Utorok, 6. december, 2022 | Meniny má Mikuláš

Matej Tóth chcel byť hokejovým brankárom. Rodičia mu to vyhovorili

Manželia Tóthovci si od septembra každú nedeľu púšťajú dvojhodinový záznam z chodeckej päťdesiatky v Riu. Už ho poznajú naspamäť, ale stále ich neomrzel.

Ako malý chlapec chcel byť hokejovým brankárom. Vpravo Matej s lyžiarskymi palicami pod vianočným stromčekom.Ako malý chlapec chcel byť hokejovým brankárom. Vpravo Matej s lyžiarskymi palicami pod vianočným stromčekom. (Zdroj: archív rodiny Tóthovcov)

Ich syn vybojoval v tomto roku pre Slovensko prvú atletickú medailu na olympiádach a vlani sa stal prvým slovenským majstrom sveta. Piatykrát bol vyhlásený za najlepšieho atléta roka pod Tatrami.

Rodičia Mateja Tótha pochádzajú z obcí neďaleko Nitry. Mama Katarína (rod. Balážiová) vyrastala v Horných Lefantovciach, otec Viliam v susedných Dolných Lefantovciach. Majú dvoch synov - Mateja (33) a Michala (34). Michal pôsobí ako kondičný tréner na Športovom gymnáziu v Nitre.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zastavili sme sa u Tóthovcov na Klokočine na kus reči, aby trochu zalovili v pamäti a pripomenuli niektoré momenty z cesty ich syna za dvomi veľkými titulmi. Keď hovoria o svojom „zlatom“ synovi, nepovedia mu inak ako „Maťko“. Z ich hlasu cítiť lásku, pokoru a skromnosť. Presne tieto vlastnosti vštepili aj chlapcovi, ktorý 19. augusta 2016 v Kristových rokoch získal športovú nesmrteľnosť.

SkryťVypnúť reklamu

Vy, rodičia, ste sa venovali športu? Viedli ste synov odmala k pohybu?
K.T.: „Robila som atletiku, ale aj iné športy. Manžel hral hádzanú a venoval sa vytrvalostným behom. Viedli sme synov odmala k športu. Aby sa naučili športové základy - behať, hrať futbal, korčuľovať, lyžovať, a tak ďalej.“
V.T.: „Chlapcom sme venovali svoj čas. Naučili sme ich plávať, lyžovať, korčuľovať, istý čas chodili obaja na karate. Chceli sme, aby primerane ovládali rôzne športy. Išlo nám o všestrannosť.“

Akým športom sa venoval Matej?
K.T.: „Súťažne iný šport nerobil. Medzi činžiakmi hrával futbal či hokej, a to vždy s veľkým zanietením. Maťko chodil na Základnú školu Nábrežie mládeže, kde boli dve športové triedy - atletická a hokejová. Veľmi túžil byť hokejovým brankárom. Ale to sme mu vyhovorili a usmernili sme ho na atletiku.“

SkryťVypnúť reklamu

Čo rozhodlo pre chôdzu?
K.T.: „Keď chodil Maťko na atletiku, najprv mali všeobecnú prípravu. Viedli ich tréneri Oravec a Šulgan. Oni vycítili, že je vytrvalostný typ, tak ho posunuli chodeckému trénerovi Mečiarovi. Ten už mal predtým zverencov napríklad Čambala a Spišiaka. Maťko mal 13 rokov, keď ho za ním poslali. Čiže chôdzu robí už 20 rokov.“

Čo ste si pomysleli, keď sa začal venovať chôdzi? Videli ste v tom vtedy nejakú perspektívu?
V.T.: „My sme boli veľmi radi, že chlapci športujú a že ich to baví. Mišo behával, Maťo sa venoval chôdzi. Ale že by sme vtedy v synovi videli olympijského víťaza, to nemôžem povedať.“

Ako dlho ste čakali na prvé Matejove úspechy po tom, ako sa začal venovať chôdzi?
K.T.: „Prvými chodeckými pretekmi bola žiacka liga. Maťko začal druhými, tretími miestami. Porážal ho Miro Illéš, ale ten neskôr s chôdzou skončil. Maťko sa postupne začal vypracovávať. On sám hovorí, že nebol extrémny talent. Sú deti, ktoré začnú niečo robiť a hneď vyskočia. Maťko bol skôr pracovitý, poctivý.“

