NITRA. Pod pseudonymom Tami vydala svoj debut Mamou po 30 Tamara Gončarová. Nesmierne vtipná, svieža, povzbudzujúca i poučná kniha je o hľadaní seba, šťastia a zmyslu života po narodení dieťaťa. Autentický príbeh autorky a jej priateliek dopĺňajú postrehy, rady, humorné momenty, vtipné bonmoty, ale aj básne a „rozprávky“ pre dospelých.
Drilovala slovenčinu
Na Slovensko prišla Tamara spolu s rodinou z Kyjeva. Na viac ako desať rokov sa usadili vo Vrábľoch, kam rodičia prišli za prácou. Hneď prvý deň po príchode na Slovensko išla 10-ročná Tami do školy. Bol to šok, poznala len azbuku a po slovensky nevedela ani ceknúť. Učiteľka slovenčiny pre ňu vymyslela metódu – v začiatkoch musela malá školáčka denne odpísať desiatky strán slovenského textu. Dril priniesol svoje ovocie, náš jazyk po čase zvládla excelentne.
Neskôr sa rodina presťahovala do Nitry, kde autorka na UKF vyštudovala angličtinu, ruštinu a hudobnú výchovu. V Nitre získala tiež doktorát z masmediálnej komunikácie a reklamy. Po štúdiách sa zamestnala v Bratislave ako projektový manažér v americkej spoločnosti. Dodnes žije v hlavnom meste, je na materskej dovolenke, je spokojnou manželkou svojho muža a šťastnou maminou vyše 3-ročného syna Alexa. Vždy to tak ale nebolo... Aj o tom je jej knižka.
Denník ako detox
Do 29 rokov si Tamara plnými dúškami užívala život - manžela, rodinu, priateľov, záľuby a voľnočasové aktivity. Našla sa aj vo svojej profesii, ktorú robila s nadšením a maximálnym nasadením. V 30-tke nastal zlom - prišlo na svet ich prvé dieťa. Krátko po jeho narodení Tamara vedela, že sa do americkej spoločnosti už nevráti. Dala výpoveď.
„Chcela som maximum času prežiť so synom. Ako aj v knihe píšem, jediné, čo mi môže v tomto živote nenávratne ujsť, je detstvo môjho dieťaťa. To som si uvedomila. Ale zároveň som chcela byť v niečom aktívna. Pred Alexovým narodením som žila veľmi intenzívne, bola som zvyknutá na isté tempo,“ hovorí 34-ročná autorka, blogerka a prekladateľka.
„Aj počas materskej ma zaujímalo veľa vecí, ale nikdy to nešlo príliš do hĺbky. Prekladala som, zúčastňovala som sa projektov, pomáhala organizovať rôzne kultúrne a spoločenské akcie, bola som dobrovoľníčkou. Nevedela som však nájsť, čo je to „moje“. Až raz prišla ponuka preložiť jednu knihu do angličtiny. Zaujala ma, aj jej autor Martin Bruncko, s ktorým som sa neskôr bližšie zoznámila. Dva roky na to som spolu s ním založila vydavateľstvo, v ktorom teraz vyšla aj moja kniha.“
Predtým síce Tamara písala na zákazky, ale nebola úplne presvedčená o tom, že vie písať. Pre psychohygienu si viedla aj denník, kde zaznamenávala svoje emotívne nálady a pocity. Nemala ale odvahu vydať niečo pod svojím menom. Martin ju však povzbudil a „nakopol“ k tomu, aby napísala niečo pre mamy.
„Argumentoval tým, že toto prostredie dobre poznám, pohybujem sa v ňom denno-denne. Prehovoril ma, a tak som v počítači otvorila môj virtuálny šuplíček s názvom „píšem“. Zhrozila som sa, to bol psychedelický záchvat, to nemohlo ísť všetko von. A po narodení syna to bol už čistý detox, písala som každý večer. Z 500 strán som to napokon zredukovala na necelých 150. O tom, že píšem, nevedel nikto, manžel sa o tom dozvedel, až keď išla kniha do tlače,“ objasnila autorka pozadie vzniku Mamy po 30.
Namiesto eufórie depresie
Knižka nemá vyhranený žáner, je vtipným motivačným románom nielen pre ženy. Vznikla v spolupráci s dvoma ďalšími mamami po 30-tke – žurnalistkou Barborou Kosírovou a psychologičkou a koučkou Janou Lackovou.
