NITRA. Keď do budovy dnešného Gymnázia na Párovskej ulici po prvý raz vošli, na každom rohu bolo cítiť, že je tesne po dokončení. A tak tu namiesto študovania gymnazisti pucovali záchody, upratovali chodby či umývali okná.
Po 45 rokoch sa stretli dve desiatky študentov 3. D triedy na vtedajšej Strednej všeobecno-vzdelávacej školy na Párovskej ulici. Patrili do toho ročníka, ktorý vôbec ako prvý skladal skúšky dospelosti v dnešnej budove gymnázia.
Telocvičňa bez strechy
Déčkarov z maturitného ročníka 1971 bolo pôvodne 36. Šiesti už medzičasom zomreli a z troch desiatok bývalých spolužiakov sa na stretávku po 45 rokoch dostavilo dvadsať ľudí.
Od istej doby sa trieda schádza pravidelne. Prvú stretávku absolvovali v roku 1976, päť rokov po maturite. Potom akoby uťalo a spolužiaci sa nevideli štvrť storočia. No od roku 2001 sa schádzajú pravidelne.
"Nielen samotná 3. D trieda, ale celý náš ročník, sme boli prví maturanti v budove, kde je dnes párovské gymnázium," hovorí absolventka vtedajšej SVŠ na Párovskej ulici Mária Svetlanská. Ako sa zmenila ich alma mater, sa spolužiaci dozvedia o päť rokov. "K päťdesiatke sa tam pôjdeme pozrieť," povedala Mária Svetlanská.
Z novučičkej budovy si viacerí bývalí študenti vybavujú brigády, ktoré tu v lete, ale aj počas školského roka absolvovali. Všeličo bolo treba upratať či vyčistiť. A tak študenti drhli chodby či umývali okná.
"Pamätám si na telocvičňu. Stavbári tam ešte cez zimu robili na streche niečo s asfaltom. Začalo im to horieť, tak to popolievali. V noci to zamrzlo, strešné panely sa roztiahli a ráno, keď sme išli do školy, bola strecha telocvične spadnutá. Neveriacky sme na to zízali," hovorí Ján Kulich.
Prísna, ale dobrá výchova
Spolužiaci si zaspomínali aj na svojich bývalých profesorov. "Mali sme troch Štefanov - Šedivý bol riaditeľ, Turček zástupca a Palatický nám bol triedny. Ten chodieval na všetky naše stretávky, no na túto neprišiel, pretože pred dvoma rokmi zomrel," povedala Eva Širučková - Luknárová, organizátorka stretávky.
Viacerí z účastníkov stretávky spomínajú na latinčinárku, mimoriadnu učiteľku mimoriadne neobľúbeného predmetu.
"Raz mi povedala, že ma vyvolá, aby som si opravil tie gule, čo som tam mal naskladané. Tak som sa na to pripravil - na učebni boli dvere, na ktoré som si popísal koncovky všelijakých deklinácií. Cez prestávku sme išli von a chalani mi to zotreli a poprepisovali. Vyvolala ma a ja som sa pozeral na dvere, kam ona nevidela a začal som jej to celé recitovať. A ona na to - Kulíšek, sadni si, päťka. A ja že aká päťka, veď to všetko viem. Takých som ja mal kamarátov v triede," smeje sa ešte aj po toľkých rokoch pri spomienke na školské huncútstvo Ján Kulich.
Profesori bývali veľmi prísni. Riaditeľ napríklad pravidelne stál pri vstupe do budovy a vyhadzoval chalanov s dlhšími vlasmi.
" Mali sme prísnu výchovu, ale to bolo dobré, lebo sme si vedeli každého uctiť, vedeli sme sa slušne obliecť, nie ako dnes. My sme si museli dať prerobiť tablo, lebo jeden mal na ňom tri gombíky otvorené. Keď maturoval syn, mali tričká s číslami väzňov, lebo vtedy išiel taký film a bolo to úplne v pohode," porovnáva zašlé časy s dnešnými Valéria Kráľovičová - Mikovčíková.
Maturanti ročníka 1971. (zdroj: archív 3. D)S vekom prichádza múdrosť, no niekedy len vek
Spolužiaci si okrem spomínania počas celej stretávky uťahovali z faktu, že je to už 45 rokov, čo sú vonku zo školy. Dnes majú títo ľudia čosi po šesťdesiatke.
"Tí, čo sme študovali vývinovú psychológiu - a takí sme tu viacerí - by sme to nazvali starší stredný vek. A viete, ako to je. Mladosť sa pozerá do budúcnosti, staroba do minulosti a stredný vek sa pozerá do zrkadla a nemôže uveriť vlastným očiam," glosovala jedna zo spolužiačok.
Triede pripomenula, že sa síce hovorí, že múdrosť prichádza s vekom, no zároveň platí, že niekedy prichádza len ten vek.
"Boli to pekné časy, to si človek uvedomuje až potom, keď je odtiaľ preč," povzdychla si pri spomienke na školské roky Valéria Kráľovičová - Mikovčíková.
Tablo déčkarov z roku 1971. (zdroj: archív triedy)