SkryťVypnúť reklamu

Tréner Mečiar povedal, že Maťo pod jeho vedením vynechal priemerne len jeden tréning ročne. Nebýval chorý, nemal žiadne výhovorky, výborne znášal záťaž. Nemuseli ste ho nikdy prehovárať, aby išiel na tréning?
K.T.: „Práve naopak. Veľakrát som mu hovorila: ‘Maťko, pozri, aká je vonku zima, nechoď tam.‘ On na to: ‘Mamina, ja musím.‘ Nikdy sa nestalo, že by nešiel na tréning. Aj počas Vianoc sme u nás mali vyvešané spotené prádlo, Maťko stále trénoval. Cez Vianoce, sviatky, všetko odmakal.“
Stále zbieral samé úspechy a zlepšoval rekordy? Nikdy nemal stagnáciu? Nikdy nechcel s chôdzou skončiť?
K.T. „Jeho pracovitosť sa preukazovala, on stále lámal rekordy - žiacke, dorastenecké či juniorské. Tréner Mečiar sa vytešoval, keď v tabuľkách predbehol Pribilinca. On si všetko viedol. Maťko je cieľavedomý a nepoddá sa. Nikdy sme nepočuli od neho, že ho chôdza nebaví.“

Aby mohol Matej napredovať, bolo treba zháňať peniaze. Na čo najviac?
V.T.: „Jednoznačne na sústredenie. Dôležitá bola aj strava, ale tú väčšinou pripravovala doma manželka nielen pre Maťa, ale aj pre ostatných chodcov. Keď mal Maťko osemnásť rokov, povedal nám tréner Juraj Benčík: ‘Keď chce ísť Maťo na olympiádu, musí ísť trénovať do Mexika do vyššej nadmorskej výšky.’ Povedal, že potrebujeme na to okolo 40-tisíc korún. Vtedy som si najskôr pomyslel, že toľko peňazí nezoženiem. Ale oslovil som kamarátov. Robil som agronóma na poľnohospodárskom družstve, obehal som okruh ľudí z družstiev v regióne. Tí mi prispeli sumami 200, 300, 500 korún, až sme takto vyzbierali 40-tisíc korún. To bol prvý krok na ceste za úspechom. Musel ísť na vysokohorské sústredenie, aby mohol konkurovať. V týchto podmienkach telo postupne produkuje viac červených krviniek.“

Našli ste teda ľudí, ktorí vám opakovane pomohli. Myslíte si, že tituly majstra sveta a olympijského víťaza sú pre nich zadosťučinením a môžu si povedať, že prispeli dielom k týmto úspechom?
V.T.: „Vrátiť sa im to mohlo jedine tým dobrým pocitom. Oni si to boli vedomí. Keď čítali nejaký článok o Maťových úspechoch, to bola pre nich satisfakcia, že malým kúskom prispeli. Za to sme im veľmi vďační, to sú tí praví, nezištní sponzori, ktorí nepotrebujú ani logo na oblečení. Vtedy nikto z nás nevedel, že Maťko raz bude olympijský víťaz. Maťko si ich veľmi váži. Keď sa stal majstrom sveta, pozval ich na príjemné posedenie a boli nadšení. Maťko sa im každý rok poďakuje.“

Čo je podľa vás na chôdzi najťažšie?
V.T.: „Pri kratších tratiach je rozhodujúca vytrvalosť, ale pri dlhších tratiach už aj taktika a hlava. Schopnosť poznať svoje telo je umenie.“
K.T.: „Talent tvorí v chôdzi maximálne 30 percent talent, 70 percent je drina. Poznáme chlapcov, ktorí boli veľmi talentovaní, ale nemali v sebe cieľavedomosť, a preto skončili.

