NITRA. Ako bude človek žiť na Marse? Dopestuje si tam niečo? Ako vyzerá simulovaný pobyt, ktorý navodí podmienky presne také, ako sú na Marse? Sú diviaky a huby, ktoré jeme, rádioaktívne?
Toto bola iba časť z otázok, na ktoré sa vedci snažili odpovedať jednoducho a zrozumiteľne. S týmito témami predstúpili pred študentov na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite. V rámci Nitrianskych univerzitných dní tu Slovenské elektrárne zorganizovali popularizačné prednášky Science Talks.
Príprava na presun ľudstva na Mars
Študentom sa tu prihovorila Michaela Musilová, ktorá pracovala pre NASA. Michaela začiatkom roka velila medzinárodnej posádke, ktorá simulovala pobyt na Marse. Misia prebiehala v púšti v americkom Utahu. Klíma púšte, kde sa v istom období drží teplota stále pod nulou, pripomína podmienky na Marse. Posádka pobývala v dvojpodlažnej stanici v tvare valca.
Musilová si už podobnú simulovanú misiu vyskúšala pred tromi rokmi. Po skúsenostiach s prvou misiou ju vybrali na prestížnu pozíciu veliteľky medzinárodného tímu. Čo o tom rozhodlo?
Podľa slov astrobiologičky to bol spôsob, akým dokázala riešiť konflikty a krízy v tíme počas prvej simulovanej misie. Tím bol zavretý v malej výskumnej stanici, životný priestor ľudí bol mimoriadne obmedzený, čo každý nezvládal ľahko. Prejavovala sa tu ponorková choroba, jedna osoba sa dokonca pokúsila o útek.
"Je to dosť klaustrofobické, stanica má osem metrov, ani sa nečudujem, že niekomu z toho začalo šibať," hovorí vedkyňa, ktorá sa špecializuje na extrémofily - teda na organizmy žijúce v extrémnych podmienkach, napríklad na pevninských ľadovcoch alebo v oceánskych priekopách. Práve takéto organizmy by sme mohli nájsť na iných planétach.
V simulovanej misii na Mars mala Michaela na starosti i skleník. "Ak raz pôjdeme na Mars, nemôžeme si tam niesť všetky potraviny, bude potrebné si niečo dopestovať. Rovnako tam nemôžeme brať ani stavebný materiál. Ideálne by bolo poslať tam najskôr robotov a 3D tlačiarne," hovorí šéfka simulovanej marťanskej misie.
Počas výskumu posádka nerobila iba vedecké experimenty, ale sama sa stala cieľom skúmania. Psychológovia napríklad sledovali reakcie tímu na rôzne problémy, ktoré im naschvál ma marťanskej stanici vytvárali. "Furt nám niečo nefungovalo. Raz záchod, potom vypli kúrenie. Neskôr nám došla voda, tak sme sa nesprchovali a splachovali sme len raz denne," hovorí Michaela Musilová.
Na nálade nepridali tímu ani ťažké skafandre, ktoré mimo stanice nosili. Ale ani to, že so 'Zemou' sa dalo komunikovať s oneskorením alebo fakt, že strava bola v práškovej a granulovej podobe. Vedkyňa hovorí, že marťanská misia bola náročná, no raz to bude rovnaké aj na ozajstnom Marse, preto je potrebné pripraviť sa na takéto podmienky už tu, na Zemi.
Rádioaktívne diviaky
Mediálnu pozornosť vlani vzbudili rádioaktívne diviaky na Šumave. Otázky, či sú naše diviaky a huby, ktoré konzumujú bezpečné, zodpovedal Juraj Miššík z Katedry biochémie a biotechnológie SPU.
Vyššia ako bežná miera radiácie sa na územie strednej ale i západnej Európy vyskytla po havárii jadrovej elektrárne Černobyľ na jar 1986. Zistilo sa napríklad, že sú územia, kde diviaky alebo huby vykazujú nadlimitnú mieru rádioaktivity.
"Toto bol veľký problém napríklad v Nemecku, kde z ničoho nič už klesnutá rádioaktivita začala strmo stúpať. Bol to problém vysvetliť, mali s tým hodne veľké ťažkosti. Nakoniec sa takmer detektívnym spôsobom podarilo odhaliť vinníka," hovorí Miššík.
Za zvýšenú rádioaktivitu u diviakov mohla nenápadná podzemná huba s názvom srnka obyčajná. Tá sa v lesných porastoch vyskytuje v hĺbke 0-15 centimetrov pod zemou a má schopnosť fixovať rádioaktivitu z pôdy.
Miššík ale upokojuje a vraví, že na Slovensku sa nemusíme obávať ani rádioaktívnych diviakov, ani rádioaktívnych húb. V rokoch 2003 - 2016 u nás analyzovali 851 diviakov a v rokoch 2008 - 2016 skúmali 435 vzoriek húb. Ani v jednom prípade sa nezistili nadlimitné hodnoty.
"Nemecko bolo výrazne viac kontaminované ako Slovensko pri prelete kontaminovaných mrakov," vysvetľuje Juraj Miššík dôvod, prečo sa rádioaktívne huby vyskytli v nemeckých lesoch a v našich nie.
