NITRA. Rodáčka z Topoľčian v Nitre predstavila svoju literárnu tvorbu, medzi inými aj ďalšiu časť svojej ságy o dejinách Nitrianska. Tatiana Macková sa v krajskej knižnici stretla dopoludnia so stredoškolákmi zo školy na Cintorínskej ulici, popoludní s verejnosťou.
Autorka do sveta literatúry síce vstúpila fantasy príbehom Syn lesov, po čase však prešla na romány s historickou tematikou. Milica a knieža bol príbeh lásky franského kupca Sama, Tieňohru venovala životnému osudu kniežaťa Pribinu a Piate prikázanie - Nezabiješ prenasledovaniu katarov.
So synom aj družinou z Nitry
„Každý, kto čítal moje historické príbehy, zistil, že je v nich stále menej a menej lásky a viac dejín a faktov. Ale láska tam musí byť, je korením života,“ usmieva sa Tatiana Macková.
„Priamym pokračovaním Tieňohry je titul Každý si nesie svoj kríž. Tieňohra končí momentom, keď Mojmír zaútočí na Nitru a Pribina s maličkým synom Koceľom a svojou družinou uteká z Nitry. Pokračovanie popisuje ťažký život obyvateľov Nitrianskeho kniežatstva po obsadení Mojmírovými vojakmi. V mnohých hradiskách boli ľudia vyvraždení, jedno z najznámejších, ktoré Pribina vybudoval, bolo Pobedim niekde pri Váhu.“
Spisovateľka popisuje aj Mojmíra a jeho družinu. Ako vraví, nešlo jej o to vyvolať knihou nenávisť voči Moravanom, snažila sa ich vidieť ako ľudí, ktorí boli vojaci, ale zároveň aj obyčajní ľudia so svojimi pocitmi.
Kniha je rozdelená na dve časti – prvá je venovaná hlavne Mojmírovi a Moravanom na Nitriansku, druhá popisuje putovanie Pribinu po vtedajších štátoch Európy. Hľadá niekoho, kto by sa k nemu pripojil, postavil sa spolu s ním proti Mojmírovi a Franskej ríši a pomohol mu Nitru získať späť. To sa mu ale nepodarilo.
Založil Blatnohradské kniežatstvo
„Svoje mohol Pribina dosiahnuť len tým, že ustúpil od svojich zásad. Musel sa zrieknuť starej viery a prestúpiť na kresťanstvo. Dal sa pokrstiť spolu so synom Koceľom aj celou družinou, aby mohol získať výhody od cirkvi a Franskej ríše,“ pokračuje Macková.
„Cirkev videla v Pribinovi potenciál, bol to dobrý panovník, schopný organizátor, oddaný človek. Keď už bol pokrstený, cirkevní pohlavári navrhli východofranskému kráľovi, aby mu dal nejaké územie, samozrejme, okrem Nitry, kde by panoval a bol podriadený cirkvi. Pridelil mu územie v Panónii okolo Blatenského jazera, dnešného Balatonu, kde Pribina založil svoje druhé kniežatstvo.“
Posledné zamýšľané pokračovanie Pribinovho príbehu s názvom Nádej z Blatnohradu je už napísané, vyjsť by knižne malo asi koncom tohto alebo začiatkom budúceho roka. Vládca Blatnohradského kniežatstva je už na sklonku života, neskôr zomiera a vlády sa ujíma jeho syn Koceľ. Na naše územie prichádzajú solúnski bratia...
„Pri písaní tejto knihy som sa dozvedela, čo som predtým nevedela – že Metod s Koceľom boli veľmi dobrí priatelia. Keď neskôr Metoda cirkevná vrchnosť uvrhla do väzenia, Koceľ bol jediný, ktorý bojoval za jeho oslobodenie a spolu s pomocou vtedajšieho pápeža sa mu to aj podarilo,“ doplnila autorka.
O poslednej cárovnej
Pokračovanie osudov Blatnohradského kniežatstva zrejme v októbri tohto roka „predbehne“ vydanie knižky o živote a smrti poslednej ruskej cárovnej Alexandry Fiodorovny z rodu Romanovcov. Život cárskej rodiny poznačený mystikom a liečiteľom Rasputinom, zdedenou hemofíliou a ale aj tragickým koncom rukami boľševikov autorku fascinoval.
„Knihu som napísala tak, akoby to hovorila samotná cárovná. Dala som jej názov Vinná láskou, pretože jej jedinou vinou bola veľká láska. Keď som v rôznych knihách čítala jej príbeh, bolo mi jej veľmi ľúto. Videla som obyčajnú ženu, ktorá mi v niektorých momentoch pripomínala mňa samu,“ pokračuje Macková.
„Trpievala migrénami, bolesťami chrbta a nôh, u mňa bežné veci. Mala veľa zdravotných problémov, napriek tomu porodila päť detí. Bola silný introvert a ľudia okolo nej ju vôbec nechápali. Nebola odmietavá či namyslená, iba veľká trémistka, neznášala verejné vystupovanie. Svojou povahou vôbec nepatrila na trón. Podobne bol na tom aj jej manžel Mikuláš II., po smrti otca vôbec nebol pripravený nastúpiť na trón a vládnuť. Aj keď robili chyby, snažili sa robiť všetko, čo vedeli.“
Prvé padlo Béziers
História Tatianu Mackovú veľmi baví, a nielen tá slovanská. Dôkazom jej je úspešná knižka Piate prikázanie – Nezabiješ. Vyšla ešte po titule Milica a knieža. Popisuje križiacku výpravu z roku 1209 a jej neuveriteľne tragické dôsledky nielen pre katarov na juhu dnešného Francúzska. O križiackej výprave proti nim rozhodol pápež Inocent III.
Piate prikázanie je fiktívnym príbehom kňaza, ktorý ako malý chlapec prišiel o svoju rodinu a ujal sa ho tamojší kláštor. „Jeho životný príbeh mi pomohol vyrozprávať tragické osudy príslušníkov katarského hnutia. Všetky fakty, ktoré v tejto súvislosti uvádzam, sú pravdivé. Prvé mesto, ktoré spomínaná križiacka výprava doslova zomlela, bolo juhofrancúzske Béziers. Vypálili ho do tla a podľa historických záznamov neprežil nikto bez ohľadu na vek, pohlavie aj vieru,“ hovorí spisovateľka.
V príbehu knihy kňaz slúži práve v meste Béziers. Pri masovom vraždení prežil on, pričom zachránil dievča a dve malé deti. „Ušli z mesta cez Pyreneje na sever Španielska a cestou sa dozvedali o desiatkach ďalších napadnutých miest a tisíckach ľudí, ktoré križiaci vyvraždili. Hon na katarov trval aj v nasledujúcich storočiach, posledných katarov upálili niekedy v 15. storočí. Napriek tomu katarská viera v nejakej skrytej forme prežila dodnes,“ dodala Macková.
Autorka sa podpísala do pamätnej knihy krajskej knižnice. (zdroj: (ČE))
