NITRA. Vyzerá tak trochu ako Al Pacino, má chlapčensky príjemný úsmev, iskru v očiach, čerstvých 60 a so svojím životom je nadmieru spokojný. Nič zvláštne nečaká, po ničom netúži, má to, čo potrebuje a čo vždy chcel. Jubilant, ktorého napĺňa to, čo celý život robí, si k okrúhlinám prial hlavne zdravie. Všetko ostatné sa dá, keď človek chce a je zdravý.
Musí cítiť detskú dušu
Herec Starého divadla Karola Spišáka Ľubomír Kratochvíl stojí na javisku už 32 rokov. Priatelia a kolegovia z brandže ho poznajú pod menom Rudo, ktoré „zdedil“ po otcovi.
Ako oslávenec hovorí, v šesťdesiatke sa už necíti tak ako v tridsiatke, už sem-tam niečo pobolí, ale stále vládze. „Jój, roky ja vôbec nevnímam tragicky. Keď som mal štyridsať, práve mi skončila puberta a teraz idem do mladého veku,“ smeje sa Rudo Kratochvíl.
„Okrem zdravia si želám, aby som ešte pár rokov mohol robiť radosť deťom v divadle. Teším sa na každú novú postavu, ktorá ma ešte čaká. Keď sa hrá so srdcom, úprimne, je jedno, čo či koho hráte. Aj ja musím byť stále tak trochu dieťaťom. Musím vedieť cítiť detskú dušu, inak sa to ani nedá robiť.“
Do vtedy Bábkového divadla v Nitre nastúpil v roku 1985, jeho prvou bola postava v hre Pytačky (hlava draka). Doposiaľ má na konte rôznorodé roly vo vyše 70 predstaveniach. K tým najúspešnejším nielen pre Kratochvíla, ale aj pre Staré divadlo, patrí klauniáda Zvonček a Bambuľka. Hrávala sa donedávna už od roku 1987, má za sebou vyše 400 repríz. Rudo Kratochvíl spolu s Oľgou Schramekovou ňou bavili deti na Slovensku, ale i v Česku, Rusku, Poľsku, na Ukrajine aj v Portugalsku.
Aktuálne ho možno vidieť v predstaveniach Bolo nás päť, Janko a Marienka, O múdrom kokoškovi, Môj Malý princ a Čarodejník z krajiny OZ. Najbližšie ho čaká úloha v pripravovanej hre Farma zvierat, ktorá bude mať premiéru v septembri.
Moderoval, hral vo filmoch aj v reklamách
Ruda Kratochvíla mohli diváci vidieť aj na doskách Divadla Andreja Bagara – od roku 2007 ako Faktor účinkoval v predstavení Piargy a od roku 2010 hral grófa Markoča v Adamovi Šangalovi.
Doma sa herec cíti tiež v kočovnom divadle Teatro Tatro, v ktorom hráva od roku 1995 dodnes. Jeho zakladateľ Ondrej Spišák mu ponúkol prvú úlohu v muzikáli Balada pre banditu, nasledovali postavy v predstaveniach O stvorení sveta, Bianka Braselli, Prorok Iľja a Majster a Margaréta.
Tvár nitrianskeho herca je vám iste povedomá aj z televíznej obrazovky, napríklad v 13-dielnom televíznom seriáli pre deti Haló, tu Vikina! si zahral vrkočaté dievča, otca Pigiho stvárnil v sitkome Marlen je doma, ktorý sa ale prestal vysielať pre finančné problémy. Herec bol aj moderátorom detskej relácie Lunapark. Vo filme Hana a jej bratia hral otca Vlada, v apokalyptickom filme Wolfzeit, ktorý natáčali v Rakúsku, sa objavil v hereckom komparze. V rozprávke Siegfried, ktorú Nemci točili na hrade Strečno, si zahral mnícha. Po roku 2000 sa Kratochvíl ocitol aj vo viacerých reklamách.
Spieval Ozzyho Osbourna
Hoci komediantské žilky mal malý Rudko v krvi odmala – a kamaráti z dvora mu aj prorokovali, že raz bude hercom – ako malý sa ním nechcel stať. V otcovom aute krútil volantom a sníval o tom, že raz bude šoférom autobusu alebo automechanikom.
