NITRA. Polovicu sezóny v Starom divadle Karola Spišáka má za sebou herečka Jana Labajová. Je síce novou posilou tamojšieho súboru, ale Nitranom nie je neznáma. Milovníci Thálie ju už poznajú z javiska Divadla Andreja Bagara (DAB), kde druhý rok hrá v predstavení Faust je hladný a zabehla mu Grétka. Hosťuje však aj v iných divadlách, napríklad v bratislavskom Tower Stage alebo SND, aktuálne hrá v najnovšom muzikáli od Hammela, Peteraja a Ďurovčíka Šľahačková princezná.
Bábku vyrábala priamo na scéne
Sympatická blondínka na VŠMU študovala činohru a k bábkoherectvu sa pritom dostala len okrajovo. Končila tretí ročník, keď dostala ponuku účinkovať v DAB. Oslovil ju šéfdramaturg Svetozár Sprušanský, ktorý chodieva do divadiel aj na študentské predstavenia na VŠMU, takže budúcich hercov pozná i z tohto prostredia. Tak sa začala jej spolupráca s nitrianskym divadlom.
Po skončení VŠMU sa cez konkurz dostala do Starého divadla Karola Spišáka, kde svoje pôsobenie hodnotí ako veľkú školu. „Je to náročná práca s bábkami, učím sa to dodnes a budem sa to ešte asi dlho učiť,“ usmieva sa herečka.
„Môj prvý polrok v tomto divadle bol veľmi zaujímavý. Začiatky boli ťažšie – spolu s novou kolegyňou Martinkou Slobodovou nás takpovediac hodili do vody, keď sme preberali postavy v rozprávkovom predstavení Ako šlo vajce na vandrovku. Mali sme na to necelý týždeň, zhruba tri skúšky, počas ktorých sme to mali prealternovať. Vtedy som sa po prvýkrát stretla s tým, že som vyrábala bábku priamo na scéne a animovala rôzne zvieratká, mala som z toho veľký stres. Dnes je to už iné, uvoľnené, hrám to s radosťou. V divadle sme dobrý kolektív, rozumieme si. Počas skúšobného procesu sme si pomáhali, ak niečo neviem, mám sa o koho oprieť.“
Ďalším predstavením, v ktorom 26-ročná herečka účinkuje, je Môj Malý princ. Prácu na ňom aj výsledný efekt hodnotí veľmi pozitívne, o čom svedčia aj spokojné reakcie malých i veľkých divákov. Treťou inscenáciou, kde si mladá herečka zahrá, bude Čarodejník z krajiny Oz, ktorý bude mať premiéru v apríli.
Každé predstavenie je originál
Janka je činoherná herečka, takže postaviť sa po prvýkrát pred detské publikum bolo pre ňu novou skúsenosťou. Ako hovorí, detský divák je náročný a úprimný, pred ním človek nič neschová. Keď sa mu niečo nepáči alebo páči, dá to jasne najavo.
„Mám taký pocit, že z detských divákov ide taká iná energia, spontánna radosť. Cítite zadosťučinenie. Keď si spomeniem na môj dojem z prvého predstavenia pred deťmi, tak to boli určite veľmi dobré, príjemné pocity, iné ako pri hre pre dospelých,“ spomína si Janka.
„Je pekne že deti nemajú problém reagovať počas predstavenia - keď niečo chcú povedať, tak to slobodne povedia, a ak sa herec „chytí“, vzniká možnosť zaujímavých improvizácií. Všetko je živé, spontánne, nielen naskúšané a odohraté. Stane sa aj v činohre, že človek zabudne text a musí improvizovať, alebo mu kolega pomôže, ale tu je to ešte o niečo viac inšpiratívne. Človek nikdy nevie, aké to nakoniec bude. Každé predstavenie je originál.“
Z pedagogiky na konzervatórium
Rodáčka z Hozelca, malej dedinky pri Poprade, by si zrejme nikdy nepomyslela, že raz bude v ďalekej Nitre hrať bábkové divadlo. Svoju budúcu cestu však akosi vytušila a rozhodla sa pre zásadnú zmenu. Po roku štúdia na pedagogickej škole v Levoči prestúpila na konzervatórium v Bratislave.
„Odmala som sa venovala spevu, tancu, kresleniu, chodila som na klavír, zaujímali ma umelecké smery. Dôvod, prečo som zmenila školu, nebol ten, že by ma pedagogika prestala baviť, aj prácu s deťmi mám stále rada, veď aj v divadle som s nimi v kontakte, ale stále som sa tak akosi hľadala. Necítila som, že pedagogický smer je to pravé, čo chcem v živote robiť. Tak som raz prišla domov a oznámila som, že chcem ísť na konzervatórium do Bratislavy,“ pokračuje Janka.
„Rodičia spočiatku, samozrejme, neboli nadšení. Mamina bola proti tomu, aby som išla sama „do veľkého sveta“, ale otec bol ten, kto nakoniec dal súhlas a rozhodol za oboch. Neskôr už rodičia stále viac a viac chápali, že to, čo som si vybrala, ma baví a chcem sa tomu venovať. Stála ma podporujú a tešia sa z toho, že ma to, čomu sa venujem, napĺňa.“
Treba všetko prijať a ísť dopredu
Janka chcela ísť pôvodne študovať muzikál a v deň, keď išla skúsiť šťastie na VŠMU, boli prijímacie pohovory na činohru aj na muzikál. Rozhodla sa, že najprv pôjde na činohru a ak by to nevyšlo, budúci rok sa prihlási na muzikál.
