TAJNÁ. Svoju literárnu prvotinu venovala Eva Tarrová obci Tajná pri Vrábľoch, v ktorej vyrastala od troch rokov. Knižku asi tridsiatich príbehov a poviedok Spomienky na malebnú dedinku predstavila spoluobyvateľom na treťom ročníku súťaže vo varení perkeltu, ktorej vznik sama iniciovala.
Na miestnom ihrisku, kde sa súťaž minulú sobotu popoludní konala, knižku pokrstili - ako inak – perkeltom. Do života ju uviedli starostka Gabriela Šplehová, televízna sudkyňa Janka Buršáková a autorkina kamarátka Anna Maďarová.
Obal knihy navrhol vnuk
„Príbehy, v ktorých spomínam na moje detstvo v Tajnej, mojich kamarátov a ďalších obyvateľov obce, som najprv začala písať len tak, pre svoju rodinu. Až dcéra Diana ma presvedčila, že by stálo za to tieto poviedky vydať knižne, aby si mohli zaspomínať aj iní, ktorých moja knižka osloví,“ hovorí Eva Tarrová. Aktívna pani na dôchodku píše tiež básne – jedna, venovaná jej mame, je aj v zbierke poviedok - a v zoskupení Apetit spolu s ďalšou speváčkou a harmonikárom spieva aj svoje vlastné skladby.
Autorka dala nakoniec na dcérine slová a útla knižočka autentických spomienok je na svete. Obal knihy navrhol jej vnuk Sebastián Pavlis a okrem reprodukcií starých fotografií, ktoré sa viažu k príbehom, je v nej jediná ilustrácia – žobráka nakreslila Milena Kolešniak z Poľska, ktorú tu Sebastián poznal počas štúdií.
Za pomoc dostali štolverky
„Hneď prvú poviedku som venovala svojej rodine. V ďalších spomínam na miestneho žobráka, ktorý chodil po obci, na obuvníka, ktorý hrával na zábavách, na moje kamarátky, školu, detský domov a podobne. Ako dieťa a dospievajúce dievča som zažila smutné i veselé príhody, spoznala veľa zaujímavých ľudí,“ pokračuje autorka.
„Rada si napríklad spomínam na to, ako som s kamarátkami chodila vykladať tovar miestnej obchodníčke. Za odmenu nám dala štolverky – dnešné deti už ani nevedia, že sú to cukríky. Lepili sa nám na zuby a ona sa smiala...“
Do písania príbehov sa Eva Tarrová pustila v júni 2013. Trvalo je to síce len pár mesiacov, ale rozpísané poviedky nakoniec tri roky „ležali“ v počítači. Postupne sa k nim vracala, kde-tu niečo pridala, inde ubrala. „Som rada, že ma dcéra prehovorila vydať ich v knižke. Je síce malá, ale je v nej všetko podstatné, čo som tam chcela mať. Ďakujem aj sponzorom, bez ktorých by som svoj sen nemohla uskutočniť,“ dodala Eva Tarrová.
