NITRA. Bobuľkami zo strapcov zoborského hrozna uviedli do života knihu Nitra - Ako si ťa pamätáme. V Ponitrianskom múzeu ju predstavil vydavateľ, fotograf a zostavovateľ Vladimír Bárta s kolektívom autorov.
V Nitre strávil študentské roky
Rodák z Banskej Štiavnice si Nitru zamiloval už ako študent „hnojáriny“, do nášho mesta sa po vysokej škole vrátil ešte na postgraduálne štúdiá. Dlhoročný redaktor banskobystrického rozhlasového Rádiovíkendu si po revolúcii založil vydavateľstvo, ktoré sa orientuje najmä na obrazové knihy o Slovensku. O Nitre ich Bárta vydal niekoľko – naše mesto bolo medzi prvými, o ktorých pripravil viacjazyčné brožúry, neskôr vydal publikáciu Nitra a Slovensko a v roku 2009 knihu Nitra z oblakov. Bola prvou slovenskou samostatnou knihou s leteckými fotografiami jedného mesta.
„Nitru mám veľmi rád, tu som strávil kus mladosti. Novú knihu o nej som vydal v edícii Ako sme tu žili, kde robíme knihy o rôznych slovenských mestách, napríklad o Banskej Štiavnici vyšlo v tomto roku siedme pokračovanie, o Banskej Bystici, kde teraz žijem, sú tri knihy a Nitra je taká prvotinka a ako sa hovorí, najmladšie dieťa je vraj vždy najmilšie,“ vyznal sa k sympatiám k nášmu mestu Vladimír Bárta.
Knižka Nitra - Ako si ťa pamätáme 1 predstavuje mesto v minulom storočí, najmä v tej druhej polovici, v rôznych oblastiach – kultúre, športe, urbanistike... Pripravovala sa asi dva roky. „K spolupráci na nej som si prizval vyše desať autorov, známych osobností mesta – v knihe spomínajú Emil Vontorčík, Jozef Mikloško, Vladimír Libant, Jozef Mojto, Milan Frišo, Štefan Valent, Anton Števko a ďalší známi „Nitrančania“. Každý z nich svoje rozprávanie spracoval ako príbeh zo svojho života v tom prostredí, v ktorom žil,“ pokračuje Bárta.
„Vladimír Libant predstavil napríklad nitriansku ikonu Jozefa Dóczyho, ktorý je aj na obálke knihy, a francúzsku grófku pochádzajúcu zo Zobora. Anton Števko si zobral na mušku
nitrianskeho vtipkára a župného úradníka Júliusa Festoráciho, Jozef Mikloško si zaspomínal na kalvárske športové olypmiády. V slove olypmiády v knihe nie je chyba – je to zámer. Keď ešte v tých časoch robili kalvárski mládenci pozvánky na akciu, pomýlili sa. Chybu zbadali, keď už bolo hotových asi 200 pozvánok. V knihe sme preto ponechali tento vtipný názov.“
Bude aj „dvojka“
Bohatý fotografický materiál Bártovi do knihy, ktorá bude mať aj druhé pokračovanie, poskytli spoluautori, značná časť je zo zbierky snímok a pohľadníc Vladimíra Libanta, časť fotografií sú jeho vlastné, ktoré stihol v Nitre urobiť pred 50 rokmi.
Okrem príspevkov spoluautorov je veľmi zaujímavé prehľadné „nitrianske kalendárium“, ktoré dokumentuje významné údalosti v živote mesta a jeho ľudí v rokoch 1848 – 2007. Čitateľ sa v ňom dozvie napríklad to, že poslednú šibenicu postavili na Borine v roku 1848, o desať rokov neskôr zbúrali mestskú Tureckú bránu stojacu na rohu bývalej reštaurácie Králik, v roku 1868 Július Gisser vybudoval na Číneši prvé kúpalisko v Nitre, v roku 1876 otvorili železničnú stanicu, v roku 1890 postavili kasárne (dnešná tržnica), o rok neskôr Nitru osvetlili plynovými lampami, v roku 1905 otvorili prvé nitrianske kino Chromo Biograph, o tri roky neskôr ďalšie - Meteor pri súde, v roku 1911 tretie kino Uránia na Číneši, v rokochu 1932-33 sa na Zobore konali prvé lyžiarske preteky v zjazde a mnoho ďalších zaujímavostí.
Šľachtičná zo Zobora
Vladimír Libant si v knihe okrem legendárneho herca a komika Jozefa Dóczyho zaspomínal aj na francúzsku šľachtičnú Annu Patakiovú......., ktorá kedysi žila na Panskej ulici na Zobore. „Vyštudovala parížsku Sorbonnu, kde sa spoznala so šľachtickým študentom z bohatého a vznešeného rodu. Zaľúbila sa do neho. Keď ju syn doma predstavil, všetkým sa páčila, bola veľmi pekná, inteligentná a vzdelaná. Ale keď si ju chcel vziať za manželku, nedovolili mu,“ spomína Vladimír Libant.
„Do toho však prišla vojna, Nemci obsadili Francúzsko, mladík narukoval. So svojou láskou sa predtým vzali, rodičia už neboli proti, stali sa z nich utečenci, prišli o kaštieľ a majetok. Ako vojak bol muž niekoľkokrát zranený. Keď jeho slovenská manželka s húfom ľudí utekala z Paríža, jediný, kto išiel oproti, bol jej zranený muž, ktorý ju sem prišiel hľadať. Po vojne pôsobila v OSN, kde bola niekoľko rokov významnou osobnosťou, stala sa aj veľvyslankyňou v Číne, ale na Nitru nezabudla, vraciavala sa sem.“
Časť spoluautorov knihy, ktorí boli na jej uvedení. (zdroj: (ČE))
