NITRA. „Zober si kriedu a ideme si napísať slovo na a, ako napríklad auto.“ Tretiačka Farah poslúchne pokyn učiteľky a na tabuli naskáču štyri písmenká. Po nich o poznanie pomalšie pribudne tá istá štvorica, ale písaným písmom. Učiteľka pritom drží žiačku za ruku a pomáha jej doťahovať oblúčiky. „Výborne. A teraz niečo na b, napríklad bubon – vieš, čo to je? Nie? Tak skús iné slovo, bicykel, ten určite poznáš,“ vyzve žiačku Mária Dobrovodská.
Je utorok ráno a trojica malých Iračanov má na Základnej škole sv. Marka v Nitre hodinu slovenčiny. Druháčka Mirna a tretiačka Farah sedia spolu v lavici, za nimi je štvrták Habib. Okrem trojice detí rôzneho veku a učiteľky slovenčiny v triede nie je nikto.
Školáci sa chvíľu sústredia, chvíľu nie. Habibovi ruky podáva šnúra od žalúzií, naťahuje ju, pohráva sa s ňou, obkrúti si ju okolo krku. Unudene pritom sleduje spolužiačky, ktoré sa vystriedajú pri tabuli, aby na ňu pomaly napísali pár slov. Keď skončia, Habib šnúru pustí, vezme si pero a do zošita prepíše to, čo pribudlo na tabuli.
Hodina pokračuje. Deti vyhľadávajú predmety v triede, ktoré začínajú na rôzne písmená. Ukazujú aj polohu, veci sú „tu dolu“ alebo „tam hore“. Príde aj na tvorbu záporných viet. „To nie je zošit, to je peračník. To nie je peračník, to je obrázok,“ hovorí osemročná Mirna slovenčinou, v ktorej nebadať cudzí prízvuk.
To sa nudí už aj Farah. Netrpezlivo nadskakuje na stoličke, nechtiac pritom kopne do učiteľky, ktorá sedí kúsok od nej. „Prepáč, prepáč, prepáč,“ zhíkne dievčatko trikrát po sebe. Svojej učiteľke tyká a zrejme netuší, že to by nemala. Potykala si s ňou už skôr počas hodiny, keď jej povedala „počkaj, počkaj, vytiahnem si svoj obrázkový anglický slovník“. Mária Dobrovodská síce do jej slovníka zhovievavo nahliadla, slovíčka v angličtine ale na hodine s malými Iračanmi odmieta používať. Dôvodí tým, že deti by si ich mohli neskôr mýliť so slovenskou slovnou zásobou.
Na druhej hodine slovenčiny trojicu malých detí vystriedajú žiaci druhého stupňa, siedmačka Mari a deviatak Rani. Šestnásťročný chlapec je od začiatku usmiaty, pred hodinou sa chce zhovárať. Prezradí, že rád hráva futbal a ešte radšej sa hrá s mobilom. Sníva o tom, že o pár mesiacov sa z neho stane gymnazista. Latka je síce nastavená veľmi vysoko, no počas celej hodiny cítiť, že Rani sa posnaží, ako len vie, aby si sen o štúdiu na gymnáziu splnil.
Hodina je oveľa dynamickejšia ako s predošlou skupinou. Žiaci si zopakujú, ako sa slová delia na jednotlivé slabiky a vety na jednotlivé slová. Učiteľka vysvetlí, na čo je dobrá bodka či otáznik na konci vety.
Deviatak Rani so svojou učiteľkou slovenčiny Máriou Dobrovodskou. (zdroj: Tomáš Holúbek)Triedy, kam sa Iračania nedostali, lamentovali
Títo žiaci sú deťmi irackých utečencov, ktorí pred krutosťami museli opustiť svoje domovy. Skončili v krajine, kde nikoho nepoznali a nikomu nerozumeli. Po pobyte v záchytnom tábore v Humennom ich previezli do Nitry a okolia. Deti utečencov tu teraz chodia do viacerých škôl.
