NITRA. Dobrodružné spoznávanie sveta je iste snom mnohých z nás, no väčšine zrejme ostane len možnosť cestovať prstom po mape. Nitran Gabriel Točka si však svoj sen plní už celé roky. Tým prvým impulzom k výletom po svete bol jeden Silvester vo Vysokých Tatrách.
Cestovanie je droga
Od malička bol vraj posadnutý tenisom, ktorý dlhé roky hrával aj závodne. Niekedy počas štúdia na vysokej škole si však uvedomil, že tenisu sa akosi „prejedol“. „Začalo sa to všetko silvestrovskou túrou na Téryho chatu. Bol nádherný slnečný deň, zima s kopou snehu. Zrazu som si uvedomil, že tráviť celý deň v takomto prostredí je oveľa oslobodzujúcejšie, ako byť na tenisovom dvorci,“ spomína Gabriel Točka.
Nasledovali výlety do Álp, cieľom bolo dosiahnuť prvú trojtisícovku, neskôr štvor- aj päťtisícovku. S tým boli, samozrejme, spojené už i výlety mimo Európu. Najprv Ázia, potom Afrika a Amerika.
„Navštívené krajiny nepočítam, ide mi o kvalitu. Keď mi niekto povie, že bol na zájazde naprieč Južnou Amerikou anavštívil 6 štátov za 20 dní, tak si hneď pomyslím, že videl veľa, ale v podstate nič. Okrem letísk a lietadiel určite iba povrchne videl tie notoricky známe miesta plné masového turizmu. A po tom ja netúžim.“
Prečo teda Nitran tak vášnivo rád cestuje? Len ťažko to vie vysvetliť. „No, je to akási droga, ktorá ma obohacuje. Kedysi som po návrate z dlhšej cesty potreboval aspoň dva mesiace, kým som mohol znovu vycestovať. Dnes túžim po novom výlete už iba dva týždne po návrate z toho predchádzajúceho. Počas tých dlhých rokov som na cestách spoznal veľa ľudí, z ktorých sa mnohí stali mojimi najlepšími priateľmi. Viacerí z nich sú slovenské cestovateľské legendy,“ hovorí dobrodruh, cestovateľ a fotograf.
„Ale neznamená to, že cestujem iba s ľuďmi, ktorých poznám. Keď však pripravujeme mnohotýždňovú náročnejšiu akciu, berieme medzi seba iba takých, ktorí sú už osvedčení, alebo ich niekto odporučil. Cestovanie býva po-merne psychicky aj fyzicky náročné, v nepohode sa prejaví charakter každého účastníka. To sú tie najlepšie skúšky.“
„Zubatá“ bola blízko v Nepále
Nitran sa ocitol už v mnohých kútoch sveta. Exotika má pre neho veľa podôb, ako vraví, môže to byť príroda, ale aj ľudia samotní.
„Moja najväčšia diaľka? Ak myslíme na štyri kolesá, tak si určite budem do konca života pamätať cestu autom až do východného tureckého Kurdistanu pod horu Ararat, ktorá leží na rozhraní Turecka, Arménska a Iránu. Taktiež autom som sa z Bratislavy za sedem dní dostal až do Mauretánie, prešli sme vtedy južnú Európu, potom Gibraltár, za ním ešte hory Maroka, dlhé pobrežie Západnej Sahary a nakoniec samotná Mauretánia,“ spomína cestovateľ. Je tam vraj iba jedna asfaltová cesta, a keď z nej odbočili, okamžite zapadli v saharských dunách. Vtedy im miestni vysvetlili, že pri vstupe do piesčitého terénu je potrebné vypustiť polovicu vzduchu z pneumatík, aby sa zväčšila trecia plocha.
