NITRA. Regionálny spisovateľ a historik Miroslav Pius sa vo februári dožil 75 rokov. Veľkú časť svojho tvorivého života prežil Nemčiňanoch pri Zlatých Moravciach. Svoju vášeň k histórii a lásku k tradíciám pretavil nielen do kníh, ale aj svojho bývania - v obci zrenovoval vyše 100-ročný dom po starých rodičoch a vytvoril z neho unikátnu pamiatku zachovalej ľudovej architektúry.
S úctou k dedičstvu predkov zreštauroval len to, čo bolo nutné, pričom sa za to svojim starým rodičom Eme a Pavlovi Kesegovcom v modlitbe ospravedlnil. V chalupe i pri nej vytvoril malé múzeum vidieckej civilizácie, kde uvidíte nejednu raritu, napríklad viac ako 100-ročnú drevenú ručnú práčku, staré konské postroje, domácky vyrobený vrták či drevenú truhlicu z vena jeho starej mamy.
Námety z histórie Požitavia a Ponitria
Miroslav Pius má na konte zhruba 30 knižných publikácií - poéziu, prózu pre deti aj literatúru faktu. Za svoje aktivity a vydané tituly mu ministerstvo školstva udelilo veľkú medailu sv. Gorazda.
Viac ako polovica z kníh čerpá námety z histórie Požitavia a Ponitria, napríklad knihy Turci v Tekovskej župe, Pukanská keramika, Vstupovanie do času, Najstaršie kostoly na Požitaví a Ponitrí, Zvonovina. Mnohé sa svojím bohatým obrázkovým a dokumentačným materiálom stali vyhľadávanými publikáciami a pomocnými učebnými textami pre študentov i učiteľov dejepisu.
Spisovateľ sa v knihách veľmi podrobne venuje folklóru, zvykom a tradíciám Požitavia a Ponitria. Z minulosti našich predkov vyberá práve tie artefakty a udalosti, ktoré z rôznych dôvodov ostali neprávom zabudnuté v čase. Ako príklad možno uviesť kompletný a detailný opis bitky na Veľkovozokanskom poli v roku 1652, keď Turci boli na hlavu porazení kresťanským vojskom. Viedol ho veliteľ novozámockej pevnosti Adam Forgáč, muž zo šľachtického rodu Forgáčovcov, ktorí vlastnili aj hrad Gýmeš (dnes Jelenec.)
Hold jednoduchým, dobrým ľuďom
„Z kníh, ktoré vyšli z môjho pera, si ja osobne – a zaujímavé je, že sa v tomto absolútne zhodujem s čitateľmi - najviac cením historické eseje Turci v Tekovskej župe a Čakanskí bronzoví bojovníci. Sú to prvé knihy, ktoré odkrývajú zabudnutú minulosť môjho rodného Ponitria, Požitavia a Pohronia. Pri písaní eseje Turci v Tekovskej župe sa mi akoby zázrakom podarilo dostať k starým listinám a dokumentom, ktoré boli odložené a zabudnuté v archívoch mimo územia Slovenska. A právom som hrdý aj na doteraz najpodrobnejší a najvernejší opis priebehu bitky s Turkami v roku 1652 na Veľkovozokanskom poli,“ skonštatoval Miroslav Pius.
K jeho jubileu mu vychádza kniha s názvom Kronika zabudnutých pocitov - Dejiny našej krčmy. „Vzdávam v nej hold tým všetkým úžasným Nemčiňancom - mojim rodákom, ktorých som počas svojho detstva poznal a ktorí už ležia za mojím humnom na cintoríne. Je to hold jednoduchým, dobrým ľuďom, ktorí sa obetovali pre iných.“
Chcel byť operným spevákom
Ako malý chlapec chcel byť Miroslav Pius operným spevákom. Vraj ho priam uchvacovala pieseň o matke, ktorú v tom čase spieval Benjamino Gigli. Ako spisovateľ vraví, možno to bolo iracionálne nutkanie, spôsobené aj tým, že autorova matka krásne a často spievala, alebo aj tým, že jeho otec prišiel na Slovensko ešte za monarchie zo severného Talianska, ktoré je kolískou bell canta.
