NITRA. Už 85 rokov onedlho oslávi nitrianska spisovateľka Marína Čeretková-Gállová. Žije sama vo svojom byte na Párovciach. Keďže zdravotne na tom nie je veľmi dobre, von už často nechodí, občas sa objaví na kultúrno-spoločenských akciách, najmä tých, ktoré organizuje Literárny klub Janka Jesenského.
Autorka románov, noviel, rozhlasových a televíznych hier stále píše. To je snáď jediné, čo jej okrem jej najbližších prináša do života radosť. Debutovala v roku 1962 zbierkou noviel Koniec líšky, v posledných rokoch vydala knihu Trinásta komnata - Príbehy zo štyroch truhlíc a nedávno novinku – zbierku poviedok O tebe a o mne.
Sedem poviedok v jednej knihe
Rodáčku zo Zbehov sme navštívili v jej byte, v ktorom sa človek vďaka krásnemu starožitnému nábytku a množstvu obrazov cíti trošku ako na hrade. Všadeprítomné knihy prezrádzajú milovníčku literatúry. Spisovateľka už ako malá rada čítala a recitovala, svoju prvú poviedku napísala ako sextánka na gymnáziu.
V rodine nemali žiadnych spisovateľov, a tak netuší, kde sa v nej vzala túžba literárne tvoriť. „Stále píšem na obyčajnom písacom stroji. Starý „verkel“ ma už veľmi neposlúcha, ale ja nechcem žiadny počítač, hoci mi ho dcéra chce kúpiť,“ priznáva Marína Čeretková-Gállová.
Je autorkou takmer dvadsiatich titulov - románov, noviel a zbierok poviedok. Naposledy jej knihy vydala Matica slovenská, Slovenský spisovateľ aj nitrianska Čakanka. „Odkedy som si musela sama hľadať sponzorov na vydanie kníh, už ma to prestalo baviť. Ja sa nikomu nechcem doprosovať. Ale v týchto inštitúciách sa o všetko postarali. Veľmi ma prekvapilo a potešilo, keď vydanie mojej najnovšej knihy O mne a o tebe v Čakanke sponzoroval Nitran Peter Koscelanský. To sa mi stalo po prvý raz,“ teší sa autorka.
„K mojim starším knižkám sa občas vraciam a myslím si, že by som ich dnes napísala asi inak. Kedysi som tvorila tak živelne, impulzívne, dnes mám na mnohé veci iný názor.“
Jej novinku tvorí sedem poviedok odpozorovaných z reálneho života. Príbehy Dedo, Aňu, Otec, Dieťa, Synátor, Sme tak trochu do rodiny a Strelil na líšku sú zo súčasnosti, ale načierajú aj do obdobia socializmu.
„Ako vždy, riešim v nich vzťahy medzi mužmi a ženami, no nejde o žiadne konkrétne osoby či udalosti, to by som bola len opisovačka, nie spisovateľka. Je to o ľuďoch okolo mňa, ale aj niečo o mne, ako som ja zapadla do ich príbehov.“
Nevzdávať sa, neprosíkať
Neľahký profesionálny aj súkromný život naučil nitriansku spisovateľku zaťať sa, nevzdávať sa, nepodľahnúť, neprosíkať. Vysokú školu musela na rok prerušiť a rok si odmakať vo výrobe, až potom jej vtedajšia vrchnosť dovolila vrátiť sa a školu dokončiť. Po svadbe a narodení jedinej dcéry odišla za manželom do Košíc, kde sa zamestnala v rozhlase.
Keď v 60. rokoch otvorene podporovala Dubčeka, reakcia na seba nedala dlho čakať, vyhodili ju. Sedem rokov nemohla nič publikovať, ani si nájsť poriadne zamestnanie. Ďalšou ranou bola manželova zrada – rozvodom sa rozhodol vylepšil si svoj kádrový profil. Zákaz publikovať 7. 7. 1977 prelomil až Vojtech Mihálik, ktorý zavolal na ústredný výbor KSS strany s tým, čo proti nej majú. Ani vraj nevedeli, kto je Marína Čeretková Gállová, nieto, že má zákaz publikovať.
Aby sa uživila, vystriedala rôzne zamestnania – bola v odevných závodoch, robila vychovávateľku na potravinárskej škole. Raz mala primálo vzdelania, raz zas priveľa. „Keď som ako vychoška vydala knihu Úraz, sama som došla k „úrazu“. Vyhodili ma, lebo sa niektorí ľudia v knihe spoznali,“ vracia sa do minulosti.
V tých najhorších chvíľach je pomohol Literárny fond, ktorý jej dal štipendium. „Môj prvý dôchodok bol úbohý, keby mi k nemu niečo nedoplácal tento fond, aby som dosiahla minimálny, neviem, ako by som prežila.“
Smrtke sa vraj nechce peši na štvrté
Autorka čoskoro oslávi úctyhodných 85 rokov, ale ako sama úprimne hovorí, veľmi ju to neteší. Rovesníkov a kamarátov ubúda, nemá sa s kým pomaly porozprávať, dnešný svet a jeho problémy ju už veľmi nezaujímajú. So zdravím to vraj tiež nie je bohvie čo.
„Smrtke sa nechce peši za mnou až na štvrté poschodie,“ nezaprie v sebe čierny humor. „Niekto slovo smrť nemôže ani počuť, ale veď od narodenia k nej všetci spejeme, nikto sa jej nevyhne.“
No „tetka Rózika“, ako milo nazýva sklerózu, a ďalšie neduhy ju navštevujú pravidelne. „Trápia ma srdcovo-cievne choroby, mám zablokovanú chrbticu a z nej mi bolesť vystreľuje do nôh. Už ich pomaly nevládzem dvíhať. Keď niekam idem, radšej sa odveziem autobusom,“ posťažuje si.
Hoci sa jej dlhého veku nikdy nežiadalo, myslí si, že človek nemá právo zomrieť prv, kým nezmúdrie. „Raz som to povedala na besede literárneho klubu a niekto z publika si zažartoval: tak ja tu asi budem večne,“ spomína Nitrianka.
Verí, že po smrti sa premení na energiu, a keď to bude mať dovolené, bude si lietať, kde sa jej bude chcieť. „Všade okolo nás je energia. Ktovie, od koho som ja pobrala tú svoju, že sa mi stále žiada písať. Deň bez písania je pre mňa premárnený. Keď spisovateľ dokáže nepísať, spisovateľom nie je,“ zamýšľa sa autorka. „Ale veľmi som nad tým nešpekulovala, jednoducho som cítila, že niečo vo mne je. Tento dar od Boha či osudu si veľmi vážim.“
Polookrúhle narodeniny oslávi v septembri. Jej znamením je Váha, ale ona vraj váhavá nie je, akurát váži slová, kým ich vypovie. „K 85. narodeninám si hlavne želám to, aby som ešte vedela, kto som,“ pousmiala sa spisovateľka.