„Najväčšie sklamanie, ktoré som na cestách zažil, bolo v Ekvádore. Veľmi som bol sklamaný, keď som sa musel otočiť asi 200 výškových metrov pod vrcholom sopky Cotopaxi, ktorá má takmer šesťtisíc metrov nad morom. Následkom predchádzajúcej chrípky som vôbec nebol fit a nemal som čas na postačujúcu aklimatizáciu. Najväčší pozitívny adrenalín som zažil pri zlaňovaní najvyššieho vodopádu sveta Angel Falls na Diablovej hore vo Venezuele. V stene sme vtedy strávili takmer dva dni, na tú krásu a vzrušenie sa proste nedá zabudnúť. Pokiaľ ide o adrenalín negatívny, tak veľmi nerád spomínam na minuloročné ničivé zemetrasenie v Nepále. Prvý otras nás zastihol v reštaurácii počas obedu iba 30 km od jeho epicentra. Pamätám si chaos, výskoky, lietajúce tácky plné jedla a ukrutnú tlačenicu spojenú s akousi davovou psychózou pri snahe dostať sa rýchlo von z budovy. Vtedy bola „zubatá“ veľmi blízko.“
Exotika v ľuďoch
Ako cestovateľ priznáva, najviac si cestovanie vychutnáva vtedy, keď stretáva zaujímavých exotických ľudí v ich prirodzenom prostredí. Jeho najkrajšie zážitky sú spojené s etnikami, ktoré aj v súčasnosti nosia svoje tradičné oblečenie.
„V tomto smere sú stále nesmierne nádherní vidiecki Tibeťania, ktorí majú zväčša vyšívané kabáty a kožušinové čiapky. Vizuálne veľmi atraktívne sú aj juhoamerické štáty Peru a Bolívia. Tu, hlavne v Andách a na altiplane, môžete stretnúť nádherné kečuánske ženy, ktorá nosia široké sukne, vyšívané pončá a typické klobúky. Veľmi rád pre ich povahu mám aj himalájskych šerpov, tí však svoje tradičné oblečenie, bohužiaľ, už dávno nenosia.“
Za veľmi zaujímavé tiež považuje stretnutia s indiánskym kmeňom Warao. Jeho príslušníci žijú na kolových prístreškoch v delte rieky Orinoko v Južnej Amerike. Je to stále zamokrené územie veľkosti jednej tretiny Slovenska, ktoré je pre svoju takmer nulovú nadmorskú výšku ovplyvňované oceánskym prílivom a odlivom.
„Jediný život je tu možný na drevených príbytkoch postavených na koloch nad vodou. Indiáni sa premiestňujú v kanoe vydlabaných z jedného kmeňa stromu. Spomínam si tu na jednu úsmevnú príhodu. Ráno som si všimol, že prúd rieky tečie opačným smerom ako večer. Keďže som vtedy ešte nevedel, že sa tak deje následkom striedania prílivu aodlivu oceánu, bol som prekvapený a upozornil som na to kamarátov. Všimol si to jeden Indián, ktorý na môj údiv iba nechápavo pokrútil hlavou: A čo je na tom také čudné!? Veď predsa každá rieka tečie ráno tam a večer zas onam! Ten Indián totiž okrem kanálov v delte Orinoka určite žiadnu inú rieku za celý svoj život nevidel.“
Poliali benzínom a zapálili
Úžasné spomienky má Nitran nielen na exotických ľudí, ale aj na prostredie, v ktorom žijú. V pamäti mu ostalo najmä súostrovie Galapágy ležiace 1000 km od pobrežia Južnej Ameriky. Je tu veľmi veľká biodiverzita, pretože sa tu stretávajú viaceré oceánske prúdy, tropické, aj tie veľmi studené z Antarktídy.
„Hoci ste na rovníku, môžete tu vidieť aj tučniaky. Izolovanosť ostrovov spôsobila, že väčšina flóry a fauny je tu endemická. Nájdete tu rastliny a živočíchy, ktoré žijú iba tu, napríklad prehistoricky vyzerajúce morské leguány alebo gigantické suchozemské korytnačky, ktoré vážia aj niekoľko stoviek kíl.“
Exotickým zážitkom trochu iného druhu bol Točkov ekvádorský výlet koncom roka 2010. Silvester vtedy trávil s priateľmi v hlavnom meste Quito. Od nášho sa líšil oveľa väčšou hlučnosťou a spontánnosťou.
„S príchodom polnoci nezostal vo vnútri skoro nikto. Zaujímavé bolo vidieť tradičný ekvádorský silvestrovský zvyk – pouličné spaľovanie rôznych figurín. Tie boli po domácky vyrobené zo starých handier a povrazov. O polnoci figuríny ľudia poliali benzínom a zapálili. Robili tak s nádejou, že im to pomôže odohnať zlých duchov a všetko zlé z končiaceho sa roku,“ popísal Nitran netradičnú oslavu Silvestra.
