NITRA. Nové divadlo pre svojich starších divákov naštudovalo ďalšiu inscenáciu. „Skoro kabaret“ 4 ženy na konci sveta preň na mieru napísal Jakub Nvota, ktorý hru aj režíroval. Dramaturgiu má na starosti Veronika Gabčíková, výtvarnú spoluprácu Karel Czech, hudobnú Vladimír „Slnko“ Šarišský.
Hru v premiére uvedú v nedeľu 12. marca o 19. h v sále Domu Matice slovenskej. Forma bude trošku netradičnejšia – diváci budú sedieť za stolmi do tvaru U, kvôli väčšej interakcii bude medzi nimi ako pokračovanie divadelného javiska predĺžené improvizované pódium.
Budú spievať aj hrať
Jakuba Nvotu k spolupráci oslovilo Nové divadlo. Po vzájomnej komunikácii režiséra a dramaturgičky a po vyše mesačnej spoločnej práci na pľaci vzniklo vtipné predstavenie s hudbou a pesničkami. Predstavia sa v ňom Agáta Spišáková, Katarína Petrusová, Ľubomíra Dušaničová a Lucia Korená. „Piatou ženou“ na scéne bude Lucia Miklášová, ktorá bude účinkujúce doprevádzať na klavíri a akordeóne. Herečky Nového divadla sa ukážu ako rovnako hudobne zdatné – zahrajú na kontrabase, husliach a gitare. Hru oživia aj iné rytmické nástroje a prvky.
„Jakub Nvota, jeden z najlepších autorov a režisérov svojej generácie, našim herečkám napísal hru priamo na telo. Má skúsenosti s týmto žánrom, ktorým je aj naše predstavenie. Nazvali sme ho „skoro kabaret“ – sú v ňom vtipné dialógy a pesničky s Jakubovými textami, ktoré spolu tvoria ucelenejší tvar, preto ten názov „skoro kabaret“. Piesne prehlbujú postoj a názory, ktoré chce hra divákom tlmočiť,“ vysvetľuje dramaturgička Veronika Gabčíková.
„4 ženy na konci sveta je predstavenie o to tom, ako sa my ženy a matky vieme a chceme vyjadriť k spoločenskej situácii, v ktorej žijeme my aj naše deti. Poukazuje na veci, ktoré nás tešia, ale aj hnevajú a iritujú.“
Sme ženy - hrdinky?
Podľa Gabčíkovej je v hre dominantný humor, ale taký „nvotovský“, poeticko-sarkastický, nie prvoplánový. Humor na vážne témy, ktorý sa vyjadruje vtipným jazykom. Nebude to teda vyslovene len o zábave, hra ponúka témy hodné zamyslenia.
„Vyjadrujeme sa k povrchnosti v spoločnosti a vo vzťahoch medzi ľuďmi. K falošnosti, neúprimnosti a neschopnosti prejaviť svoju pravú tvár a emócie, lebo „čo by na to povedali ľudia“? Je to niečo, čo sa nenosí, čo nie je dnes „in“,“ konštatuje dramaturgička. „Ľudia sa radšej skrývajú za maskou pretvárky, vytvárajú o sebe iný obraz, než akými naozaj sú. A všetko to vychádza z celospoločenského podhubia.“
Ženy sa podľa Gabčíkovej radi hrajú na silné hrdinky, ktoré zvládnu všetko, ale v kútiku duše dúfajú, že niekto zbadá, že sú často len klbkami nervov s potrebou vyplakať sa niekomu na pleci.
„Treba sa vrátiť k citom, k vnímaniu druhých nie cez prizmu masky, ale potrebu empatie. Aby sa naše deti nemuseli a ani nechceli v živote pretvarovať,“ dodala Gabčíková.
