NITRA. Dve desiatky nitrianskych gymnazistov z maturitného ročníka 1966 prišlo na školskú stretávku po pol storočí. Uskutočnila sa minulý týždeň. "Servus, Dano! Kde máš čierne vlasy?" uťahovali si zo seba bývalí spolužiaci na začiatku stretávky.
Triedny profesor áčkarov už nežije, spolužiaci si preto na stretnutie pozvali Máriu Ivanovú, triednu béčkarov, ktorá mala vždy blízko aj k áčkarom. "Mali sme ju za takú druhú triednu," hovorí Beáta Pjechová, jedna z organizátoriek stretávky po neuveriteľných 50 rokoch.
Prví maturanti párovskeho gymnázia
Maturanti z vtedajšej SVŠ na Rooseweltovej ulici sa vyznačujú niečím naozaj výnimočným. "Sme unikátni tým, že sme prvý a druhý ročník začínali u piaristov, potom sme prestúpili do kláštora. Tým vlastne začínala história párovskeho gymnázia, my sme jeho prví maturanti," povedal Rudolf Burcl.
Keď táto trieda v roku 1966 maturovala, riaditeľom školy bol Štefan Šedivý, vôbec prvý riaditeľ v histórii párovskeho gymnázia. Na maturitnom table je zobrazený so svojím zástupcom Štefanom Turčekom a triednym áčkarov Celestínom Farkašom. Vôbec prvým maturantom na škole bol Pavol Absolón.
Keďže Farkaš už nežije, spolužiaci na jubilejnú stretávku pozvali triednu béčky Máriu Ivanovú, učiteľku ruštiny a slovenčiny. "Ale diktát nebude!" varoval ju hneď na začiatok jeden z jej bývalých žiakov.
Profesorka svojich niekdajších žiakov spred pol storočia požiadala, aby sa jej najskôr predstavili. "Martišová. Hm, Martišových som mala veľa. Mená si ešte pamätám, ale fyziognómia, to už je niečo iné," pousmiala sa profesorka. "Ani sa nečudujte, veď niektorých ste videli, keď mali osemnásť. Vás sme ale hneď spoznali," zložili svojej profesorke kompliment absolventi gymnázia.
"Mne dala sólovú dvojku z ruštiny. Bol som drzý a ona mi ukázala!" spomína Burcl na školské časy s Ivanovou. Na vychýrenom jednotkárovi vidno, že učiteľku mal vždy rád. Napokon, nikto z triedy sa tým ani netajil. "Pani profesorka, mňa ste veľmi ovplyvnili, len vďaka vám som išla študovať ruštinu," vyznala sa jej jedna z prítomných žien.
Rudo Burcl s profesorkou Máriou Ivanovou, ktorú spolužiaci vnímali takmer ako svoju triednu. (zdroj: Tomáš Holúbek)Do krčmy sa ani na malinovku nesmelo
Maturitná trieda z roku 1966 sa prvý raz od skúšky dospelosti stretla po jedenástich rokoch, no odvtedy sa schádzajú pravidelne. "Už nám deviati zomreli a práve dnes sme si hovorili, že by bolo lepšie stretávať sa častejšie," povedala Beáta Pjechová.
Z -násťročných školákov sú dnes zrelí ľudia, ktorí ťahajú na sedemdesiatku. "Počítajú, že nás už odstrelia a ušetria na penziách," zavtipkoval si o veku spolužiakov Rudo Burcl.
Na školské roky si spomínajú s láskou a úsmevom, pripúšťajú, že mnohé veci boli v šesťdesiatych rokoch minulého storočia iné ako dnes.
"Bola to konzervatívna doba. Rodičia sa napríklad s vedením školy dohodli, že dievčatá nesmú nosiť dlhšie nechty ako bruško prsta, nesmeli si nechty ani lakovať. Dievčatá nesmeli chodiť v nohaviciach, niektoré sa preto v škole prezliekali. Nemohli sme chodiť do krčmy ani len na malinovku, to bolo tvrdo trestané, dokonca až podmienečným vyhadzovom. Úplne idiotský príkaz bol, že sme na ôsmu večer nemohli chodiť do kina či do divadla, iba v sprievode rodičov. A to sme boli maturanti, čiže dospelí ľudia," spomína Rudo Burcl.
Dlhé vlasy a pracovné plášte
Chlapci nemohli mať dlhšie vlasy a študenti museli povinne nosiť pracovné plášte. Tieto príkazy sa však dali pri troške šťastia obísť.
"Jeden chlapec nosil dlhšie vlasy. Náš neuveriteľne prísny učiteľ matematiky a deskriptívy to neznášal, hrešil ho, že je to chuligánstvo. Spolužiak si preto vždy pred hodinou s ním odskočil na WC, kde si vlasy namokril, začesal a prekryl pracovným plášťom. Matematikár nám povedal, že si máme z neho brať príklad, aký má pekný účes. A my sme sa skoro popukali od smiechu, lebo on ich mal iba začesané," povedala Anna Slobodová.
Nevkusné pracovné plášte liezli mladým ľuďom dbajúcim o módu na nervy. Zora Kohútová si spomína, ako doma rozstrihala maminu červenú blúzku a pásiky si dala okolo goliera plášťa, aby jej outfit vyzeral aspoň trošku prijateľnejšie.
"Bolo dobre, bolo veselo, boli sme veľmi dobrá a súdržná partia," hodnotí školské roky Beáta Pjechová. A so spolužiakmi sa zhoduje ešte na jednej veci - študenti - aj keď mladí a vyvádzajúci somariny - si svojich profesorov vážili. A to sa dnes o mnohých povedať nedá.
Maturitné tablo triedy, ktorá založila neskoršie párovské gymnázium. (zdroj: Tomáš Holúbek)