Čo nemáš – to nepotrebuješ!
Cestovateľská vášeň si vyžaduje aj patričné vybavenie. Kľúčovým faktorom je pri tom krajina, do ktorej má človek namierené. „Ak napríklad idete do Venezuely, tak tam toho potrebujete skutočne veľmi málo. Postačí vám tričko, bermudy a sandále. Ak vám aj nepriletia kufre, žiadna panika, všetko si tam kúpite za „facku“,“ usmieva sa cestovateľ.
„Toto však neplatí o každej krajine. Ale päť dní bez stratenej batožiny som prežil aj v arktickom Grónsku. Môj systém balenia je taký, že som si pred rokmi vytvoril v počítači zoznam vecí na cestu. Ten vždy podľa potreby upravím, vytlačím na papier a položky z neho vyškrtávam až vtedy, keď ich vložím do batožiny. Tak mám veci pod kontrolou a som menej nervózny, či som niečo nezabudol. A na zabudnuté veci platí jedno osvedčené cestovateľské pravidlo: Čo nemáš – to nepotrebuješ!“
Magický kameň z Roraimy
Kto by si z ciest po svete nenosil domov suveníry?! Pre Nitrana je táto činnosť vzrušujúcim rituálom. Doma má zbierku pieskov z rôznych miest sveta, mnoho kamienkov a krištáľov. Ten najkrajší krištáľ si priniesol Guayanskej vysočiny zo stolovej hory Roraimy.
„Je údajne magický, pretože na mieste, na ktorom som ho našiel, si naša matka Zem vymieňa energiu s vesmírom,“ prezrádza cestovateľ. „Ak chcem do nejakého suveníru investovať, snažím sa ho kúpiť od miestnych ľudí, aby som ich podporil. Otec sa na mňa vždy iba usmieva, keď vidí, že napríklad z Nepálu spolu so mnou „pricestovala“ aj ďalšia nová drevená maska“.
Najbližšie sa nenapraviteľný dobrodruh chystá do chilskej Patagónie. Tamojšie Andy sú vraj jedným z najkrajších miest na zemeguli. „Už teraz sa neviem dočkať, keď namierim objektív zrkadlovky na slávny končiar Fitz Roy v národnom parku Los Glacieres. Názov dostal podľa admirála Roberta Fitz Roya, ktorý velil lodi Beagle na slávnej Darwinovej objavnej ceste. Fitz Roy nebol však iba schopným moreplavcom, bol zároveň aj vedec meteorológ. Hora bola dlho považovaná za nedobytnú, k čomu prispieva aj neustále zlé počasie. Miestni ju kvôli stálej oblačnosti nazývajú Dymiaca hora. Ja iba verím, že v marci budúceho roka bude bez oblakov,“ dodal cestovateľ.
Niektoré figuríny pôsobia hrôzostrašne. (zdroj: Archív G.T.)
V Quite počas Silvestra. (zdroj: Archív G. T.)
V stene najvyššieho vodopádu sveta – Angel Falls vo Venezuele. (zdroj: Archív G. T.)
Ženy indiánskeho kmeňa Uros žijú na plávajúcich ostrovoch na jazere Titicaca v Bolívii. (zdroj: Archív G. T.)
V uličkách druhého najstaršieho mesta sveta Yazd v Iráne. (zdroj: Archív G. T.)
Osada Iwik v Mauretánii. (zdroj: Archív G. T.)
Gabriel točka na Planéte opíc (El Paseo de los Monos) v Ekvádore. (zdroj: Archív G. T.)
Kečuánci pred starou inkskou pevnosťou v peruánskom Cuzcu. (zdroj: Archív G.T.)
Indinánske deti kmeňa Warao, žijúceho v delte rieky Orinoko vo Venezuele. (zdroj: Archív G.T.)
Gardnerova zátoka na ostrove Espanola na Galapágoch patrí medzi 10 najkrajších pláží sveta. (zdroj: Archív G.T.)
Pred indickým Zlatým palácom v Amritsare je vždy rušno, je to duchovné centrum Sikhov. (zdroj: Archív G.T.)
Na Galapágoch žije veľa endemitských druhov zvierat. Jedným z nich je aj leguán morský. (zdroj: Archív G.T.)
