NITRA. Martinka Lauková má takmer tridsať rokov. Nerozpráva, nevie čítať a zvládne povedať zhruba dvadsať jednoduchých slov. Nevie sa ani len predstaviť, nedokáže povedať svoje priezvisko, nepozná ani plné mená rodičov.
Medzi ľuďmi, na ktorých nie je zvyknutá, je nesvoja. Jej reakcie sú nepredvídateľné, môže sa uzavrieť, alebo v horšom prípade ostať agresívna. Aj to je dôvod, pre ktorý rodičia pre svoje malé veľké dievčatko požiadali úrady o príspevok na auto. Zbytočne. Podľa úradníkov sa Martinka nevzdeláva, nepracuje, auto teda nepotrebuje.
Bez pomoci ani na krok
Martinka mala štvrť roka, keď prišli na to, že má detskú mozgovú obrnu. Nedvíhala hlavičku, do dvoch rokov nedokázala ani sedieť a chodiť začala, keď už mala takmer tri roky, aj to iba s pomocou ľudovej liečiteľky od Popradu.
V tom čase bola informovanosť o právach pacientov alebo ich príbuzných v plienkach. "Všetko som sa dozvedala náhodou, napríklad, že máme nárok na preukaz zdravotne ťažko postihnutej osoby, alebo že môžeme dostať príspevok na opatrovanie," hovorí Viera Lauková, mama Martinky.
Dievča sa naučilo rozprávať asi dve desiatky slov, ani tie jej ale nemusí porozumieť každý. O otcovi vie povedať, že je Jojo, sestry volá Zuzana a najmladšej Gabike hovorí Babuľa. "Keď chce ísť na záchod, kričí jáj, keď jesť, povie ham," opisuje pani Viera.
Martinka potrebuje 24-hodinovú starostlivosť. Bez cudzej pomoci sa neumyje, nenaje, neoblečie. Respektíve umyje, naje, aj oblečie, otázne ale je, ako. Treba ju kontrolovať, presne ako malé dieťa.
Keďže nevie skoro nič povedať, nemôže ísť nikam sama. "Ako by sme ju našli, ak by sa mi niekde zatárala?" pýta sa Martinkina mamina. Rodina dala Martinke vyrobiť náramok, kde mala údaje o sebe. "Mala ho na ruke dve minúty a čo ma v zlatníctve presviedčali, že ho neroztrhne, tak ho už dvakrát roztrhla. Odvtedy jej dávame preukážku do vetrovky," vysvetľuje Viera Lauková.
Stresy z ľudí v autobuse
Najväčším stresom pre Martinku aj jej blízkych je cesta autobusom. Medzi cudzími ľuďmi sa mladá žena cíti nesvoja a jej reakcie sú lotériou. Rada sa napríklad rozbieha za bábätkami v kočíkoch, ktorým by mohla neopatrnou manipuláciou nechtiac ublížiť. Na ľudí občas kričí, niekedy sa ich zľakne. Sú momenty, kedy sa zatne a vtedy ňou nepohne žiadna sila. Takto sa stalo, že rodina nevystúpila na zástavke, kde vystúpiť mala.
"Vystupujeme tak, že najskôr vystúpim ja a pomôžem Martinke, aby mohla zísť aj ona. Raz sa nám stalo, že šofér zavrel dvere, ja som ostala vonku, ledva som ruku stihla vytiahnuť a Martinka vo vnútri. Mne by ste sa krvi nedorezali, ako som sa vtedy hrozne ľakla," hovorí mamina dievčaťa. Našťastie, ľudia v autobuse zburcovali šoféra a ten po pár desiatkach metrov zastavil.
Táto príhoda bola pre rodinu poslednou kvapkou. Začali si vybavovať posudky u najrôznejších lekárov, všetci do radu odporúčali pre Martinku individuálnu prepravu.
Lenže lekári ju navrhnúť môžu, no úrady dali príspevku na auto červenú. "Uznali nám príspevok na prevádzku vozidla a dali nám parkovací preukaz, ale príspevok na auto nie, lebo Martinka sa nepripravuje na vzdelanie, nechodí do školy, nie je v zamestnaní ," zhrnuli rozhodnutie úradov rodičia.
Mladá žena chodí 'iba' do centra voľného času, ktoré je súčasťou špeciálnej školy na Červeňovej ulici. To podľa našich zákonov nestačí na to, aby mohla dostať príspevok na auto.
Smiešne sumy na život
Rodina si auto z vlastného rozpočtu dovoliť nemôže. Pracuje iba otec, Martinka poberá invalidný dôchodok vo výške 309 eur mesačne, jej mama má opatrovateľský príspevok 189 eur mesačne. Kým sa to ešte dalo a Martinka bola v špeciálnej škole, privyrábala si pani Viera upratovaním herne. "Chodievala som tam - a to sa mi zasmejete teraz - za 106 eur na mesiac, každý deň, piatky-sviatky. A ešte z toho som musela dať 20 eur na autobus hore-dole. Ale dobre, aj to nám nejako pomohlo," povedala pani Viera.
To, že im úrady nepriznali príspevok na auto, vnímajú rodičia dievčaťa ako krivdu. Ako hovoria, za tridsať rokov nežiadali od úradov takmer nič, lebo vedeli, že by ani nič nedostali. Príspevok na prerobenie kúpeľne by im nedali, lebo Martinka je pohyblivá, na počítač nárok tiež nemá, pretože je nevzdelávateľná. Auto ale rodina potrebuje, aby uľahčila život svojej ťažko postihnutej dcére.
Malým svetielkom nádeje je, že po tridsiatke, ktorú Martinka oslávi v marci, bude musieť odísť z centra voľného času a ak ju vezmú, pôjde do stacionára. Možno potom sa úrady nad ňou zľutujú.
