Budú sa samozrejme hľadať príčiny, označovať vinníci, v diskusiách sa vyhraní fanúšik aj neprajník, to k športu jednoducho patrí. Karty boli pritom pred zápasmi v Nitre rozdané dobre. Žiaľ, v rozhodujúcich momentoch, keď sa lámal chlieb, prišli zaváhania, skraty. Diabol sa skrýval v detailoch.
Titul sme si prehrali doma. Tam, kde sme najsilnejší. Hrať najkrajší hokej nestačí, prišli chvíľky nepozornosti, aj veľká dávka šťastia na strane súpera a galiba bola na svete. Prehrať dvakrát doma v poslednej minúte, to by zlomilo aj silnejšie povahy. Dostávali sme góly, aké sme na druhej strane sami nedávali. Škoda.
Oceľ sa kalí v ohni, skúsenosti na nezaplatenie získal trénerský triumvirát. Len Andrej Kmeč, Dušan Milo a Stano Petrík vedia, ako a o čom komunikovali s hráčmi, na koho sa spoliehali, aj ako to dopadlo.
Keď opadne napätie, určite bude dostatok priestoru na dôkladnú analýzu. Hokejoví šéfovia dokazujú stále, že majú nadhľad aj odstup. Miroslav Kováčik a Tomáš Chrenko budujú zdravý klub, so zázemím, mládežou, pracujú s partnermi aj fanúšikmi, je na čom stavať aj do budúcnosti. Hokejisti opäť pobláznili najkrajšie mesto. Preto platí, že vinníkov niet, sú len hrdinovia.
V Nitre naozaj smútiť nemusia. Alebo len chvíľu. Päť medailí za päť rokov je skvelý výsledok klubu, ktorý vdýchol do slovenského hokeja emócie aj fantáziu. Na plný štadión sa tešia aj súperi, v Nitra aréne funguje puto medzi hráčmi a divákmi ako nikde inde. To nám závidí celé Slovensko a ešte dlho bude. Lebo Nitra je naša, my si ju nedáme!
