VEĽKÉ ZÁLUŽIE. Zopár poničených múrov a hŕstka archívnych dokumentov. To je všetko, čo dnes nájdeme po kedysi významnej továrni, ktorá sídlila neďaleko kaštieľa vo Veľkom Záluží.
Vyrábala desiatky bylinných likérov a svoj um tu predvádzali vychýrení majstri z Talianska. Likérku, ktorá fungovala takmer 120 rokov, popísal v monografii o Veľkom Záluží historik a riaditeľ Štátneho archívu v Nitre Peter Keresteš.
Županova likérka
Továreň na výrobu likéru založili na svojom panstve vo Veľkom Záluží Forgáčovci. Písal sa rok 1784. Jej zriadenie súviselo s podnikateľskými aktivitami zemepánov a majiteľov panstva, dokonca priamo s grófom Mikulášom Forgáčom, ktorý počas osvietenskej vlády Jozefa II. dosiahol významnú politickú kariéru. Ako píše Peter Keresteš vo svojej monografii, Mikuláš Forgáč začínal ako úradník na miestodržiteľskej rade a dotiahol to až na nitrianskeho hlavného župana a tajného radcu.
Forgáč bol vplyvný človek. Vo Veľkom Záluží vlastnil kaštieľ a priľahlé panstvo, na ktorom okrem likérky pozakladal ešte aj pivovar, pradiareň hodvábu a ďalšie zemepanské podniky. Cieľom jeho fabrík nebol iba zárobok. "Hľadal spôsob, ako využiť produkciu na panstve, pretože inak sa museli komodity vyrobené na jeho pozemkoch distribuovať a predávať. Keď však zriadil vlastné podniky, mohol nechať komodity spracovávať priamo na mieste a ešte aj zarobil z predaja výrobkov," vysvetľuje historik Peter Keresteš.
Gróf podporoval aj pestovanie hodvábnika morušového, a tým aj výrobu priadze. Aj v tomto je Veľké Zálužie akýmsi priekopníkom. O výrobe priadze sa však podarilo zistiť ešte menej ako o likérke, ktorú vo svojej bádateľskej práci popísal Peter Keresteš.
Fungovanie kedysi významnej likérky popísal vo svojej knihe Peter Keresteš. (zdroj: Tomáš Holúbek)Likéry pre mešťanov
O likérke vo Veľkom Záluží sa vie to, že ju založil Mikuláš Forgáč okolo roku 1784. Latinsky sa volala Fabrica rosoliaria a ako aj z názvu vyplýva, išlo skutočne o fabriku. Nebol to len akýsi bežný liehovar, ale skutočná továreň na výrobu bylinného likéru.
Celkom výnimočná je táto likérka aj tým, že bola prvou svojho druhu na území dnešného západného Slovenska a Nitrianskeho kraja. Výrobky z nej putovali na stoly mešťanov a šľachty, likéry z Veľkého Zálužia sa dostali až na územie dnešného západného Maďarska.
Pred prvou polovicou 19. storočia produkovala likérka 52 druhov likérov a páleniek. "Ročná produkcia továrne bola 300 sudov, čo je približne 15 600 litrov pálenky. Išlo o bylinné likéry rôzneho druhu - bol to v podstate lieh ochutený zmesou bylín," vysvetľuje Peter Keresteš. O slušnom odbyte svedčí skutočnosť, že sotva bolo možné nájsť väčšie množstvo pálenky jedného druhu na sklade. To v roku 1837 skonštatoval vo svojom lexikóne vtedajší uhorský geograf Alexej Fényes.
O rozvoj likérky sa zaslúžil hlavne likérnicky majster Antonio Cavallio z talianskeho Terstu. Forgáč ho ustanovil do pozície výrobného riaditeľa fabriky. Cavalliova rodina likérku ovládla na niekoľko generácií. Predpokladá sa, že Taliani si so sebou do Veľkého Zálužia priniesli okrem receptúr aj technológie, ktorými najrozličnejšie likéry spracovali. O názvoch likérov či o ich zložení sa ale nedochovali žiadne záznamy.
Prostý ľud pil vínovicu a slivovicu
No už len fakt, že Forgáč zveril svoju likérku Talianom, svedčí o jej výnimočnosti. Ľudí, ktorí sa v tom čase venovali výrobe alkoholu, bolo totiž v okolí Veľkého Zálužia plno a ak by Forgáč chcel, mohol sa obrátiť na niektorého z nich.
Mnohí zemepáni tiež vlastnili pálenice zriadené na svojich majetkoch. Mali tu svojho krčmára, ktorý im platil nájom a zároveň predával víno a pálenku vyrobené na pánskych statkoch.
Bežní ľudia likéry z fabriky veľmi necuckali, fičali medzi nimi iné alkoholické nápoje. "Obyčajní ľudia, poddaní, konzumovali lacnejšie druhy alkoholu, hlavne víno a pivo. Archívne pramene hovoria, že z tvrdého alkoholu sa pilo hlavne to, čo mali v krčmách. Bola to najčastejšie vínovica, slivovica a pálené veci - vtedy sa pálilo hlavne z obilia," hovorí historik.
Likérke z Veľkého Zálužia sa podarilo vybudovať tradíciu a silnú obchodnú značku. Vyrábala celoročne a zamestnávala približne päť ľudí. Okrem likéru sa neskôr začala venovať aj výrobe octu.
Svojim pôsobením predbehla vývoj v odvetví o 50-70 rokov. Až po tomto období sa našli regionálni konkurenti - išlo hlavne o továreň na výrobu likéru Maxa Quittnera v Hlohovci, ku ktorej neskôr pribudli aj likérky založené v Nitre a Vrbovom.