Matej je vzdelaný, rozumný mladý muž, v hlave to má zrovnané, nemá žiadne výstrelky. Hrá inteligencia a psychika v chôdzi veľkú rolu?
V.T.: „Na tratiach ako 20 km a 50 km určite hrajú rolu. Je to o hlave. Každé preteky sa vyvinú inak. Videli sme to aj v Riu. Minimálne desať chodcov bolo tak pripravených, že môžu byť olympijskí víťazi. Ale správna taktika je umenie. Treba mať aj v hlave.“

Vy sám ste cestovali na každé veľké Matejove preteky. Ak by ste tie precestované peniaze ušetrili, mohli ste mať namiesto panelákového bytu pekný rodinný dom na Zobori, nemyslíte?
V.T.: „Nie je mi to ľúto, ani to nie je toľko peňazí. Ten zážitok, keď sa Maťko stal v Pekingu majstrom sveta, sa nedá vynahradiť žiadnymi peniazmi. Je normálne, že každý rodič sa snaží dať dieťaťu aj to posledné a chce byť pri jeho veľkých pretekoch. Tie cesty sú neraz únavné, ale stoja za to. Nikdy nechodím sám, vždy mám niekoho mladšieho so mnou. Naše heslo je, aby som bol pri Maťkovi v dobrom aj v zlom. Ak uspeje, spolu sa potešíme, ak to nevyjde, nech ho má kto utešiť.“

Pomohla Maťovi k posledným veľkým titulom zmena trate z 20 km na 50 km? Na 20-tke by taký úspešný nebol?
V.T.: „Iste, pomohla. Maťko má v sebe rýchlosť aj vytrvalosť. Dvadsiatka sú iné preteky. Na 20 km by sa vo svetovej špičke pohyboval tak do 10. miesta, ale na 50 km má oveľa vyššie šance vďaka vytrvalosti a hlave. Zlom nastal na olympiáde 2008 v Pekingu. Vtedy si Maťko povedal, že ak má byť na 20-tke na 15. mieste, tak radšej prejde na 50 km. A hneď na ďalší rok prekonal dlhoročný slovenský rekord Sýkoru.“

Rozpráva sa Matej s vami tesne pred pretekmi? Alebo mu nechcete zasahovať do prípravy a koncentrácie?
V.T.: „Väčšinou som s ním na pár hodín, ale o pretekoch nedebatujeme, skôr sa ho snažím povzbudiť a odreagovať. Na pretekoch sa ukazujeme a cíti nás. Ešte aj povzbudzovanie musí byť manažované. V Riu sme boli spolu s Milošom Bátovským, bývalým chodcom. Do 35. km Maťko potrebuje pokoj, musí byť sústredený. Stačí, že nás vidí, ale nie je potrebné žiadne veľké povzbudzovanie. Až od 40. km sme „išli na to“. Našli sme si taký 250-metrový úsek, kde nechodili ľudia. Bežali sme vedľa Maťka a povzbudzovali. Na city najviac zaberá, keď spomenieme jeho dcéry. Ale boli sme dohodnutí, že to môže prísť až v predposlednom kole. Netreba ho priskoro vyhecovať.“

Ako prežívate preteky?
V.T.: „Je to napätie. V mojom vnútri všetko vrie. Nie každé preteky sú ideálne, býva aj kríza. Keď vidím, ako ťažko dýcha a má pot na čele, hovorím si: ‘Čo si ty za otca, že takto necháš syna trápiť?‘ Ale o tom je šport. Našťastie, teraz už tie krízy nie sú také výrazné. Pomohol mu aj prechod na inú stravu.“

Najväčšie úspechy prišli pod súčasným trénerom Matejom Spišiakom. Je to aj jeho zásluha? Alebo skrátka Matej dozrel?
V.T.: „Maťo Spišiak priniesol nový impulz, doladil nejaké detaily a stravu. Dobre si rozumejú, sú na jednej vlnovej dĺžke. Treba však povedať, že tieto tituly sú odrazom dlhoročnej roboty - svoje odviedol Mečiar, potom pokračoval Benčík a teraz ju robí Spišiak. Juraj Benčík viedol Maťa 11 rokov, je to odborník a vycíti, čo v pretekárovi je. On už v minulosti povedal, že z neho bude olympijský víťaz. A tak aj bolo.“

Myslíte si, že Matej je taký cieľavedomý typ športovca, že keby sa venoval inému športu, tiež by bol svetovo úspešný?
K.T.: „To neviem posúdiť, ale Maťko je čistý profesionál. Pri tréningových dávkach neoklame nikoho, ani seba nie. Všetko má rokmi overené. Dbá na stravu a snaží sa ešte hľadať maličkosti, čo by ho posunuli k lepším výkonom.“