„Kniha podľa mňa osloví všetky mamy, prechádzajúce ťažším obdobím, z ktorého nevedia nájsť cestu von. Chcú sa venovať deťom, milujú ich, ale nedokážu si to plne užívať, nevedia sa realizovať. Ako sme sa s mojimi kamarátkami zhodli, bezdetné ženy po 30-tke sú väčšinou v kolobehu úspešných ambicióznych odborníčok, to je jedno, v akej oblasti,“ pokračuje Tamara.
„Materstvo naraz znamená stop aktivitám, novým impulzom. Dieťatko vás vťahuje do kolotoča každodenných povinností, ktoré ste predtým nepoznali. Nie ste vládcom seba a svojho času. Dieťa nežije podľa harmonogramu, treba sa mu venovať, aj keď sa vám nechce. Ja som navyše jedináčik, o žiadne deti som sa predtým nikdy nestarala.“
Od materstva spisovateľka očakávala príval eufórie, šťastia, naplnenia, namiesto toho však prišli depresie. Život predtým považovala za úžasný, bohatý, pestrý, v materstve sa nevedela nájsť, napriek tomu, že syna nesmierne ľúbila. V tomto stave trpela. Ale ako vraví, rovnako by bola nešťastná, aj keby nemala syna a pracovala vo firme. Nenapĺňal ju život ako taký.
Zombíkovské štádium bolo náročné
Kamarátky s autorkou okrem materstva po 30-tke spájalo aj to, že mali náročnejšie deti. Tamarin syn do 2,5 roka nespával denne viac ako dve hodiny. Prvého pol roka to vydržala vďaka hormonálnemu základu, druhý pol rok ju držala nádej, že sa to už musí čoskoro zlepšiť.
„Ďalší rok som navštívila pediatrov, psychoterapeutov, ale nepomohol mi nikto. Prečítala som kopec kníh, lebo som si povedala, že sa mi už aj tak neoplatí ísť spať, pretože o chvíľu vstávam. Bola som v priam „zombíkovskom“ štádiu, bolo to skutočne veľmi náročné. Idete pri tom na úplné dno, čistá depresia. Ráno nechcete vstať, radšej by ste zomreli,“ popisuje Tamara problémy, ktorými počas materskej prešla.
„Našťastie, vo veku 2,5 roka Alex začal normálne spávať. Sám od seba. Pamätám si ten deň, keď som prespala päť hodín v kuse. Zobudila som sa a cítila som sa ako človek. Pocítila som neskutočný prílev energie.“
Aj v tejto súvislosti autorka knihou mamy povzbudzuje, aby si akúkoľvek spôsobom našli možnosť spať, aj si zaplatili za to, aby pri dieťati niekto bol a ony si mohli oddýchnuť.
Dôležité je nájsť balans
S návalom novej pozitívnej energie však Tamara zistila, že sa medzitým nejako „stratila“. Začala pátrať, kto vlastne je. Predtým ju definoval okruh priateľov, záľub, výsledky v práci, služobné cesty po svete... A teraz už druhý rok stále to isté dookola.
„Akokoľvek veľmi svoje dieťa milujete, už vám to nestačí, chcete byť nielen mamou na plný úväzok, ale aj manželkou, dcérou, priateľkou... Začala som preto hľadať svoje nové „ja“. Aj o tom je moja kniha. Nedávam však žiadny návod, recept, len ukazujem, ako som to robila ja a moje kamarátky – mamy. Všetko sa dialo na pozadí veľmi silného priateľstva. Príbeh sa končí poznaním, ako z bludného kruhu von.“
Tamara Gončarová sa napokon našla v písaní. Je pre ňu nielen spôsobom sebavyjadrenia, ale aj možnosťou komunikovať, stretávať sa s ľuďmi, cestovať, povzbudzovať iných formou besied... Našla šťastie v spokojnej rodine, v tom, že sa úspešne sebarealizuje, ale nie na úkor svojich blízkych.
„Je dôležité nájsť ten balans. Zapotila som sa, kým som ho našla. Dieťa sa mení každý mesiac, takže výzvy zostávajú, stále je čo robiť,“ dodala autorka.
