Prvé vážnejšie futbalové kroky robil ako 9-ročný v Plastike Nitra. Písal sa rok 1974. Dnes je hráčom Janíkoviec v šiestej lige, hoci už má na krku päť krížikov. Jeho obávanou ľavačkou dával góly od polovice ihriska, trhal sitá, raz dokonca kopačkou praskol loptu.
O jeho začiatkoch, podmienkach, ktoré panovali kedysi, pôsobení v Rakúsku, Ľubošovi Moravčíkovi, ale aj o rôznych iných zaujímavých témach z prostredia dedinského futbalu sme sa rozprávali s nestarnúcim „Šidlom“, vicemajstrom Československa v drese Plastiky Nitra.
Keď ste boli mládežníkom, mali ste asi trochu iné podmienky ako dnešná mládež. Ako si spomínate na toto obdobie?
- Samozrejme, vtedy nebola umelá tráva, len škvara. Kopačky, to je tiež dobrá téma. Nebol žiadny výber, klasické čierne so žltými pásmi. V Nitre sme mali šťastie, bola tam dobrá základňa. Vo vyšších kategóriách sme dostávali nejaké veci. Dnes sa chodím dosť často pozerať na mládežníkov, väčšina mojich bývalých spoluhráčov trénujú (Bochnovič, Gunda). Majú nádherné podmienky, chodia pekne poobliekaní, majú dobré zázemie. Mám pocit, že u nás bolo väčšie srdiečko. Medzi dnešnými deťmi ide o prestíž. My sme futbal brali trochu inak, bolo to skôr o tej partii. Už ako deti nás učili, že futbal je kolektívna hra, na ihrisko sa môže dostať len 11 hráčov. Samozrejme, nikto sa nikdy neurazil, keď nehral, ako to vidím teraz, že niekto nejde hrať a už je z toho problém, treba to korigovať s rodičmi. My sme vyrastali v diametrálne odlišných podmienkach ako tieto deti.
Hrávali ste s Ľubošom Moravčíkom, získali ste slovenský titul, boli ste vicemajstrom Československa. Ako si spomínate na spoluprácu s ním?
- Stretli sme sa v mladšom doraste u trénera Lešického. Ľuboš je futbalový fenomén, ktorý bol v porovnaní s ostatnými úplne inde. Stretávame sa dodnes. Čo sme zažívali vtedy, pretrváva dodnes. Ľuboš nenávidí prehrávať, je víťazný typ a to prenášal na celý kolektív. Bolo to krásne obdobie, spomíname naň radi.
Na mládežníckych zápasoch dnes zasahujú rodičia niekedy viac, ako by mali. Kričia na svoje deti, dávajú im pokyny...
-Takéto čosi kedysi neexistovalo. Rodičia do toho zasahujú viac, ako by mali. Môj názor je ten, že tréner má svoje kompetencie, rodičia tiež. Zmenila sa doba. Chápem, že ľudia dávajú do toho svoje finančné prostriedky a chcú mať z toho výsledky. My sme boli hodení do vody a plávali sme. Museli sme sa presadiť tým, že sme boli dobrí. Nemali sme za sebou finančné zázemie a ľudí, ktorí by nás tlačili, keď to nešlo. Museli sme sa spoľahnúť iba na svoje nohy.
Sedem rokov ste hrali regionálny futbal v Rakúsku. Čo vám dalo toto obdobie?
- Väčšina našej generácie z ligového dorastu sa dostala do Rakúska, aj keď to nebolo jednoduché. Bol to skok niekam úplne inam, aj keď ja som nehral vysokú súťaž, hoci som mal možnosť. Rozhodoval vek, zdravie a pozeranie sa dopredu. Všetci, čo sme tam boli, na to radi spomíname. Podmienky sú tam úplne úžasné. Je tam skvelé futbalové zázemie, materiálne podmienky ani nebudem spomínať. Keď som sa tam dostal, mal som už skoro 30 rokov, zažil som tam pekné časy. Päť rokov som bol kráľom strelcov. Ľudia si nás tam vážili. Chodievam tam pravidelne každý rok, pozývajú ma tam a nezabudli na mňa. Keď si človek získa dôveru tamojších ľudí, myslia na neho a často na neho spomínajú.
V rakúskom regionálnom futbale sa mu darilo. Päťkrát sa stal najlepším strelcom súťaže. (zdroj: archív M. Š. )Ako sa zmenil dedinský futbal na Slovensku za posledných 20 rokov?
