Článok pokračuje pod video reklamou
NITRA/BRATISLAVA. S hlbokým žiaľom v srdci sme prijali správu o skone nášho dlhoročného kolegu, herca, zakladajúceho člena Krajového divadla v Nitre – Janka Kováčika. Skvelý herec, milý človek, elegán a džentlmen s pohľadom večného chlapca a neskôr aj milovníka. Života, žien a divadla. Zomrel 11. septembra v Bratislave.
Ján Kováčik sa narodil 6. marca 1927 v Handlovej. V roku 1949 absolvoval štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1948 – 1952 bol členom Rozhlasovej dramatickej družiny, v rokoch 1952 – 1956 členom činohry Divadla Nová scéna v Bratislave. Od roku 1956 až do roku 1980 bol členom Nitrianskeho krajového divadla a neskôr Divadla Andreja Bagara v Nitre. Najviac tvorivých príležitostí mu poskytlo účinkovanie práve v nitrianskom divadle, kde stvárnil vyše 120 spočiatku veľkých, neskôr zväčša menších postáv. V rokoch 1956 až 1972 patril k najobsadzovanejším charakterovým hercom. Svojim sýtym psychologickým herectvom vytvoril žánrovo i povahopisom odlišné postavy v klasickom aj súčasnom repertoári: Drotár (Drotár, 1956), Margaritov (Pozdná láska, 1956), Herman (Táňa, 1957), George Page (Veselé panie z Windsoru, 1958), Valentin Kubiš (Polnočná omša, 1959), Gruber (V tmavých horách pramene, 1960), Zachar Bardin (Nepriatelia, 1961), Barnabáš (Tanec nad plačom, 1962), Muromskij (Krečinskij sa žení, 1962), Henry Higgins (Pygmalion, 1965), Čavdarov (Golemanov, 1968), Ján (Smrť Ďurka Langsfelda, 1969), Vodca anarchistov (Optimistická tragédia, 1971), Vagin (Deti slnka, 1972), Gromov (Aristokrati, 1972), Profesor (Zurabája, 1973), Alojz Krivý (Strieborný jaguár, 1975), Tomko (Kým kohút nezaspieva, 1976), Feo (Pohľadnica z Benátok, 1978), Angelo (Tanec myší, 1977), Dorn (Čajka, 1980).
Medzi jeho najvýraznejšie kreácie patrila postava Karola Bovaryho v inscenácii Pani Bovaryová. V Návšteve starej dámy (1974) vytvoril vonkajškovo neefektnými, ale vnútorne presne zodpovedajúcimi výrazovými prostriedkami psychologicky zložitú postavu Illa – kulminačný bod jeho tvorby. V 80. rokoch hráva prevažne menšie charakterové postavy, ktorými spoľahlivo vtláča pevné profesionálne zázemie inscenácií. Z nich možno spomenúť: Hlásateľ, Sudca (Klenotnica kvetov, 1982), Filip (Herodes a Herodias, 1983), Kardinál Camillo (Cenciovci, 1984). V druhej polovici 80. rokov sa stal hercom inscenácií Jozefa Bednárika (Eunuch, Modrý vták, Proso, Katarína z Heilbronnu, Smútok pristane Elektre, Zimná rozprávka, Hra o umučení...), ktorý ho neskôr, pri svojom návrate v 90. rokoch obsadil do svojich muzikálových inscenácií: Biskup, Pápež, Sluha (Adam Šangala, 2003), Jean (Modrá ruža, 2008). Ján Kováčik sa v roku 1999 vracia do Čechovovej Čajky – opäť ako nezabudnuteľný Dorn. Jeho poslednými postavami bolo účinkovanie v scénickej fantázii Svätenie jari a postava Starca v Kráľovi Learovi.
Ján Kováčik vytvoril množstvo menších aj stredných postáv v televízii a vo filme. Diváci si ho asi najviac budú pamätať v postave Kápa vo filme Boxer a smrť so Štefanom Kvietikom.
Janko Kováčik bol celým svojím srdcom a dušou oddaný služobník divadla. Jeho odchodom sa pomaly uzatvára jedna veľká éra nitrianskej veľkej hereckej generácie, ktorá položila základy slovenského profesionálneho divadelníctva.
Česť jeho pamiatke!
