Syna či dcéru? Útok na bránice v štýle 80. rokov

V kúpeľoch si bezdetné ženy liečia nielen telo, ale aj dušu. „Nezištne“ im pomáhajú aj miestni mládenci.

NITRA. Skvelú zábavu v štýle 80. rokov okorenenú pikantným kúpeľným humorom ponúka komédia Syna či dcéru? V premiére ju Divadlo Andreja Bagara uviedlo 10. marca vo Veľkej sále.

Autorkou hry je Táňa Kusá, režisérkou Adriana Totiková, dramaturgiu robili Svetozár Sprušanský a Adam Gold, scénu Zuzana Formánková, kostýmy Katarína Holková, hudbu Marián Čekovský. Pohybovú spoluprácu mala na starosti Elena Kolek-Spaskov.

O šteklivé iskrenie nie je núdza

Dej inscenácie divákov zavedie do kúpeľného mestečka Lúčky, kde sa prichádza liečiť skupinka žien. Každá je z iného prostredia, každá má iné sny, inú profesiu, ale všetky sa tu stretávajú pre ich túžbu po dieťati, kvôli liečbe a terapii. Neliečia si však len telo, ale aj dušu. Spoznávajú pri tom miestnych mládencov, takže o iskrenie medzi nimi nie je núdza. A nielen o to, túžba mať dieťa je neuveriteľne silná...

S komédiou Syna či dcéru? na chvíľu objavíte stroj času. Celá inscenácia vás aj s príbehmi postáv, vyjadrovaním, chôdzou, gestami, kostýmami, účesmi, hudbou či tancom prenesie hlboko do socializmu, kedy bolo všetko iné. Akurát mužsko-ženské vzťahy, o ktoré tu ide, zostávajú vždy rovnaké. Aj vtedy sa ženy chceli páčiť a urobili preto všetko možné, aj vtedy ich chlapi balili na sladké rečičky a nezostalo len pri nich.

Hra je vo viacerých ohľadoch odrazom reálnych situácií či postáv, ktoré do nej vniesli autorka aj režisérka. Keby to bol americký film, v titulkách by stálo „inšpirované skutočnými udalosťami“. Napríklad Caruso (Juraj Ďuriš) je skutočne reálny človek, ktorý v kúpeľoch pôsobil ako inštalatér a „operný spevák“.

Bižutéria aj mnohé kostýmy sú originály

Hru režírovala Adriana Totiková, autorka, dramaturgička a príležitostná herečka. Pochádza z Humenného, kde sa začala jej divadelná práca herečky v mládežníckom divadle. Absolvovala štúdium slovakistiky a estetiky na UK a divadelnú réžiu na VŠMU. Režíruje v divadle, rozhlase a televízii. Je tiež autorkou vlastných divadelných hier a scenárov.

„Do spomínaných čias sa nám hrou podarilo vrátiť poctivým štúdiom danej doby – tlačovín, relácií, filmov... Naštudovaniu komédie predchádzala zhruba polročná príprava v tomto smere, čo sa týka reči, pohybovej kultúry, oblečenia, hudby... Verím, že v spolupráci s celým tvorivým tímom sme do komédie vniesli tú správnu esenciu danej doby,“ hovorí Totiková.

„Hra je náročná na stavbu a zmeny scény aj na prevleky. Kostýmov je tu je okolo 80, herci to majú fakt ťažké. Niektoré odevy či bižutéria sú skutočne originály z tých čias, je tu napríklad aj oblečenie mojich rodičov aj rodičov scénografky Zuzany Formánkovej. Veľa vecí sme tiež zohnali v retro obchodoch, po pôjdoch a v skriniach domácností. Ostatné kostýmy sa šili podľa dobovej módy.“

„Živica – svadby, kary, krstiny“

Pri tvorbe scény vychádzali z originálneho prostredia kúpeľov Lúčky, kde boli aj osobne. „Sú v nej napríklad reliéfy, ktoré sú odkazom na autorské diela v Lúčkach, takisto schody. To bola inšpirácia, realizácia bola, samozrejme, výsostne divadelná – v rukách Zuzany Formánkovej. Herci sa ocitajú v kúpeľných izbách, pri bazéne aj vo veľkej spoločenskej miestnosti.“

Atmosféru v komédii spríjemňuje dedinská kapela zostavená z miestnych mladíkov. Výborný nápad osviežiť hru týmto spôsobom dostala práve režisérka. Ako vraví, vymyslela ju ako spájajúci prvok inscenácie. Dedinskí chlapci si hraním privyrábajú, kde sa dá. A prečo by to nešlo aj v kúpeľoch, kde sa konávajú tanečné zábavy?

„Vymysleli sme meno aj slogan - „kapela Živica – svadby, kary, krstiny“. Skupina hrá päť skladieb, ktoré boli v tom čase hitmi a bežne ich hrávali vtedajšie kapely na svadbách a zábavách,“ doplnila Totiková.

Spoločensko-popkultúrna nostalgia

Na otázku, prečo by si mal divák pozrieť komédiu Syna či dcéru?, režisérka poznamenala, že už len pre tie 80. roky minulého storočia, z ktorých sa tak trošku smejú, ale zároveň na ne spomínajú so štipkou nostalgie. Určite však nie politickej, ale skôr spoločensko-popkultúrnej. Celá výtvarná zložka komédie je veľmi presne štylizovaná do 80. rokov a prináša mnohé fenomény tohto obdobia, ktoré sa už stratili.

„A druhým dôvodom sú, samozrejme, vynikajúce herecké výkony takmer celého súboru Divadla Andreja Bagara a hosťujúcich hercov. Všetci predstavujú veľmi jednoznačné, komické charaktery. Už sami o sebe sú zabavní, nieto ešte v interakcii mužsko-ženských vzťahov. Deju, ktorý rozohráva celé spektrum postáv a postavičiek, nechýba humor, napätie, jemne erotické dusno aj štipka nevery. Je to príťažlivé, sexi a veľmi vtipné,“ dodala s úsmevom Totiková.