napríklad sumcov vyberali rukami. Ak sa nám to podarilo, mali sme obrovskú radosť. Chytať nás chodilo päť– šesť chlapcov, a súťažili sme, kto chytí na určenom mieste najväčšiu rybu. Kto vyhral, stával sa hrdinom. Bohužiaľ z týchto mojich kamarátov z detstva už nechytá ryby nik. Ja si však aj dnes zoberiem stan, dvoch vnúčikov a ideme k Váhu. Mojou obľúbenou rybou je zubáč, ale nepohrdnem ani sumcom,“ začal svoje rozprávanie päťdesiatdeväťročný riaditeľ Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., Odštepného závodu v Šali, Ladislav Szabó.
Pioniersku „povolenku“ nemal,
ryby chytal načierno...
„Keď som bol malý chlapec, Šaľa bola veľká dedina. Žilo tu asi štyritisíc obyvateľov a neregulovaný Váh bol vtedy celkom iný ako teraz. Bola to divoká voda, ktorá mala nádherné štrkové dná a pieskové duny, kde rástli ryby a čakali na nás, aby sme ich mohli nachytať. Mal som šesť rokov, keď som sa pustil do obyčajnej vidieckej rybačky. Navnadila ma skutočnosť, že môj otec v roku 1953 chytil na Váhu tridsaťpäť kilogramového sumca. Vtedy dávali žiakom pionierske povolenky na chytanie rýb, ale ja s mojimi kamarátmi sme ich nemali. Chytali sme načierno. Motávali sme sa pri starých rybároch a pomáhali im nosiť ulovené ryby v sieťovkách domov. Tí nás zasa učili rôznym spôsobom rybolovu. Povoleným, ale i zakázaným. Chytanie rýb sa v Šali dedilo ako rodinné striebro, a tak som ho po dedovi, otcovi a iných rybároch zdedil aj ja. Naučil som sa chytať ryby do sietí, na stavačky, alebo takzvané nočné šnúry, čo síce nebolo povolené, ale okrem rizika v tom bol aj kus romantiky. Na šalianskom úseku Váhu bolo a je skutočne veľa rýb, hlavne sumcov, kaprov, mrieňov a jalcov. K rybačke sme mali aj skromnú výbavu. Nie takú, akú dnes používajú mladí rybári. Na chytanie rýb sme používali agátové a lieskové palice, neskôr aj bambusové palice s takzvaným rapkáčom (navijakom). Napriek tomu sa nám darilo chytiť aj veľké ryby. Keď mi zatiahol taký päť – šesť kilový kapor, čo vôbec nebolo vzácnosťou, tak som musel letieť za tou rybou až do vody. Bohužiaľ, stávalo sa nám pri sumcoch, alebo väčších zubáčoch, že palice sa dolámali, rybárske vlasy sa potrhali, alebo sa odlomil háčik. Napriek tomu sme pravidelne chytávali väčšie množstvá rýb. Kvalita ich mäsa bola vynikajúca, a tak nám doma spestrovali jedálny lístok dvakrát do týždňa.“
Od romantiky
k športovému rybolovu
„Posun k športovému rybolovu u mňa nastal v rokoch 1984 a 1985, kedy som už pôsobil v rôznych funkciách Mestského rybárskeho zväzu v Šali. Postupne som prebral aj mládež a napokon aj sekciu športového rybolovu. Na Váhu v Šali sa konali rôzne majstrovstvá družstiev a jednotlivcov bývalého Československa, a ja som to organizoval. Športový rybolov sa mi veľmi zapáčil. Postupným tréningom som sa dostal do šalianskeho C mužstva. Odtiaľ som postúpil do B mužstva, kde už sme chytali celoštátnu druhú ligu. Potom, po rozpade Československa, vznikla prvá liga Slovenska. Tak sme sa so šalianskym družstvom dostali do prvej slovenskej ligy, kde sme sa so stabilizovaným kádrom umiestnili v prvej polovičke. Vyvrcholením tohto úsilia bol rok 1995, kedy sme vyhrali súťaž na Slovensku a mali sme právo reprezentovať Slovensko na Klubových majstrovstvách sveta v lovení udicou vo Francúzsku. Tie sa konali v roku 1996 v Rieux, päťdesiat km severozápadne od Atlantiku. Slovensko sme reprezentovali dôstojne a medzi elitou svetového rybárskeho športu obsadili šieste miesto. Stálo to veľa námahy, najmä fyzickej, ale i finančnej. Aby sme sa tam dostali, museli sme zohnať sponzorov. Vďaka nim sme mali pekné reprezentačné obleky a prijateľné vybavenie. To bol vrchol nášho šalianskeho družstva športového rybolovu. Po tomto úspechu naše mužstvo ešte udržiavalo určitú stabilitu. Bohužiaľ nám dvaja dobrí pretekári ochoreli a prestali súťažiť. Doplnili sme ich mladými perspektívnymi športovými rybármi. Pochopiteľne, že kvôli tomu došlo k určitej stagnácii. Vývoj však ide dopredu, a tak sme si sadli s hlavným sponzorom a dohodli sa, že odídeme z Mestského rybárskeho zväzu a založíme si vlastný klub na báze združenia. Samozrejme, že za pochopenia členov Mestského rybárskeho zväzu v Šali. Tak sme si založili vlastný klub Kala Team Šaľa. Prečo Kala? Už neviem presne, kto to vymyslel, ale kala znamená vo fínskom jazyku rybu.
Kala Team Šaľa
Spočiatku sme mali problémy finančného a technického rázu. Posunuli sme sa do druhej ligy, ale už dva roky sme opäť v prvej lige. Máme stabilizovaný káder. Na súťažiach obsadzujeme zhruba šieste až ôsme miesta. Cieľom mužstva je udržať súčasnú úroveň. Druhým našim cieľom je doplniť káder mladými pretekármi, čo v súčasnosti nie je ľahká vec, lebo mladí chlapci sa síce venujú športu a rybolovu, ale len okrajovo. Väčšinou ich zaujíma výpočtová technika, internet a majú rôzne iné záujmy. V okolí Šale sú schopní mladí športoví rybári, kontaktujeme sa s nimi a naše družstvo budeme dopĺňať. Ja mám už päťdesiatdeväť rokov a postupne s pretekaním končím. Zostal som však manažérom a vedúcim družstva Kala Team Šaľa. V týchto dňoch pripravujeme ôsmy ročník súťaže Kala Cup s medzinárodnou účasťou, ktorý sa v Šali uskutoční v sobotu 14. mája. Prihlásilo sa nám veľa družstiev z Maďarska a samozrejme zo Slovenska. Na Váhu je bohatá osádka rýb a v rámci pretekov sa ryby aj nachytajú.
Kala Team Šaľa pripravuje aj celoslovenské jarné dvojkolo prvej ligy športového rybolovu na rieke Váh 28. a 29. mája. Všetkých fanúšikov rybolovu srdečne pozývame,“ s úsmevom dodal Ladislav Szabó.
MARIÁN MRVA