Keď príde k vám, ponúkate mu iba stravu podľa jeho gusta?
K.T.: „Maťko neje sladkosti, prílohy, ani jedlá z múky. My sme sa prispôsobili, nám to nerobí problém, tiež sa zdravo stravujeme. Neponúkame mu to, čo by nejedol. On je s tým vysporiadaný, je to jeho životný štýl. Neporušuje to a nemá s tým problém.“

Vo štvrtok 22. 12. budú vyhlasovať športovca roka. Kto je váš tip?
K.T.: „Samozrejme, dopriala by som to synovi... Maťko vyrastal na tom poznaní, že olympijský víťaz je najviac, čo môže športovec dosiahnuť. Ale tiež hovorí, že život nie je o anketách. Titul olympijského víťaza mu už nikto nevezme. Aká bude vôľa, to neovplyvníme. Maťko je rád, že Slovensko má toľko úspešných športovcov, že je problém vybrať.“

Na vianočnú tému

Keď bol Matej menší, zvykol od vás na Vianoce dostávať niečo, čo súviselo so športom?
K.T.: „Keď boli chlapci menší, dostávali autíčka, skladačky, lego, knižky. Potom už prišli lyže, korčule, prilba či bicykel. Myslím si, že podobne ako vo väčšine rodín. Spomínam si, že chlapci sa veľmi tešili, keď dostali bicykel BMX. Radi na ňom jazdili.“

Čo sa u vás doma podáva na Štedrý večer?
K.T.: „Taká slovenská klasika. Kyslá šošovicová polievka s hríbmi, kapor a šalát, ten robíme s majonézou aj bez majonézy. Samozrejme, medovníky a koláče. Máme recepty na koláče, ktoré môže jesť aj Maťko - sú bez múky, bez cukru, ale s ovsenými vločkami a brezovým cukrom. Na Silvestra potom máme kapustnicu.“

Zvykli ste spolu chodiť aj na polnočnú omšu?
V.T.: „Áno, pravidelne. U nás na Klokočine. Bez toho u nás Vianoce nie sú. Aj sa pomodlíme pri večeri, oriešky otvárame, máme oplátky s medom a cesnakom. Všetko, čo k tomu patrí. Sme aktívni kresťania. Práve minulú nedeľu mal Maťko besedu v pastoračnom centre na Klokočine. Hovoril na tému, ako mu viera pomohla k víťazstvu na olympiáde. Bolo tam množstvo ľudí a hovoril naozaj pekne.“

Čo si želáte k Vianociam a do nového roka?
K.T.: „Zdravie. My sme v takom veku, že chceme darčeky, ktoré sa nedajú kúpiť. Naša radosť je, keď môžeme obdariť deti a vnúčence. Vždy sa tešíme na naše vnučky Ninku, Emku a Lindu.“
V.T.: „Je pekné, keď sa u nás zídu deti a vnúčence. Či cez Vianoce alebo aj inokedy. Navzájom debatujeme, bavíme sa, je nám fajn a to je najväčšia hodnota. My hovoríme, že to sú naše milióny. To je naše najväčšie bohatstvo a radosť. Michal s rodinou žije v Nitre, Matej v Banskej Bystrici. Máme sa všetci navzájom veľmi radi a výborne vychádzame. Keď poskytneme lásku deťom a vnúčatám, oni si ju zasa odnesú neskôr do svojich rodín.“