Nakoniec si vybral strednú stavebnú školu. „Počas štúdia som chodil brigádovať do bývalej Nemeckej demokratickej republiky, kde som si zarobil na rádio so západnou normou. Už v 14 rokoch ma očarila rocková muzika, istý čas som potom pôsobil v rôznych skupinách. S magnetofónom a hudbou, ktorú som si nahral z rakúskeho vysielania, som vymyslel v tom čase novinku,“ spomína s úsmevom herec.
„Ako taký priekopník som chodil s kamošom po dedinách v okolí Nitry a robili sme diskotéky. Vtedy frčali len klasické zábavy s kapelami. My sme púšťali západniarske hity, ktoré som nahrával z rádia. Boli sme vtedy 'bohovia', bavilo ma to.“
Ako 20-ročný Rudo spieval v kapele Alter Ego, po nej vystriedal ďalšie rockové skupiny. Po dlhšej prestávke - v rokoch 2003 –2006 - účinkoval v revivalovej kapele Naozzay, kde spieval Ozzyho Osbournea.
Záujmy a záľuby rodeného Nitrana postupne viedli k tomu, že jeho budúcnosť sa bude uberať smerom ku kultúre. Doštudoval stavbárinu a rozmýšľal, čo ďalej.
„Vypisovanie faktúr v kancelárii ma nebavilo, tak som si svoju budúcnosť nepredstavoval. Dal som si teda prihlášku na pedagogickú fakultu, ale v deň, keď sa prijímacie pohovory konali, som si to rozmyslel. Tak nejako som tušil, že ani učiteľstvo nebude nič pre mňa.“
Nemecko bol iný svet
Ako mladý chalan, ktorý sa vrátil po vojenčine domov, si túžil vyskúšať túlavé topánky. Ťahalo ho to do zahraničia, tak sa prihlásil na loď. Vyrozumenie, že majú plné stavy, ho nepotešilo, ale nič sa nedalo robiť. Osud to zariadil inak - zvláštnymi cestičkami ho nakoniec dostal až k herectvu.
Všetko sa to začalo na pedagogickej fakulte v Divadle Divá Hus, do ktorého ho zlákal jeho kamarát - Laco Réti. „Párkrát som sa bol na nich pozrieť a potom som si povedal, že dobre, však bude sranda. Bol som bezstarostný a hľadal som, čo by ma tak asi v živote bavilo. Herectvo ma zaujalo a našiel som sa v tom,“ vraví Kratochvíl, ktorého neskôr jeho kamarát nahovoril aj na pôsobenie v detskej prázdninovej republike Tralaland.
V predstaveniach Divadla humoru a satiry hral v rokoch 1980 -85. „V roku 1982 sme s divadlom vyhrali Akademický Prešov. Ani neviem prečo, boli sme vlastne skôr takí protisocialistickí, ale dostali sme sa na festival pri Stuttgarte. Prežili sme tu 4 dni, to bolo niečo neskutočné! To bol iný svet ako ten náš doma,“ spomína herec.
Hral a spieval aj v hudobnej skupine Mixi Band Divá Hus, ktorá vznikla pri spomínanom divadle. S kapelou hrával do roku 1987. Stali sa s ňou dokonca aj laureátmi celoštátneho kola Festivalu politickej piesne v českom Sokolove po tom, čo vyhrali domáce kolo v Martine.
Je na „svojom“ mieste
Profesionálnym hercom sa Rudo Kratochvíl stal od decembra 1985, kedy úspešne prešiel konkurzom v nitrianskom Bábkovom divadle. Zaujal ich komickou „etudou“ veveričky hrajúcej na saxofóne. Po troch rokoch v divadle si vzdelanie doplnil dvojročnou odbornou prípravou hercov v Bratislave.
Hercom je Rudo celý život, ako hovorí, s jeho povahou si ani nevie predstaviť, že by niekedy robil niečo iné.