Na Základnú školu sv. Marka v Nitre sa šestica detí dostala v apríli. Vyučujú sa v bežných triedach, majú úplne všetky predmety ako ostatné deti v škole. Rozdiely medzi slovenskými deťmi a irackými sú tu iba dva: Iračania majú namiesto bežnej slovenčiny hodiny gramatiky s Máriou Dobrovodskou. Raz za dva týždne sa s ňou stretávajú ešte aj na blokovej výučbe konverzácie v slovenčine.
„Sú zaradení v bežných triedach, nebol s tým žiaden problém. Práveže žiaci z tried, kam sa Iračania nedostali, lamentovali, že ich nemajú za spolužiakov. Zo začiatku u irackých detí boli prvky ustráchanosti, bolo vidno, že sú poznačení tým, čo zažili. Všetci v škole im ale pomáhajú a vidno, že deti si už u nás zvykli,“ hovorí riaditeľka školy Alena Jančoková Žáčiková.
Mária Dobrovodská učila cudzincov slovenčinu bežne. Po prvý raz sa jej však do rúk dostali deti. Rozdiely medzi vyučovaním dospelých a detí boli veľké, hlavne v motivácii. (zdroj: Tomáš Holúbek)Žiaci utekali, museli ich v triede zamykať
Začiatky ale ani zďaleka neboli také idylické. Školu, pedagógov ani irackých žiakov nikto nepripravil a ani pripraviť nemohol na všetky kultúrne odlišnosti, s ktorými sa bolo treba popasovať.
„Doslovne sme s nimi museli bojovať. U nich škola fungovala na inom princípe, nemali osvojené ani základné zručnosti a návyky, netušili, ako sa majú správať v škole. Prvé dva týždne som učila tak, že som musela mať triedu zamknutú, lebo mi z nej utekali. Na poradách nám o takýchto problémoch nehovoril nikto. Deti sa nechceli učiť, nemali záujem. Vnímala som to tak, že sú možno len frustrovaní – sú to ešte len deti, nevedeli, čo sa od nich chce, čo sa deje a tým, že nepoznali reč, to pre ne bolo ešte náročnejšie,“ spomína na ťažké začiatky Mária Dobrovodská, pedagogička, ktorá už učila viacero cudzincov. Vždy však iba dospelých, čo je z hľadiska motivácie a prispôsobivosti neporovnateľné.
„Musela som si ich vychovať, aby pochopili, že cez hodinu sa neuteká, nevykladajú sa nohy na stôl, nebijú sa spolužiaci,“ vraví učiteľka.
Odlišná mentalita a zvyklosti sa v triedach ukázali naplno. Pedagógovia na ZŠ sv. Marka hovoria, že iracké školy fungujú úplne inak ako naše. „Tam sú zvyknutí na oddelené triedy, pre Habiba bol napríklad problém, že má byť v triede spolu s dievčatami,“ hovorí Mária Dobrovodská. „V školách ich bili trstenicou, možno aj preto zo začiatku nechceli do tej našej chodiť. V niektorých veciach majú ale u nich na školách väčšiu voľnosť. Keď prší, tak ani do školy nejdú,“ rozpráva Alena Jančoková Žáčiková.
Inak vnímajú iracké deti aj zrakový či fyzický kontakt. Až po čase sa naučili dívať sa učiteľom priamo do očí. A na dotyky dlho reagovali vyslovene agresívne. Učiteľka slovenčiny tak dlho nemohla viesť ruku dieťaťa pri písaní.
Na deti utečencov kladú veľké nároky
Už len taká drobnosť, ako je smer písania, robila malým Iračanom spočiatku ťažkosti. V Iraku sa píše sprava doľava a žiaci to mali v sebe hlboko zakorenené. Ešte aj tabuľu zotierali v tomto smere.
