Ako chutí prvý titul? Ako ste vnímali atmosféru vo finále? Pomohla tímu účasť v MEVZA Cupe?
Miloš Horník: „Z môjho prvého zlata v kariére mám veľkú radosť. Chutí výborne, o to viac, že som bol priamo na ihrisku. Užil som si to so spoluhráčmi a zároveň som si splnil môj malý sen. Atmosféra vo finále sa stupňovala každým zápasom. Šiesty zápas bol volejbalový sviatok, v Prievidzi sme cítili aj podporu našich fanúšikov. Bola to kulisa hodná finále. Ukázalo sa, že aj volejbal dokáže naplniť veľkú halu. Do Nitry som prišiel pôvodne ako univerzál, ale počas sezóny sme sa s trénerom dohodli, že to skúsime aj na bloku. V minulosti mi to nevoňalo, ale tu mi to zachutilo a fungovalo to. MEVZA Cup bola super skúsenosť, hrali sme kvalitné zápasy s dobrými tímami a tie nám určite pomohli. Vždy je dobré sa konfrontovať s kvalitou.“
Bol dobrý ťah prísť do Nitry, aj keď ste sa na nahrávke striedali s Jurajom Zaťkom? Vážite si tento úspech?
Tomáš Hollý: „Boli sme celý rok stále na prvom mieste a nakoniec sme to potvrdili aj vo finále. Nevyšiel nám iba Slovenský pohár, vtedy hral Prešov lepšie. Ukázalo sa, že je dobré, keď má mančaft dvoch dobrých nahrávačov. Aj čakanie na lavičke sa ľahšie znáša, keď mužstvo vyhráva. Myslím si, že trénerovi striedania vo viacerých momentoch vyšli, priniesli oživenie hry. Ja som už mal tri tituly, hrával som za VKP s Maťom Kubšom a istý čas dokonca aj s Marekom Kardošom. Tento úspech si vážim a veľmi sa z neho teším, pretože možno to bol môj posledný titul. V septembri totiž s manželkou očakávame prvého potomka a je možné, že kariéru preruším, aby som bol čo najviac s rodinkou doma v Bratislave. Teší ma, že sme zlato uhrali väčšinou so slovenskými hráčmi. Tréneri to dobre poskladali. Zišla sa výborná partia, dobre sa poznáme, aj Slovinec Andrej Grut našej zábave väčšinou rozumel. Trávili sme veľa času aj mimo tréningov na spoločných akciách.“
Prievidza vás zrejme potrápila viac, ako ste čakali. V čom ste ju prevýšili? Čakajú vás teraz reprezentačné povinnosti?
Marek Ludha: „Finále nikdy nie je ľahké. Kto sa doňho prebojuje, tam nie je náhodou. Faktom je, že po dvoch domácich zápasoch som čakal troška ľahšiu cestu k titulu. Ale po prvej prehre v Prievidzi sme si museli všetci uvedomiť, že máme do činenia s ťažkým súperom. Čo rozhodlo v náš prospech? Asi to, že sme urobili menej chýb, hlavne v útoku, myslím si. Vyhráva ten, ktorý spraví menej chýb. Mám dva tituly a rád by som pridal tretí – bakalársky. V júni ma čakajú štátnice, predpokladám, že to bude väčší boj ako finálová séria, cha-cha. Musím sa na to pripraviť, všetci mi to už pripomínajú, preto som sa aj ospravedlnil reprezentačnému trénerovi a júnovú Svetovú ligu vynechám.“
Vašou úlohou bolo nahradiť poľského bombardéra Szareka. Podarilo sa vám ju splniť? Aké boli oslavy?
Igor Rehák: „Niekoho nahradiť po titule nie je ľahké, lebo každý očakáva taký istý úspech. Začal som trochu neskôr kvôli zraneniu. Nebolo to ľahké, ale až na tie posledné zápasy, ktoré neboli úplne ideálne, si myslím, že sezóna bola vcelku úspešná a podával som stabilné výkony. Čo sa týka nahrávačov, tak komunikácia s nimi bola na jednotku - aj s Jurom Zaťkom, aj s Tomášom Hollým, s ktorým už máme spolu dosť odohrané. Toto je môj druhý slovenský titul a každé prvenstvo je cenný úspech. Za celoročnú robotu je to zaslúžená odmena. Cesta s fanúšikmi z Prievidza do Nitry bola úplne skvelá. Každý oslavoval, koľko vládal...“