- Mám pocit, že je strašne málo futbalistov, stratili záujem. Neviem, či to urobila doba. Určite sa zmenili aj podmienky, ihriská už majú inú úroveň, zlepšili sa trávniky, kabíny. Hlavne sú tam zapálení ľudia. Myslím, že každá dedina musí mať takého človeka, ktorý sa o to ihrisko a klub stará. Aj tie tímy si hľadajú 3-4 lepších hráčov, ktorí okolo seba vytvoria partiu a ťahajú mladých. Mám pocit, že keď tam nie je nejaký skúsený futbalista, nemá to akúsi šťavu. Dnes si mladí ľudia môžu ísť zahrať na kvalitnú umelú trávu, čo za nás nebolo a aj tak nemajú chuť. Je to pre mňa taký paradox.
Určite si pamätáte na obdobie, keď ste prišli na zápas a niektorým sa neušiel dres.
- Stávalo sa to aj mne dosť často, hlavne keď som bol ku koncu v Nitre. Alternoval som s Jarom Dekýšom a tam nebola šanca. Brali sme to z toho pohľadu, že keď človek sedel na lavičke, bola to pre neho motivácia, aby ešte viac trénoval a dostal sa do kolektívu. Nebrali sme to ako urážku. Keď som sa dostal na lavičku, bolo to buď pre zranenie, alebo bol niekto lepší, a to ma vyburcovalo, aby som začal ešte viac trénovať a dostal sa znova do zostavy. Boli hráči, ktorým stačilo sedieť na lavičke.
Dnes musí tréner na dedine tri dni pred zápasom obvolávať hráčov, aby ich mal na nedeľu aspoň 11...
- Pre mňa je to zarážajúce, keď si môžu ísť zahrať futbal a radšej si nájdu výhovorku a nejdú. My sme utekali všetci, bolo nás veľa. Tréner mal problém vybrať. Dnes je to fakt veľký problém. Riešili sme to aj s trénerom Janíkoviec, kde hrávam. Mám skoro 52 rokov, ale povedal som, že ešte pomôžem. Mal som v zime ponuky, dokonca z piatej ligy, na to si už netrúfam.
Mariánovi Šindlerovi k päťdesiatke blahoželali aj Ľubomír Moravčík a Jozef Stümpel. (zdroj: archív M. Š. )Na menších dedinách postupne vymierajú futbalové mužstvá. Prečo sa to podľa vás deje?
- Hlavným dôvodom je nedostatok kvalitných hráčov. Sú chalani, ktorí majú záujem hrať futbal, ale mám pocit, že nedostali základ, ktorí sme dostali my. Prešli sme nitrianskou trénerskou školou, viedlo nás veľa trénerských persón. Každá nám niečo dala. Dovolím si tvrdiť, že pre mňa bol takou osobnosťou Lešický, v ligovom doraste sme mávali také abnormálne tréningové dávky, z ktorých žijem dodnes. Vďaka tomu, že mám taký základ, dokážem s mladšími držať krok. Mám pocit, že dnes ani tie tréningy nie sú na takej kvalite. Ťažko vychovať chlapca, ktorý nedokáže vyžiť z tréningových dávok na zápase. Pre mňa je nepochopiteľné, že niekto vydrží napríklad len polčas. Povie ´tréner, idem dole, nevládzem´. Takisto môžem hovoriť o nezáujme chlapcov. My sme mali vždy nejakú vidinu. V ligovom doraste boli pre nás osobnosti ako Borko, Chatrnúch, Dekýš, Molnár, Jež. Keď sme prišli medzi nich do kabíny, šúchali sme nohami, nosili im kopačky a tešili sme sa, že sme medzi nimi. Boli to pre nás vzory. Dnes chlapci nemajú vzory, bohužiaľ. Ja dodnes trénujem individuálne. Nepotrebujem už toľko trénovať, pre mňa je najdôležitejšia regenerácia. Čo potrebujem, to si udržím. Mladí chalani by mali nabíjať. Nedokážu si predstaviť, čo sme zažili na štvorfázových sústredeniach Lešického v Tatrách. Pochybujem, že by to niekto z nich zvládol.
Máte 51 rokov, čo vám dáva futbal, keď sa ho stále neviete vzdať?
- Futbal je ako droga. Jediné, čo ma drží a neviem odísť, je, že občas dám nejaký gólik. No a partia, kde hrám, je vynikajúca. Futbal vždy bol, je a bude o partii. Ťažko sa človek toho zbavuje. Neviem si predstaviť, že v nedeľu nepôjdem hrať futbal. Prvoradé je zdravie, najdôležitejšie je, že sa človek musí udržovať v zdravotnej forme, inak by to nešlo.
Na akých postoch ste hrávali?
