NITRA. V Reprezentačných sálach Nitrianskej galérie si do 4. septembra môžete pozrieť tvorbu troch pozoruhodných autorov. Výstava Ako čítať temnotu s podtitulom Výstava, ktorá vrhá tieň predstavuje diela už nežijúceho Josefa Váchala (1884 – 1969) a dvoch súčasných umelcov – maliara a sochára Jaroslava Rónu (1957) a maliara a knižného tvorcu Martina Gerboca (1971).
Poistená na zhruba milión korún
Od Josefa Váchala, originálneho českého maliara, grafika, rezbára, spisovateľa, mystika a kníhtlačiara, ktorý bol vo svojich časoch neuznaný, môžete na výstave vidieť štyri bibliofílie – tlačené, ilustrované a ním písané knihy, ktoré pochádzajú zo súkromnej zbierky. „Autor neholdoval boomu technologických noviniek. Síce svoje knihy netvoril tak, že by ich písal ručne, ale písmenká a texty rovno vkladal na stránky a tlačil ako listy. Niektoré z jeho kníh sú obrovské, sú vytlačené na ručnom papieri a majú okolo sto rokov, ale vyzerajú oveľa staršie, akoby stredoveké,“ hovorí Ivana Moncoľová, kurátorka výstavy.
„Josef Váchal sa utiekal k vlastnej duchovnej mystike. Z jeho zápiskov vieme, že už v detstve mal isté vízie. Nebol školeným výtvarníkom, aj keď absolvoval nejaké kurzy, ale vyučil sa v knižnej väzbe a tomu sa úplne oddal. Svoje knihy začal tvoriť komplexne – od textov, ktoré často neprešli ani korektúrou, cez obrazové doplnky – drevorezy, až po väzbu. Jeho originálne knižné objekty sú jeho najväčšími umeleckými dielami. Nedajú sa bežne kúpiť, sú v súkromných zbierkach a jeho pozostalosť je súčasťou Pamatníku národního písemnictví v Prahe.“
Na nitrianskej výstave je aj originál snáď jeho najvzácnejšej knihy Ďáblova zahrádka aneb Přírodopis strašidel z roku 1924, ktorá je poistená na zhruba milión českých korún. Objemná publikácia je v krásnej koženej väzbe, archaicky formulované texty dopĺňajú kresby, ktoré všetky robil sám autor. Kniha obsahuje typológiu strašidiel a satanistických príznakov až od mýtických dôb.
Tanečnice s lebkami v rukách
„Najtemnejším“ vystavujúcim autorom je Martin Gerboc. Nie je to len farebným prevedením, ale aj ťažkou, vážnou tematikou. Jeho diela približujú určitý druh vlastných vízií v súvislosti s historickými či kultúrnymi momentmi. Martin sa podľa slov kurátorky venuje okrem iného aj krátkej ére nemeckých dejín – tzv. Weimarskej republike, čo je označenie pre historické štádium Nemecka po páde monarchií v Nemecku v roku 1918 až do nástupu nacistov k moci v roku 1933.
„Prišlo vtedy k liberalizácii politickej moci, v Berlíne v tom čase vzniklo veľa kabaretov s tanečnicami, ktoré deklarovali ako keby politické manifesty a heslá. Bolo to dosť radikálne a aj Martin chce byť radikálny vo svojom obrazovom jazyku, ktorý je alegorický. To sa napríklad odráža aj v diele Prázdninový kemp – späť v pekle. Vidíme na ňom nápis Arbeit macht frei, fašistické symboly, koncentračný tábor, ženy, ktoré predstavujú kabaretné tanečnice držiace v rukách lebky, za tým židovské geto,“ popisuje Moncoľová.
„Takéto a podobné Gerbocove diela sú veľmi ťažkými obrazmi. Okrem iného do nich vkladá nejaké texty, najčastejšie z básní Bertolda Brechta či Charlesa Baudelaira, ktoré spolu s výjavmi na obrazoch nabádajú k fantázii a uvedomeniu si kontextov. Ľudia by mali v Martinových dielach „čítať“ symboly a zmysly vo viacerých rovinách, nemali by sa ich báť.“
Ako Martin Gerboc doplnil, niektoré jeho diela nie sú vlastne obrazy: „Treba vyjsť zo zaužívanej myšlienkovej ikonografie, že sa pozeráme na obraz. Skôr to berme tak, že sa pozeráme na text, ktorý hovorí aj o niečom inom ako je len čistá vizualita.“
Je známy fakt, že kultúrne a intelektuálne nadaní ľudia v koncentračných táboroch aj tvorili. „Dostala sa mi do rúk zbierka poézie 13 - 14-ročného chlapca, ktorú písal v nacistickom koncentračnom tábore. Jeho poézia je tak silná, že podľa môjho totálneho presvedčenia je zrovnateľná s poetickými maximami 20. storočia. Prechádzal z tábora do tábora, zachovali sa o tom svedectvá viacerých ľudí. A vždy o pár kíl ľahší, stále sa strácal. Podľa posledného záznamu ho jeden väzeň videl, ako si verše píše na vlastné telo. Bol vraj celý popísaný, to je pre mňa strašný symbol,“ vraví Gerboc.
„Prečo o tom hovorím? Aby sme nezostali len pri internácii počas obdobia nacizmu. Je to istá paralela – podľa môjho názoru to, čo nazývame demokraciou a pluralizmom je vo svojej vyhrotenej podobe veľmi striktný despotický systém. V istom zmysle je to istý druh totality. V mene demokracie sa každý iný cudzí názor škrtá oveľa pohodlnejšie. Kedysi bol jasný nepriateľ, dnes v rámci demokracie a pluralizmu sa dá vykreovať tisíc ďalších nepriateľov. Potláčanie istého typu názoru je oveľa bolestnejšie ako kedysi.“
Inšpirácia mytologickými témami
Od tretieho vystavujúceho - českého maliara a sochára Jaroslava Rónu – sú známe sú diela z verejného priestoru v Čechách aj na Slovensku. Podľa Moncoľovej je pre jeho práce typická inšpirácia mytologickými témami, väčšinou z Južnej Ameriky, v ktorých vidíme pradávne zvery či stopy starých civilizácií. Do toho sa miešajú ťažké kafkovské témy.
„Je dôležité povedať, že svoj ateliér mal v bývalej kostnici na židovskom cintoríne. Jeho obrazy sú síce tmavé, ale majú svoju vlastnú poetiku. V dielach hľadá akési počiatky človeka, ktoré striktne nemusia ale aj môžu byť v kresťanských zmysloch, konotáciách. Zaoberá sa archetypálnymi vecami, pôvodnými tvarmi, ktoré prenáša do mystickej židovskej tematiky,“ dodala kurátorka.
Ivana Moncoľová, Martin Gerboc a jeho dielo Prázdninový kemp – späť v pekle. (zdroj: (ČE))
Dosť desivý Gerbocov dvojportrét Alice z krajiny zázrakov. (zdroj: (ČE))
Jaroslav Róna a jeho Mašinista. (zdroj: (ČE))
Jaroslav Róna: Napadnutie. (zdroj: (ČE))
Martin Gerboc: Má duše sestoupila do pekel vaší trýzne (podľa F. Goyu Los Desastres de la Guerra). (zdroj: (ČE))
