časť knižky je poviedková. Poviedky sú zoradené chronologicky – najstaršia je z 20. rokov, posledné zo 60. rokov minulého storočia.
„Poviedky približujú osobnosti a epizódy s nimi súvisiace, typické pre život starej Chrenovej. Veľmi si želám, aby ich protagonisti neupadli do zabudnutia, preto sú súčasťou tejto knižky,“ konštatuje Imrich Točka.
„Medzi typické postavičky pôvodnej obce patrili napríklad bývalý legionár rotmajster Fiala, ktorý sa sem prisťahoval z Čiech, čudný františkán – bylinkár Matúško, ktorý v tunajšom kostole slúžieval sv. omše, ľudí liečil bylinkami, vyučoval náboženstvo a šíril osvetu o stravovaní a odievaní. Známa bola aj veštica Bieliková nazývaná Bielička – hrdinovi jednej z poviedok vyveštila budúcnosť, ktorá sa aj vyplnila.“
V knihe sú tiež príhody o chlpatej oblude Frickovi, o vznešenom klobúku, ktorý nosievala miestna učiteľka Ko-šinárová. V rozprávaní o divadelných ochotníkoch sa čitateľ dozvie, ako sa diváci nechtiac stali svedkami ľúbostnej scény – pri plieskaní bičom na javisku sa zrútila kulisa a odhalila objímajúci sa párik mladých hercov.
Autor sa tiež venuje breptom miestneho rozhlasu, ktorých najslávnejším protagonistom bol tajomník miestneho národného výboru Duda. V poviedke Svetlana popisuje pohnuté osudy utečencov z Východu, ktorí pri úteku pred stalinským terorom koncom 2. svetovej vojny prechádzali cez dedinu.
Poviedka o poslednej františkánskej kveštovačke ho vorí o miestnych františkánoch, ktorí chodili do obce vyberať dary a potraviny pre kláštor. Naposledy sa tak stalo v roku 1949, o rok neskôr režim kláštory zlikvidoval.
„Jedna z kapitol opisuje aj aktivity Tóna Kolku, zanieteného fotografa, ktorý fotil obec, rodinné udalosti aj cirkevné obrady. Vďaka nemu dnes vieme, ako vyzeral život na starej Chrenovej. Najznámejšia je jeho séria fotografií z rokov 1974 – 75, kedy sa obec búrala,“ pokračuje Točka.
„Tormoš mal aj svojho najslávnejšieho vtipkára – Petra Kudláča. Mal rád dobrú pálenku a pod jej vplyvom sa mu žarty najlepšie vymýšľali. Venoval sa aj včelárstvu, bol priekopníkom nových postupov. Bol známy aj tým, že stále pod krkom nosil motýlik, ktorí miestni posmešne volali Kudláčova „cicka- mašľa“.“
Kniha Historky spod Mačacieho zámku vyšla k 75. narodeninám Imricha Točku. (zdroj: Gabriel Točka )