- Okrem brány skoro všetky. Začínal som ako ľavé krídlo v prípravke. Vynikal som slušnou rýchlosťou, dával som dosť gólov. Navyše, mám asi dar od Boha, moju ľavú nohu. Vo vyšších kategóriách som prechádzal, u Lešického som bol na ľavej obrane. Tam som sa dostal asi aj vďaka tomu do áčka. V Rakúsku som sa vrátil na ľavé krídlo, dával som strašne veľa gólov. Postupne vekom sa človek sťahuje dozadu, až zostane iba jeden post – stopér.
Máte obávanú ľavačku, z akej najväčšej vzdialenosti ste strelili gól? Podarilo sa vám roztrhnúť sieť?
- Kuriozít bolo veľa. Na Strojári sme dostali od polovice gól, hneď som im ho vrátil taký istý. Podarilo sa mi to asi 4-5-krát. Stalo sa mi to aj v Rakúsku, na jednom veľmi dôležitom derby zápase. Prehrávali sme, dostali sme päť minút pred koncom gól, okamžite som trafil z polovice ihriska. Boli aj potrhané siete, ale aj úrazy. Tak som trafil nešťastne brankára alebo hráča v múre, že musel aj do nemocnice. Aj to patrí k futbalu. Spravil som to nechtiac, po každom zápase som sa ospravedlnil.
Obávaná ľavačka Maroša Šindlera. (zdroj: Ladislav Odráška)Spomínate si na nejakú kuriozitu z trávnikov?
- Stala sa mi zaujímavá vec, tiež to bolo počas dedinského zápasu. Išla mi krásna lopta na volej, trafil som ju z plnej sily a zostala mi na kopačke, napichnutá. Lopta jednoducho praskla...
Koľkokrát ste boli vylúčený a za čo?
- V Rakúsku sa mi to stalo asi dvakrát, za rečnenie. Človek cítil krivdu. U nás tiež párkrát, zase za rečnenie. Potom som to oľutoval, musel som pozerať z lavičky a to je ešte nepríjemnejšie.
Skúsili ste rolu rozhodcu? Plánujete v budúcnosti pískať?
- Bol som oslovený, aj som sa trochu pohrával s touto myšlienkou, ťažko sa od futbalu odchádza. Všetko je otvorené. Momentálne ma to ťahá k nitrianskemu futbalu, do štruktúr. Som na každom zápase. Strašne rád by som bol pri futbale a hlavne pri postupe Nitry. Vždy, keď vychádzam na ihrisko, sa to všetko vybavuje späť. Všetko na svete by som dal, aby som to mohol vrátiť...
Rakúske roky strávil v tíme SV Marchegg. Na snímke stojí v hornom rade tretí sprava. (zdroj: archív M. Š. )Sú zápasy, ktoré sú zle odpískané. Viete rozpoznať, kedy rozhodca nevie pískať, alebo kedy chce pomôcť súperovi?
- Určite áno. Mám odohraných toľko zápasov, že ma ťažko niekto oklame. Majú to ťažké, úplne iné ako my hráči. Musia to rozsúdiť, je to na nich. Futbal je rýchly, každý chce vyhrať. Okej, rešpektujem to. Beriem to tak, že si idem v prvom rade zahrať, nech vyhrá lepší. Možno som bol aj ja niekedy zlý smerom k rozhodcom, sú to emócie. Boli intermezzá, každý futbalista ich má, bol som aj ja horkokrvný, ale to už mám za sebou.
Zažili ste už niekedy napitého rozhodcu?
- Samozrejme, ha-ha. Na dedinách to nie je problém. Nemalo by sa to stávať. To je príprava na zápas. Ako ju majú futbalisti, mal by ju mať aj každý rozhodca.
Čo hovoria najbližší na vašu futbalovú vášeň?
- Moji blízki to vnímajú fajn. Musí byť aj podpora rodiny, aj jej vďačím za tú dlhovekosť.
Máte nejaký predzápasový rituál?
- Žiadny alkohol, životospráva, veľa spánku a psychologická príprava. Futbal je o hlave. Špeciálny rituál nemám.
Úspešný starší dorast Plastiky Nitra v sezóne 1982/83. Horný rad zľava: I. Bobček, Š. Havlíček, P. Guliš, F. Halás, P. Kazík, M. Süttö, J. Blaho, Ľ. Šulovský, M. Florek, J. Školka, F. Prepelica, J. Vavrovič, J. Piršek, M. Jeluš, MUDr. Ľ. Holý, M. Lešický. Dolný rad zľava: E. Dobai, T. Kišucký, T. Urban, Ľ. Moravčík, P. Hnilica, Ľ. Kolár, B. Varga, Z. Kamenický, M. Šindler, M. Rimanovský. (zdroj: archív M. Š. )
