NITRA. Hudobné piatky na pešej zóne a Kupeckej ulici sú už tradične súčasťou Nitrianskeho kultúrneho leta. Na nádvorí Ponitrianskeho múzea v piatok robila návštevníkom náladu nitrianska hudobná skupina Fenix.
Kapela, ktorá hrá najmä rockové skladby – prebraté i vlastné, je Nitranom dobre známa – mohli ju už vidieť napríklad vo Vianočnom mestečku či na Klokočinskom jarmoku. Najbližšie sa predstaví 20. augusta v Lužiankach, 27. augusta na rockovom víkende v Obyciach, 2. septembra znovu v múzeu a 10. septembra v Krškanoch.
Spoznali sa v obchode s hudobninami
Skupina Fenix vznikla v roku 2013. V jej radoch sa vystriedali viacerí muzikanti, dnes kapelu tvoria bassgitarista Viliam Motúz, gitarista a vokalista Igor Machata, spevák a gitarista Vlado Volák, vokalista a bubeník Vlado „Aldo“ Tarina a klávesák a vokalista Ján „Flocky“ Bulinský.
Do partie sa počíta aj štúdiový majster zvuku a obrazu Peter Singer a Vladimír Plšek, ktorý sa stará o zvuk, techniku a svetelný dizajn na produkcii.
„Asi pred šiestimi rokmi som si povedal, že si chcem konečne založiť vlastnú kapelu. V mladosti som hrával v rôznych skupinách, ale ako som sa oženil, manželka mi to už nedovolila. Kvôli rodine, deťom, podnikaniu a ďalším starostiam s tým spojenými som mal až 25-ročnú muzikantskú pauzu,“ spomína Vilo Motúz.
Od nápadu nebolo ďaleko k realite – muzikanti sa stretávajú v obchodoch s hudobninami a takto na seba natrafili aj Motúz s Machatom. „Hudobníci ako keby mali v sebe nejaký magnet, ktorý ich priťahuje. Na ulici niekomu náhodne pripálite cigaretu, chvíľku sa s ním bavíte a naraz s úžasom zistíte, že je tiež muzikant. Svet je malý,“ smeje sa Vilo, ktorý sa s Igorom predtým nikdy nevidel. Až v spomínanom obchode.
V tom čase práve hľadal gitaristu do už neexistujúcej skupiny. Tá sa kvôli odchodom a príchodom muzikantov, z ktorých každý mal rôzne prednosti, nedostatky či ambície, nedala názorovo či hudobne zjednotiť. Igor mu teda prišiel do cesty v pravý čas.
„Zhodou okolností som aj ja 25 rokov nehral a už ma to k muzike ťahalo, preto som neváhal. Poznal som Vlada Voláka, ktorého som oslovil, neskôr k nám pribudli Tarina, Bulinský, Plšek a Singer. V tejto zostave sme od roku 2014, fungujeme v nej dodnes,“ dopĺňa Igor Machata.
Najlepšie výkony pod tlakom
Kapela k svojmu menu dospela celkom náhodne, názov Fenix dokonca ani nefiguroval v rade asi sto návrhov od výmyslu sveta. „Mne napadol taký fajnový „nitránsky“ – Steš, nesteš, nehaj tak, ale neprešiel, škoda,“ usmieva sa Igor.
„Ja som v robote robil medzi kolegami anketu, aby pri názve, ktorý sa im páči, urobili krížik. Čas nás už súril, blížila sa naša prvá akcia a my sme sa stále nijako nevolali,“ spomína Vilo.
„Ako sme sa tak autom vracali zo skúšky domov a medzi „zlatými finalistami“ stále hľadali ten najvhodnejší názov, zrazu mi napadol „Fenix“. Pod tlakom vydáva človek najlepšie výkony,“ konštatuje Vilo s hrdosťou. „Zavolal som Igorovi, čo na to hovorí a on mi vraví: preboha, ja to mám na stole každý deň, spolupracujem s firmou s takým menom!“
Hoci je Nitra plná dobrých muzikantov, je podľa Vila Motúza ťažké nájsť do kapely ľudí, ktorí si názorovo, hudobne aj ľudsky sadnú. Im sa to podarilo, rozumejú si, aj keď sú každý trochu iný. Igor je vraj taký rypák, vedie skúšky, Vilo je zas pokojný typ, v kolektíve veľmi obľúbený.
