NITRA. Na spoločnom krste dvoch kníh sa nedávno stretli milovníci literatúry v nitrianskej reštaurácii Jak doma. Svoje novinky tu predstavil Nitran Jozef Garlík a Margita Bali Kovács, rodáčka z Bratislavy, ktorá už dlhé roky žije vo Švajčiarku. Beseda bola spojená s otvorením výstavy fotografa Jozefa Garlíka ml., ktorý v podniku prezentuje svoje snímky Nitrianskeho hradu, parku, mesta i kalvárie.
Krstili pieskom
Jozef Garlík, rodák z Prievidze, ktorý žije a tvorí v Nitre, prezentoval svoju druhú zbierku básní. Jeho prvá s názvom Cesty vyšla v januári 2014 a druhá Cesty časom vyšla skoro presne s odstupom troch rokov. „Je medzi nimi isté prepojenie. Verše v prvej zbierke hovoria o cestách života, druhá je takým poohliadnutím sa. Nevraciam sa k tým istým problémom, ale hodnotím prejdený úsek životnej cesty z hľadiska času,“ hovorí Jozef Garlík.
Knižku mu pokrstil nitriansky spisovateľ Oto Malý a kurátorka výstav Marta Hučková. S Otom je dlhoročný priateľ, vo svojej poslednej knihe Tulácka škola použil verše z Jozefovej prvej zbierky. „Tulák je tiež človek, ktorý putuje časom a niektoré moje reakcie sa mu tam veľmi hodili,“ podotkol básnik. Keďže na obálke zbierky je ilustrácia pyramíd z pieskovca a presýpacích hodín, knihu do života uviedli pieskom symbolizujúcim plynutie času.
Viac-menej nič neškrtá
K básnickej tvorbe sa dostal zaujímavým spôsobom. Priviedla ho k nej každodenná „téma na dnešné ráno“ v Slovenskom rozhlase. Ako reakcie na na jednotlivé témy skoro každé ráno napísal jednu-dve básničky. Od roku 2012 až doteraz za svoje výstižné veršované príspevky vyhral od rozhlasu 29 kníh. Keď sa dostal k výberu veršov do druhej zbierky, vychádzal už z databázy tristo básní. Nakoniec sa ich v knihe objavilo 43.
„Je to priama tvorba, sem-tam niekde prepisujem, ale viac-menej píšem tak, že ani neškrtám. Najčastejšie píšem ráno, po prebudení ešte hodinu zostávam v posteli, spravím si podložku pod hlavu, dám si zápisník pred seba a píšem. Témy v novej zbierke sú všetky späté s časom. Ako na hojdačke je báseň retrospektívna až do detstva, Cesty časom je moja cesta životom, Žena v dejinách sa zaoberá postavením ženy. Premeny v čase znamenajú kratšiu históriu, rozoberám to, ako od roku 1989 vnímam niektoré zmeny, väčšinou tie pozitívne,“ vyjadruje sa autor k svojim veršom.
„V básni Premeny športu trošku kritizujem neférovosť v športe. Voda je veľmi krásna báseň, ktorá sa zaoberá ekológiou a zlým postojom človeka k prírode. V Divadle života píšem o tom, ako človek nie vždy môže prejaviť svoje city. Musí byť ako herec na javisku, nie vždy sa dokáže usmievať, ale svetu by nemal ukázať slzy.“
Ospieva kvety a mená
Ako Jozef Garlík vraví, mal to šťastie, že ho slovenčinu učila mama nášho slávneho básnika a textára Daniela Heviera. Viedla ho k láske k slovenčine, pripravovala ho na recitačné preteky. Vyštudoval VŠP, spravil si pedagogické minimum, doktorát a neskôr na svojej alma mater učil.
S vlastnou tvorbou okrajovo začal už skôr, ale naplno sa jej začal venovať až po odchode do dôchodku v roku 2011. „Chystám už tretiu a štvrtú knihu, pôju veľmi rýchlo za sebou. Jedna sa bude venovať mojej záľube, kvetom, ktoré pestujem na chalupe – opíšem krásu tulipánov, gladiolov, narcisov... Druhú knižku budú tvoriť vinše k tým najfrekventovaneším, najmä ženským menám, mám ich už dosť veľa napísaných. Z mužských napríklad pre Albína, pretože môj priateľ, ktorý učí na SPU, je Albín Malejčík. Tu je široké pole pôsobnosti a moje možnosti sú nevyčerpateľné,“ dodal Garlík.
Prišli sme sa sem učiť
Spolu s Jozefom Garlíkom svoju novinku Strach a Dôvera predstavila Margita Bali Kovacs. V lete bude už 33 rokov, čo žije vo Švajčiarsku, v obci Nidau. Keď jej exmanžel emigroval, ona i s deťmi išla za ním. Je im tu dobre, na návrat domov sa nechystá. „Hovorí sa, že človek je doma tam, kde je šťastný. A ja som tam šťastná, lebo tam mám dvoch synov a štyri vnúčatá,“ hovorí Margita Kovács, ktorá vo Švajčiarsku vystriedala viacero zamestnaní - súkromníčila, robila vo fabrike, momentálne robí v strojárenskej firme.
„Píšem popri práci, venujem sa tomu posledné štyri roky. Vždy som mala vzťah k rýmovačkám, knihy som milovala od decka. Každý rok museli byť pod vianočným stromčekom,“ spomína autorka. „Pred štyrmi rokmi sa to vo mne tak viac zobudilo, začala som písať básne. Pre svojich priateľov vždy niečo dám na facebook a oni reagujú: To je krásne, píš! Musíš s tým niečo robiť, to nie je len pre teba, vydaj to! Básní mám už okolo tristo, týkajú sa lásky, materstva, detí, domoviny... Sú také, že drapnú za srdce.“
Keďže pani Margita píše pod pseudonymom Dunajská hviezda, knihu Strach a Dôvera do života uviedli flitrovými hviezdičkami. Nie sú v nej verše, ale poviedka. „Je v nej skrytý kúsok môjho života, má pre mňa veľký význam. Píšem v nej o dušiach, ktoré prídu na zem prežiť svoj život. Každý deň niečím prechádzame, niečo sa máme naučiť, zložiť isté skúšky,“ pokračuje Margita Kovacs.
„Či ich zložíme alebo nie, závisí niekedy od nás, niekedy celkom nie, lebo nám niekto podkopne nohy alebo naopak pomôže. Mne sa v poslednej dobe stali také veci, ktoré mi ukázali, že zlo, ktoré ma postretlo, vlastne bolo na niečo dobré veci. Ľudia by si mali uvedomiť, že sme tu len chvíľu a opäť sa niekam vrátime.“
