Ján Púček: Ľudia sa nechcú nechať klamať, chcú čítať pravdu

NITRA. Hosťom nedávnej besedy v cykle 4-3-2-1-... bol Ján Púček, spisovateľ, vyštudovaný dramaturg a scenárista. Moderátor Dado Nagy sa ho v Nitrianskej galérii povyzvedal na jeho literárne a scenáristické počiny, bývalé pôsobenie v Slovenskom rozhlase či spoluprácu s vydavateľstvom reportážnej literatúry. Zaujímavé rozprávanie autor knižiek a poviedok doplnil čítaním úryvkov zo svojej tvorby.

20. storočie cez históriu jednej rodiny a človeka

„Janko je jedným z najtalentovanejších súčasných mladých autorov. Pred štyrmi rokmi vyšla jeho prvá knižka Kameň v kameni. Jeho poviedky mi v mnohom pripomínali poetiku Dušana Dušeka a Vincenta Šikulu. Bolo to také ponorenie sa do kraja v Malých Karpatoch, do obce Veterlín, čo je obdoba Trstína, kde Janko mal svojich starých rodičov z jednej strany, druhých zase v Liptovskom Mikuláši. Topograficky aj poeticky je teda Janko doma na horniakoch aj v Malých Karpatoch,“ predstavil Nagy mladého spisovateľa.

V roku 2015 vydal Púček knihu Uchom ihly, v ktorej opísal osobnú históriu jeho starého otca z Trstína – murára Jána Holého. „Kniha sa začína kapitolou, v ktorej jeho 86-ročný starý otec zomiera. Potom sa spätne vracia k celému jeho životu od začiatku, cez odboj, jeho väznenie v rôznych basách aj koncentračnom tábore, svadbu, narodenie detí a podobne. Fascinujúce na tom je, že takých kníh, ktoré opisujú 20. storočie cez jednu rodinu a jedného človeka, bolo v poslednom období niekoľko, ale táto je veľmi osobná. Je v nej trochu okresaná lyrickosť, typická pre Jankove prvé poviedkové knihy. Opisuje najmä históriu úplne obyčajných banálnych, ale pritom ľudsky dojímavých vecí v živote starého otca a rodiny,“ skonštatoval moderátor.

„Ja si neviem veľmi vymýšľať, celý príbeh je na 98 percent pravdivý,“ povedal spisovateľ na jeho otázku, ako sa z rodinnej histórie robí literatúra.

„Celým tým príbehom som žil už odmalička, mama mi dávkovala dedov osud, z čoho pochádzame, z čoho sme vyrástli. Možno práve ten dedov príbeh je dôvodom, prečo som sa vôbec pokúsil písať. Keď som si uvedomil, že päťapol roka prežil v zajatí vo fašistickom Nemecku, tak mám vlastne strašné šťastie, že som vôbec tu. Stačilo málo a nebol by som tu. Podvedome som si preto dal záväzok, že chcem napísať jeho príbeh a ako keby ho pri tom písaní s ním aj nejakým spôsobom prežiť.“

Zafungovala „staropamäť“

Ako autor vraví, nebolo to ľahké, musel sa spoliehať na ústne podanie udalostí dedovho života či informácie z druhej ruky. Starý otec mu umrel, keď bol on druhákom základnej školy. Dovtedy mu nič o svojom živote nehovoril a on tiež nebol vo veku, kedy by tieto veci vedel pochopiť. „Nemal som veľmi odvahu dať jeho príbeh na papier. Ale prvé dve knižky mi dodali sebavedomie a pustil som sa do toho. Trvalo to nejakých šesť rokov,“ spomína Púček. „Dedo si svoj životný príbeh vlastne napísal sám. V Holíči si po vojne zakladal fabričku na výrobu pleteného tovaru a aby dostal živnosť, potreboval „vysvedčenie mravnej zachovalosti“, takže všetko, čo prežil, napísal na písacom stroji. Moja babička, jeho žena, je od deda mladšia o 20 rokov. Pred 3-4 rokmi bola v lepšej kondícii, veľmi intenzívne sa jej vracala „staropamäť“. Stačilo ju jemne naštartovať a vrátila sa do minulosti. Prerozprávala mi zvyšok príbehu, odkedy sa po vojne zoznámila s dedom až do konca. Hanbím sa za to, ale tajne som si s ňou nahral asi 30 hodín rozhovorov. Len raz som to skúsil oficiálne, ale keď videla blikajúci diktafón, zasekla sa.“

Kniha o Ceste kostí

Ako sme už spomínali, Ján Púček spolupracuje s vydavateľstvom reportážnej literatúry. Objavil v sebe slabosť pre tento žáner. Po prvých dvoch knihách si uvedomil, že je radosť ich čítať a učiť sa zároveň. Pred dvoma rokmi sa zoznámil s mladými majiteľmi vydavateľstva, ktorí v začiatkoch vydávali najmä reportážne príbehy poľských autorov. Boli zvedaví na jeho názor – čo robia zle, čo dobre.

„Mal som sem-tam výhrady k redakcii textu či k poľským vetným konštrukciám v slovenskom jazyku. Po dvoch týždňoch sa začala naša spolupráca, ktorá je pre mňa veľkou školou. Som veľmi rád, keď môžem pracovať na cudzích textoch. Títo vydavatelia mi otvorili mi nový svet – milujú túto robotu aj túto literatúru, kvôli nej veľa riskujú, lebo opustili svoje zamestnania. Rád s nimi spolupracujem, lebo vedia prácu výborne zorganizovať, stali sme sa priateľmi,“ hovorí Ján Púček.

Reportážna literatúra začína byť na Slovensku veľmi populárna. „O jej úspešnom nástupe som sa rozprával s pár ľuďmi. Jedna pani z Liptovského Mikuláša mi na to povedala, že ju už nebaví čítať knihy, ktoré sa nestali. Je to taký trend, ľudia sa nechcú nechať klamať, chcú čítať pravdu,“ myslí si Púček.

Podľa neho je to vynikajúce čítanie nabité faktami. Jeden týždeň môže byť človek v Palestíne a Izraeli, ďalší týždeň o 50 rokov dozadu vo Švédsku. „V januári vyjde kniha Kolymské denníky. Cestovateľ sa v nej stopom vybral po stovky kilometrov dlhej Kolymskej ceste z Magadanu do Jakutska, ktorú stavali väzni. Táto hlinená „Ceste kostí“ je takpovediac najdlhším pomníkom obetiam gulagov, lebo kto pri práci zomrel, toho hneď do cesty zakopali.“

Autor čítal zo svojej knihy Uchom ihly. (zdroj: (ČE))