„Boli však chvíle, keď som sa dostal do stavu, že by som to najradšej zabalil, vykašľal sa na to. Pochmúrne myšlienky na človeka prichádzajú najmä mimo divadla. Keď som ale potom vyšiel na javisko, všetko to nepríjemné sa razom rozplynulo. Človek naraz zabudne. A už nepochybuje, cíti, že je na „svojom“ mieste. Herectvo musí mať človek rád, inak je to trápenie.“
Relaxuje na záhradke
Nie je toho veľa, čo herec vo svojom živote ľutuje. Týka sa to najmä súkromných vzťahov, kde si myslí, že urobil občas chyby, ale kto ich nerobí? „Nič nie je ideálne. Na to, ako treba žiť, nie sú poučky. Ale možno nie som stvorený pre rodinný život. Ani moje povolanie tomu príliš nepraje. Bol som stále na cestách, vždy sme niekde hrali,“ konštatuje Kratochvíl. „Navyše, herci majú takú zlú povesť, že sú nespoľahliví, prelietaví, ale takí sú aj ostatní ľudia, len my sme viac na očiach.“
Ľutuje aj to, že v čase jeho mladosti sa nedalo študovať v zahraničí a cestovať, kam človek chcel. Teší ho však to, že si aspoň v začiatkoch hereckej kariéry užil veľa pracovných zájazdov po Európe, napríklad na celý mesiac chodievali so súborom hrávať do Francúzska.
„Byť teraz mladý, neváham a využijem všetko, čo sa dá. Teraz sú neuveriteľné možnosti vo všetkých sférach, len treba chcieť a nesedieť doma. O takých som ja voľakedy nemohol ani snívať,“ hodnotí herec.
„A čo mi vadí na dnešnej dobe? Chaos, rýchly životný štýl, nikto nemá na nič čas, pomaly sa žije len na facebooku. Síce mám svoj profil aj ja, ale som „mŕtvy chrobák“. Snažím sa v živote spomaliť, byť vyrovnaný, nikam sa neponáhľať, v mojich rokoch sa už ani nemám za čím, svoje som si prežil. Chcem byť len zdravý, nemať z ničoho stres a žiť v pokoji.“
Baterky hercovi dobíja najmä jeho záhradka v Krškanoch, kde si dopestuje rôzne druhy zeleniny a ovocia. „Manuálne pracujem, ale aj oddychujem, relaxujem pri ohníku, počúvam vtáčikov, ako spievajú, tu sa veľmi dobre cítim.“
Mágia divadla funguje
Za svoje najväčšie životné úspechy považuje syna Lukáša, dnes vyštudovaného informatika, aj to, že v živote robí to, čo ho baví, napĺňa. Teší ho tiež, že má vo svojich rokoch ešte rodičov, ktorým sa snaží pomáhať.
Nedá dopustiť ani na svoje šťastné detstvo, nezaťažené mobilmi, tabletmi a počítačmi.
„Nič sme neriešili, hrali sme sa, behali, boli sme šťastní aj bez tých vymožeností, ktoré majú deti dnes. Myslím si, že vďaka nim síce veľa získavajú, učia sa, ale zároveň strácajú bezstarostné detstvo. Už odmala si „špinia“ mozog, musia absorbovať neskutočné množstvo informácií, až z toho majú guláš, nevedia, čo je dobré, čo zlé. Ale to je celosvetový problém, doba sa veľmi zmenila.“
To, že sú deti dnes iné, vidí aj ako herec. Život ich veľmi ovplyvňuje, generácie sa menia. „Iste, nové technológie ich veľmi bavia. Niekedy si robím žarty a po predstavení sa ich pýtam, či im zahráme rozprávku o jednom tablete a siedmich mobiloch,“ smeje sa herec. „Ale ten živý kontakt s deťmi tam stále zostáva, mágia divadla funguje stále, čo ma veľmi teší.“
Rudo Kratochvíl druhý sprava v hre O múdrom kokoškovi. (zdroj: Archív SDKS)
V predstavení Janko a Marienka. (zdroj: (ČE))
V tanečno-hudobnej inscenácii Môj Malý princ. (zdroj: Archív SDKS)
V najnovšej hre Starého divadla Čarodejník z krajiny Oz. (zdroj: Archív SDKS)