V detstve vraj prečítal až chorobne veľa kníh. V ich dedine vtedy ešte nebola elektrina, tak čítal pri petrolejke a do školy chodil s obhorenými vlasmi, lebo mu pri čítaní od únavy padala hlava.
„Za dobré vysvedčenie som od riaditeľa školy dostal knihu od Marka Twaina Dobrodružstvá Toma Sawyera, bola to úžasná kniha! Ale najkrajšie boli rozprávky od Pavla Dobšinského. Dodnes si pamätám príbeh Radúz a Mahuliena - prekrásne čítanie.... No a po nich zákonite prišli exotické dobrodružstvá, ktoré v ďalekých krajinách prežíval Kapitán Korkorán a Verneovi hrdinovia,“ zaspomínal si jubilant.
Samopalom na hlavu
Túžba byť operným spevákom ho rýchlo prešla, knihy v ňom zanechali nezmazateľnú stopu. Svoj prvý román začal písať počas letných prázdnin, keď mal 13 rokov. Do veľkej linajkovej písanky napísal 15 strán. Rýchlo však zistil, aká je to ťažká robota a tak nedokončený román odložil. Nikdy ho už potom nenašiel.
„Vlastne som vždy chcel byť spisovateľom. Uspokojuje ma pocit, že píšem také knihy, ktoré sa - pevne verím - stanú historickou pamäťou Ponitria, Požitavia a Pohronia. Na svojom doterajšom živote by som asi nič nemenil, pretože ani nič iné by som v živote nedokázal robiť s takou urputnou vervou, nič iné, čo by mi tak prinášalo radosť a uspokojovalo by ma,“ priznal autor.
Miroslav Pius prežil v živote všeličo. Po vstupe okupačných vojsk do Československa sa ako pracovník slovenského rozhlasu podieľal na ilegálnom vysielaní proti okupantom. V starej budove rozhlasu na Zochovej ulici v Bratislave mu mladý ruský vojak mieril samopalom rovno na hlavu.
„V čase normalizácie som sa zachoval tak, že sa za nič nemusím hanbiť - svoje etické, mravné a politické postoje som odvolal. Ale boli aj ťažké chvíle, kedy som mal chuť všetko vzdať. Normalizačný komunistický režim na diskriminoval celých dvadsať rokov. Ťažko sa mi teraz na to spomína.“
Bojuje s chorobami
Dnes sú tieto veci už len spomienkami, život obrúsil hrany a pridal na chrbát zopár krížikov. Ako každý starší človek, aj on bojuje s chorobami.
„Pred rokom som sa podrobil operácii pravého bedrového kĺbu a musel som sa znovu učiť chodiť. Čo som ako zdravý človek robil úplne automaticky, bolo pre mňa odrazu problémom. Každý deň testoval moju trpezlivosť a hĺbku schopnosti znášať fyzickú bolesť,“ posťažoval si spisovateľ. „Bol to taký sparťanský tréning, ale duševné aj fyzické utrpenie je pre človeka vždy užitočné, prináša duši a srdcu pozitívne hodnoty.“
A čo by si jubilant k svojmu sviatku prial najviac? Predovšetkým aby mu slúžili zrak a pamäť. „Zrak preto, lebo spisovateľ vníma svet v prvom rade očami a pamäť preto, lebo literárna tvorba, to nie je len to, čo sme nedávno zažili, ale aj to, na čo si pamätáme, aby sme na to potom mohli spomínať.“
Spisovateľ a zberateľ s drevenou ručnou práčkou. (zdroj: Archív M.P.)
Miroslav Pius (v strede) so známymi a priateľmi počas Stretnutia rodákov v Nemčiňanoch. (zdroj: Archív M.P.)