„V skupine sa snažíme o demokratický princíp, nie despotický. Kapela je živý organizmus, treba brať na to zreteľ. A dôležitý je výsledok - naša hudba,“ hovoria muzikanti, ktorí sa na skúškach v centre mesta schádzajú dvakrát týždenne.
Aj starší chcú rockové pecky
So spevákom Vladom Volákom prišli do kapely jeho vlastné skladby, ktoré zaraďujú do programu. Spočiatku sú to vraj také „polotovary“, ktorým ostatní hudobníci pridajú „šťavu“, aby to bolo ono. Fenix však hráva najmä covery našich a svetových hitov.
„Chodíme na plesy, firemné večierky, podnikové zábavy, na svadby len v sebaobrane – lebo ľudovky nás veľmi nebaví hrať,“ vraví Vilo. „Najradšej hráme rock – Elán, Gladiator, starý Modus, IMT Smile, Horkýže Slíže, Olympic, Katapult, zo svetových Beatles, Rollings Stones, Metallicu, Status Quo, Judas Priest, Scorpions, Pink Floyd, ELO... Naša hudba baví nielen mladých, ale aj tých starších nad 50 rokov a vyššie. Aj tí si pýtajú rockové pecky, a nie ľudovky.“
Hrajú s úspechom aj v maďarských dedinách
Fenix hrá naživo, nepoužíva žiadne podmazy ani vokalizéry. Hral už na mnohých podujatiach v Nitre i širšom okolí, ľudia ich počuli vo Vianočnom mestečku na námestí, v rámci Nitrianskeho kultúrneho leta na nádvorí múzea, na Klokočinskom jarmoku, hrali na rôznych firemných akciách a večierkoch. Najnovšie dostali pozvanie na svadbu až do Michaloviec, ale ešte sa nerozhodli.
„Zvykneme si robiť žarty, že na vlaňajšom Klokočinskom jarmoku nám robili predkapelu Cigánski diabli. Boli lákadlom pre návštevníkov, prišlo ich asi dvetisíc. Oni hrali od ôsmej večer, ale keďže si aparatúru nechali na pódiu a odišli, náš výstup sa posunul,“ spomína Vilo.
„Hral som už pred všelijakým publikom, ale normálne som mal rešpekt, keď som potom pred ten dav vyšiel, ale po prvej pesničke som už bol v pohode. Ľudia sa perfektne bavili, trikrát si vyžiadali prídavok, ale o 23.15 h nás už museli „sťahovať“ z pódia.“
Keďže sa muzikanti naučili aj zopár maďarských pesničiek od Eddy či Omegy, boli neraz vystupovať aj v obciach s prevažne maďarsky hovoriacimi obyvateľmi. „Pred nami raz hrali originál maďarské kapely, ale domáci sa nechytali. My sme potom dali tú istú pesničku a ľudia o dušu tancovali, dokonca sme ju museli ešte dvakrát zopakovať,“ doplnil Vilo.
Chcela Hallelujah
Kapela nemá núdzu o vtipné príhody a zážitky zo skúšok či koncertov. „Staršia „spoločensky veľmi unavená“ pani raz v jednom podniku prišla ku mne a chcela, aby sme jej zahrali Hallelujah. Ledva som ten názov vyrozumel. Povedal som jej, že je to obľúbená pesnička nášho klávesáka a ten sa jej potom nemohol zbaviť,“ smeje sa Igor.
„Raz sme hrali v Sakure, kde sa mladí, už tu narodení Číňania či Vietnamci veľmi hlasno bavili. Vlado Volák to už nevydržal a skríkol na nich: Ty čo nedávaš pozor! V momente sa vystreli a ani okom nemrkli,“ spomína so smiechom Vilo.
Na pivom festivale si istý pán od nich pýtal na želanie skladbu, ktorú v programe nemajú, takže ju zahrať nevedeli. Nedal si to vysvetliť, tak použili pádny argument – spýtali sa ho, či pozná básničku Detvan. Vraj áno. Keď mu ju kázali zarecitovať, pochopil...