"Od apríla, keď sem prišli, sme frčali len na tom, aby sa naučili čo najviac slovíčok. Hodiny som mala rozdelené na jednotlivé kategórie, napríklad sme si hovorili predmety, ktoré vidíme v triede. Používala som tiež obrázkový materiál, povedzme na dopravné prostriedky či jedlo. V aktuálnom školskom roku je vyučovanie týchto detí iné, lebo sú začlenené v jednotlivých triedach. Je preto dôležité, aby vedeli základy gramatiky. U menších je problém abeceda, hlavne jej tvary, dokážu sa naučiť tlačené písmo, ale písané je pre ne ťažké. Problémom je aj gramatika, teda časovanie, skloňovanie a mnohé výnimky, ktoré máme," rozpráva slovenčinárka.
Riaditeľka po školení ale doplnila, že škola nebude až tak veľmi bazírovať na tom, aby malí Iračania zvládli aj písanú formu, postačia im tlačené písmenká.
"Sú na ne kladené veľké nároky. Musia sa viac snažiť, ak chcú všetko dobehnúť, aj doma sa tomu musia viac venovať," hovorí Alena Jančoková Žáčiková. Podľa nej ale skúsenosti aj s inými cudzincami ukazujú, že sa to dá zvládnuť.
I keď - ľahké to mať tieto deti nebudú. Rani by podľa veku mal už byť na strednej škole, keďže však neovládal reč, začlenili ho vlani do ôsmej triedy. Keďže sa chce dostať na dobrú strednú školu, má silnú motiváciu pracovať na sebe. Na menších žiakoch ale stále cítiť, že sú to ešte iba deti.
Učitelia sa ale zhodujú, že je dôležité, aby ich čo najviac vystavili slovenčine a komunikácii v nej, iba tak jazyk a jeho úskalia pochopia lepšie. "Ja ich napríklad učím fyziku. Normálne vysvetľujem učivo, ale pre nich mám vždy vytlačené aj poznámky. Viem, že je to teraz hlavne o bifľovaní, lebo tam majú nové slovíčka, ale napriek tomu sa chytajú," povedala riaditeľka Jančoková Žáčiková.
Na otázku, kde tieto deti vidí o desať, možno pätnásť rokov, riaditeľka školy povedala: "Sú veľmi šikovné, takže budú zaradené v bežnom živote. Som si tým istá."
OBAVY HŔSTKY RODIČOV SA NENAPLNILI
Rodičia, nie žiaci. Práve niektorí zákonní zástupcovia slovenských detí mali v začiatkoch najväčšie obavy o to, ako bude vyučovanie s Iračanmi prebiehať. Riaditeľka školy Alena Jančoková Žáčiková si dodnes vyčíta, že vtedy zvolala plenárne spoločenstvo rodičov. Urobila to zrejme v snahe byť transparentnou. "Ak by som to nespravila, deti by ich prijali normálne a rodičom by porozprávali o tom, aké je to mať irackých spolužiakov, že s tým nie je žiaden problém," hovorí riaditeľka. Na stretnutie sa ale dostavila mamička, ktorá mala za muža cudzinca a podľa riaditeľky doslova búrila rodičov, vykresľovala im, aké bude všetko zlé a aké problémy školu po tomto kroku čakajú. "Mohla som im rozprávať, že mali kompletné zdravotné prehliadky a že ešte pred príchodom na Slovensko boli dlhodobo sledovaní viacerými inštitúciami, ktoré by si sem nedovolili priviezť hocikoho. Ja som hovorila - dajme tým deťom šancu, a uvidíme, aké to bude. Jasné, že v prvom rade mi záleží na našich deťoch a ak by bol nejaký problém, tak ho budem riešiť, ale nebol. Neviem, či očakávali, že prídu teroristi a začnú naše deti strieľať. Potom tie obavy tak nejako utíchli," hovorí Alena Jančoková Žáčiková. Stretnutie rodičov zvolala riaditeľka znovu po mesiaci. Na ňom sa malo hovoriť o prípadných problémoch. Neprišiel nikto.
Na Základnej škole sv. Marka v Nitre sa učia šiesti malí Iračania. (zdroj: Tomáš Holúbek)
