NITRA. Spríjemniť dnešnú hektickú dobu a priniesť hovorené slovo k čitateľom sa pokúsil večer poézie a prózy, ktorý pre čitateľov pripravila Krajská knižnica Karola Kmeťka. V literárnom pásme Rodina – chlieb náš každodenný vystúpili poetka Jozefína Hrkotová-Hladká a spisovateľka Mária Pomajbová - dopoludnia sa stretli so stredoškolákmi, podvečer s verejnosťou.
Vyše dvesto besied
„Chceli sme sa pokúsiť doniesť hovorené slovo k čitateľom, trochu zmierniť uponáhľanú dobu a obnoviť lásku ku knihám. Dnes je komunikácia na vysokej úrovni, ale tá ľudská pomaly zaniká. Veľa sa venujeme mobilom, internetu, ale chýba gestikulácia, očný kontakt, úsmev,“ konštatuje Mária Pomajbová.
„Myslím si, že sa nám náš zámer celkom dobre darí, pretože za tých 15 rokov, čo sa tomu venujeme, sme takýchto besied po Slovensku urobili už vyše dvesto, v nitrianskom regióne okrem Nitry aj v Nových Zámkoch, Vrábľoch či Mojmírovciach. V posledných rokoch sme si pásma nazvali Rodina – chlieb náš každodenný, Žena je stvorená pre lásku alebo Adventná kvapka.“
Mária Pomajbová na besedách prednáša úryvky zo svojich prozaických knižiek Jarmo vášne a Postavy bez tieňov. Ako vraví, jej próza je vecná, pretože ako sociálna pracovníčka robila v Centre poradensko-psychologických služieb. Vo svojich knihách sa pokúsila zachytiť negatívne trendy doby – drogy, alkoholizmus, gamblerstvo, neveru, lásku cez internet - a ich dôsledky, ale zároveň aj návrat do života, pochopenie, odpustenie. „Základ mojich príbehov tvoria takmer autentické zážitky skutočných ľudí. Sú určené pre každého - komu je jedna téma cudzia, druhému bude možno bytostne blízka.“
Ako spisovateľka hovorí, pásmom nechcú moralizovať či niečo direktívne prikazovať. „Chceme ukázať, ako jednoducho sa dá padnúť až na samé dno. Odraz však býva veľmi ťažký a bolestivý.“
Poézia života
Jozefína Hrkotová-Hladká besedu spríjemnila recitovaním svojich veršov. Ako povedala, celý svoj školský a študentský život žila život poézie, no s príchodom rodiny musel ísť do úzadia a nastúpila poézia života. „Teraz, v treťom štádiu môjho života sa opäť vraciam k poézii. Vyštudovala som vysokú školu ekonomickú a mojím „chlebíkom“ boli čísla,“ hovorí Jozefína Hrkotová-Hladká. „Ekonomika a matematika ma celkom bavili, mám vzťah k racionálnu. A to sa, myslím si, hodí aj pri písaní poézie, aby verše mali hlavu a pätu, svoj zmysel.“
Poetka vydala štyri slovenské knihy – Myšlienočka v dlani, Slová tichá – Štetcom a perom, ktorú napísala k obrazom svojej sestry - výtvarníčky Anny Bajzíkovej-Hladkej, Žezlo a najnovšie Kúzlo pokoja - reflexie. Prvá zbierka veršov Myšlienočka v dlani vyšla aj v nemčine. Vydala tiež CD O vtáčikoch s veršíkom, kde sa deti hravou formou dozvedia niečo o ich vlastnostiach. „Zúčastnila som sa tiež medzinárodného literárneho klubu v nemeckom Überlingene, kde som prezentovala našu tvorbu – recitovala som v slovenčine aj nemčine. Zámerom bolo porovnať, ako báseň znie v rodnom jazyku a ako v cudzej reči.“
Nepotrebujeme vedieť všetko
Autorka si myslí, že aj v dnešnej pretechnizovanej dobe deti a mladých ľudí poézia stále zaujíma. „Musí im byť ale blízka a hlavne zrozumiteľná. Preto vždy svoje verše na besedách sprevádzam úvodným slovom, ktoré navodí tú správnu atmosféru.“
S kolegyňou Máriou Pomajbovou sa svojimi pásmami snažia primäť ľudí zabudnúť na chvíľku na techniku a počúvať. Je to však ťažké. „Je bežné vidieť sedieť priateľky pri kávičke, pričom obe sa pozerajú do mobilu. Deti trebárs idú k rodičom, starým rodičom, obedujú a sledujú pritom mobil. Ešte aj babka, taká modernejšia,“ usmieva sa poetka. „Pomaly sa takto navodzuje určitá závislosť, tá nie je len na drogách či alkohole. Vyvoláva sa pocit, že sa potrebujeme na mobile hrať, na internete všetko vidieť a zistiť. Ale nepotrebujeme, to sa ani nedá. Rodičia by mali deti viesť k tomu, aby boli sebavedomé – aby si vedeli povedať, že hlúposti ich nemusia zaujímať.“