„Činohra vyšla, som herečka a môžem povedať, že som tento krok nikdy neoľutovala, aj keď to niekedy býva náročné. Myslím si, že to ale zažíva každý herec. Sú obdobia, keď má toho veľmi veľa, jeden mesiac nevie, kde mu hlava stojí a má problém zorganizovať si čas. A potom je zas mesiac, keď odrazu nie je takmer nič. Takto sa to strieda a myslím si, že to v hereckom živote asi stále bude tak,“ konštatuje Janka.
Byť hercom - to neznamená ísť do práce, odrobiť si osem hodín a odísť domov. Hráva po večeroch, víkendoch, hosťuje aj v iných divadlách, je jednoducho rozlietaná. Navyše býva na podnájme v Bratislave, takže keď skúša či hrá v Nitre, dochádza sem každý deň. Prespáva v Nitre, len keď je to potrebne.
„Ale som veľmi spokojná, je to úplne niečo iné, ako moja niekdajšia predstava, čo asi budem robiť po škole. Vlastne sa venujem činohre, muzikálu aj bábkoherectvu, a to je niečo iné, ako keby som bola herečkou len v činohernom súbore niektorého divadla. Stále sa učím niečo nové a to ma baví.“
Sama seba v budúcnosti vidí ako herečku. Chce pokračovať v tom, čo si vybrala, naučiť sa ešte veľa nových vecí. Nevylučuje však aj to, že raz bude deti učiť herectvo. „Všetko to sú také vízie, o ktorých si človek povie, že je to možné, ale momentálne nad tým nerozmýšľam. Som otvorený, prístupný človek a nezatváram dvere pred žiadnou z možností. To, čo prichádza do života, beriem, vnímam ako fakt, je to tak, ako má byť. Nebojujem proti tomu, že teraz niečo nebudem či nechcem robiť,“ hodnotí herečka.
„Všetko zlé je na niečo dobré. Pozerám sa na všetko pozitívne, veci sa dejú z istého dôvodu, aj ľudí v živote nestretávame náhodne, je len treba všetko prijať a ísť dopredu. Človek nikdy nevie, čo mu život prinesie, stále sa učí. Verím mojej životnej filozofii Všetko je tak, ako má byť.“
Telo si vyžiada, čo potrebuje
Popri náročnej práci už toho herečka veľa nestíha. Keď má čas, je rada, keď si môže doma oddýchnuť alebo s kamarátkou sadnúť na čaj a porozprávať sa. Veľmi rada číta, na to jej zostávajú akurát tak večery. „Nie som na romantiku, sci-fi, či akčné veci, zaujíma ma skôr náučná literatúra. Občas však siahnem aj po inom žánri, ale po kuchárskej knižke zatiaľ nie,“ usmieva sa Janka.
„Doma si vytváram svoju zbierku receptov, ktoré by podľa mňa stáli za vyskúšanie, ale zatiaľ na to nebol čas. Hovorím si, že keď budem mať voľno a budem mať pre koho variť, tak budem mať z čoho vyberať.“
Občas si pripraví niečo zdravého, ale samu pre seba ju veľmi nebaví variť, to len tak raz za čas. Má rada takmer všetko, okrem pečienkových halušiek v polievke. „Nie som vyberavá. Myslím si, že sa treba stravovať zdravo, pestro, ale občas si dopriať aj malý prehrešok. Keď si chcem dať kocku čokolády, tak si ju dám, tak je to aj s klobáskou, slaninkou, s čímkoľvek. Telo si vyžiada, čo potrebuje.“
Ťahá ju to na Zobor
Rada si pozrie aj nejaký dobrý film a raz za čas si dopraje dobrú masáž, ktorá jej vzpruží telo i ducha. Relaxuje aj prechádzkami v prírode – v hlavnom meste má svoje obľúbené miesta. „Keď chcem byť sama so sebou a premýšľať, chodím na Devín, prejsť sa k hradu, alebo vyhľadám jedno miesto s úžasným výhľadom na časť Bratislavy. Je to úplne hore za internátmi v Mlynskej doline, kde by to človek ani nečakal. Tu je tiež výborné prejsť sa, zastaviť, porozmýšľať,“ prezrádza svoje prechádzkové trasy v hlavnom meste.
„V Nitre som zatiaľ nestihla objaviť nejaké pekné zákutia, ale už sa konečne chystám na Zobor. Už si to hovorím dva roky – vždy, keď sa naň do diaľky pozriem, ťahá ma to tam, ale ešte neprišiel ten správny čas. Dúfam, že na jar mi to vyjde,“ dodala Labajová.
Jana Labajová je novou posilou Starého divadla Karola Spišáka. (zdroj: Archív J. L.)
S kolegyňou Martinou Slobodovou v predstavení Ako šlo vajce na vandrovku. (zdroj: Michal Lachkovič)
S kolegom Milošom Kusendom v hre Môj Malý princ. (zdroj: Michal Lachkovič)
Herečka v školskom predstavení Revízor v réžii Márii Froncovej. (zdroj: Archív J. L.)
