V starom bitúnku sa odohráva ľudská dráma. Každému ide o život

Strach z toho, čo sa má stať, je priam hmatateľný. V tejto na maximum vypätej situácii sa odhalia pravé charaktery ľudí.

NITRA. Na dosky Divadla Andreja Bagara sa dostalo mimoriadne vydarené javiskové spracovanie drámy Ivana Bukovčana Kým kohút nezaspieva. V napínavej modelovej dráme z obdobia krátko po potlačení SNP sa v piatok v premiére predstavili Eva Pavlíková, Lenka Barilíková, Alena Pajtinková, Andrea Sabová, Ján Hrmo, Branislav Matuščin, Martin Fratrič, Martin Nahálka a ďalší herci.

Ľudská dráma, ktorú rozohrali ako náhodne vybratí rukojemníci nemeckého dôstojníka v priestoroch starého bitúnka, vyvolávala zimomriavky. Ide o to, kto prežije a kto zomrie. Pomsta za zavraždenie opitého nemeckého vojaka sa vznáša na všetkými desiatimi „väzňami“, stupňujúce sa napätie a strach z toho, čo sa má stať, je priam hmatateľný. V tejto na maximum vypätej situácii sa v plnej nahote odhalia pravé charaktery ľudí.

Hra knižne vyšla v roku 1971

Ako povedal dramaturg predstavenia Adam Gold, po úvodných diskusiách s režisérom Michalom Spišákom dospeli k presvedčeniu, že v sezóne by mala mať svoje miesto slovenská dráma modernej klasiky. Jednoznačne to pre nich bol Ivan Bukovčan - pre svoje kvality a tematické vymedzenie. „Spisovateľ, publicista, dramatik a autor rozhlasových hier drámu Kým kohút nezaspieva napísal v roku 1969, knižne vyšla v roku 1971. Tento text sa na divadelných javiskách objavuje pomerne často, napísal ju vo svojom vrcholnom tvorivom období,“ povedal Gold.

Režisér Michal Spišák túto hru pokladá za jednu z najlepších hier slovenskej klasiky. Rieši zásadné otázky ľudskej existencie.

„Hra je pre mňa modelová, je napísaná tak dobre, že modelovosť je obsiahnutá v príbehu, charaktery jednotlivých postáv sú výborne vykreslené. Rukojemníci sú akoby náhodne z ulice pozbieraní ľudia, sú z rôznych spoločenských vrstiev, rozličných profesií, rôznych charakterov a vlastností,“ hovorí Spišák. „Aby sme zdôraznili krutosť a drsnosť materiálneho sveta, dej príbehu sme zasadili do priestorov bývalého bitúnku. Pôvodne sú v hre ľudia väznení v pivnici opusteného meštianskeho domu, kde je sklad nábytku.“

Nie depresívna, skôr napínavá

Napriek ťaživej téme a riešeniu zásadných morálnych otázok nie je podľa režiséra táto psychodráma depresívna, ale skôr napínavá, strhujúca.

„Ľuďom ide o holý život, ale je to ako keby najmä v ich predstavách, oni vlastne nevedia, čo ich čaká. V predstavách vznikajú rôzne varianty toho, čo sa môže stať. V hre ide o to, ako reagujú na svoje ohrozenie a v rámci štruktúry predstavenia je to veľmi napínavé. Je zaujímavé sledovať, ako sa vyvíja myslenie jednotlivých postáv, ako reagujú, ako sú schopní zvládať nápor na psychiku. Text hry je skutočne strhujúci, dúfam, že sa nám aj inscenácia podarila urobiť tak, že divák bude od prvej do poslednej chvíle s napätím sledovať, ako to dopadne,“ hovorí Spišák.

Biblické motívy

Reálne každému z desiatich rukojemníkov hrozí smrť, čakajú na to, koho z nich vyberú. Dostanú isté možnosti a ide o to, ako sa k nim postavia. Sú postavy, ktoré sa okamžite snažia zachrániť si život, ktoré by bez škrupúľ obetovali iného, len aby prežili ony, lebo svoj vlastný život považujú za cennejší ako život toho druhého. Ale sú aj také, ktoré hovoria: zostaňme za každú cenu ľuďmi.

„Výrazne tu zaznievajú biblické motívy – „prv než kohút zaspieva ma trikrát zaprieš“, povedal Ježiš Petrovi. Práve postava starca Terezčáka je až takéhoto biblického typu, vyslovuje prorocké slová – prv než kohút zaspieva, tak všetci zradíme, zradíme ľudskosť, ktorá je v nás. V dnešnej dobe sú to veľmi naliehavé a aktuálne otázky, keď si uvedomíme, čo sa vo svete deje a nám sa zdá sa, že je to ďaleko od nás a vlastne sa nás to netýka,“ pokračuje Michal Spišák.

„Opak je pravdou, týka sa nás veľmi, ako sa k takým veciam postavíme. Ako sa postavíme k vlastnému životu, k ľuďom, ktorí trpia. Všetko toto je v tejto hre istým spôsobom obsiahnuté. Aj keď je hra v historickom rámci obdobia 2. svetovej vojny, nájde sa v nej každý z nás.“