Najčítanejšie na My Nitra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Štvrtý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME
  2. Píše analytik Martiška: Čo prinesie rok 2023 v ekonomike?
  3. Vyberte si knihy s príbehom. Čo sa oplatí čítať na Vianoce?
  4. Darujte predplatné a získate poukaz v hodnote 10 € do Panta Rhei
  5. Deti cestujú do exotiky zadarmo
  6. Predaj osobných automobilov Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s.
  7. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý
  8. Polovicu dovolenky zaplatíme od pondelka za Vás
  1. Šariš ľuďom pomáha regiónu už takmer 20 rokov
  2. Aktivácia zasielania elektronickej faktúry
  3. Píše analytik Martiška: Čo prinesie rok 2023 v ekonomike?
  4. Štvrtý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME
  5. Developer projektu Metropolis sa stal Lídrom roka 2022
  6. Nepotrebné telefóny pomáhajú na Vianoce deťom a rodinám v núdzi
  7. Tisíc líp aj pre včely od slovenskej prezidentky
  8. Changes to the System of Remedies
  1. Polovicu dovolenky zaplatíme od pondelka za Vás 15 652
  2. Strážia ho divé opice. Gibraltár vás prenesie do Británie 7 587
  3. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý 5 556
  4. Vyberte si knihy s príbehom. Čo sa oplatí čítať na Vianoce? 4 872
  5. Deti cestujú do exotiky zadarmo 4 232
  6. Gizka Oňová: Pre mnohých som ideálna babka a lichotí mi to 3 086
  7. Po pohlavnom styku by sa ženy mali čo najskôr vymočiť. Muži nie 2 869
  8. Štvrtý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME 2 761

Blogy SME

  1. Anna Miľanová: Pán Tau na bielom poníkovi... 2022
  2. Viera Spišáková: Trapas anglický III.
  3. Stano Kočiš: A riekol majster
  4. Daniel Jankech: Vyhrá mafia. Matovič proti nej nebojoval.
  5. Boris Greguška: Lesníctvo: mýty a fakty (I)
  6. Janka Bittó Cigániková: Tri muchy jednou ranou - rozumná regulácia zisku poisťovní, dostatok peňazí, a aj v provizóriu
  7. Julius Kravjar: S akademickou integritou by sa mali oboznamovať už stredoškoláci
  8. Irena Šimuneková: Fotohrátky 16.
  1. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 78 186
  2. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 10 198
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět 4 254
  4. Věra Tepličková: K zubárovi lacnejšie, len keď si dáte vyšetriť pipíka 4 237
  5. Ján Valchár: Prvý decembrový blog alebo láska je láska 3 182
  6. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 868
  7. Jana Melišová: V závoji hmly 2 484
  8. Mária Križanová: Matematika a matikári. 2 130
  1. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  4. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  5. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  6. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  7. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Nitra, Galanta a Šaľa - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Nitra

Antonín Stavjaňa sa vrátil na lavičku Nitry.

Jeho návrat ešte pred týždňom vraj nepripadal do úvahy.


5m
Elite Nitra, víťazky turnaja v Pezinku.

Skúsené hádzanárky mali ďalší turnaj.


8 h
V stredu 7. decembra si už po šiestykrát spoločne zaspievame koledy naprieč celým Slovenskom.

Kampaň týždenníkov MY po dvojročnej prestávke.


red 8 h
Stanka Martinčeková, mama troch domoškolákov

Svoje deti vzdeláva doma už päť rokov.


11 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Z kolektívnych zmlúv už vypustili dodatky.


5. dec

Najvyššia chorobnosť ARO je vo vekovej skupine detí do piatich rokov.


5. dec

Za rok si mali páchatelia zarobiť viac ako stotisíc eur.


5. dec

Žiaci v škole ani nie sú a študujú dištančne.


5. dec

Blogy SME

  1. Anna Miľanová: Pán Tau na bielom poníkovi... 2022
  2. Viera Spišáková: Trapas anglický III.
  3. Stano Kočiš: A riekol majster
  4. Daniel Jankech: Vyhrá mafia. Matovič proti nej nebojoval.
  5. Boris Greguška: Lesníctvo: mýty a fakty (I)
  6. Janka Bittó Cigániková: Tri muchy jednou ranou - rozumná regulácia zisku poisťovní, dostatok peňazí, a aj v provizóriu
  7. Julius Kravjar: S akademickou integritou by sa mali oboznamovať už stredoškoláci
  8. Irena Šimuneková: Fotohrátky 16.
  1. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 78 186
  2. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 10 198
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět 4 254
  4. Věra Tepličková: K zubárovi lacnejšie, len keď si dáte vyšetriť pipíka 4 237
  5. Ján Valchár: Prvý decembrový blog alebo láska je láska 3 182
  6. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 868
  7. Jana Melišová: V závoji hmly 2 484
  8. Mária Križanová: Matematika a matikári. 2 130
  1. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  4. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  5. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  6. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  7. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu