NITRA. Herečka Zuzana Kronerová bola hosťom Kultúrnych potuliek, ktoré v Dome Matice slovenskej pripravili študenti Katedry kulturológie FF UKF v Nitre. Početnému publiku porozprávala o svojom detstve, rodičoch, ktorí boli tiež známymi hercami, o svojich hereckých začiatkoch, o divadlách, v ktorých hrala. Prezradila na seba aj jednu svoju neškodnú „úchylku“ – je maniačkou na okuliare. Má ich desiatky v rôznych farbách – aj do Nitry ich zopár doniesla na ukážku. Červené, v ktorých prišla, vymenila na chvíľku za čierne a potom oranžové, modré – akokoľvek sa v taške hrabala – nevedela nájsť.
Ako je už pri Kultúrnych potulkách zvykom, v závere besedy herečku študenti obdarovali. Okrem iného dostala sadenicu čerešne a od Roberta Vaneka vtipnú karikatúru, na ktorej sa sama sebe zdala až príliš pekná, vraj ju autor vylepšil.
Jej mama začínala v Nitre
Herečka pochádza z Martina a ako vraví, je ťažký martinský lokálpatriot. Je hrdá na „Turčiansku záhradku, v ktorej je mesto učupené. Má dlhoročnú kultúrnu tradíciu a historickú hodnotu. Veľmi blízko má aj k DAB v Nitre – má pekné vzťahy s viacerými nitrianskymi hercami a rada v Nitre hrá, keď je možnosť. „Manžel a celá rodina sa mi smejú: aká si ty už len Martinčanka, keď si z mesta odišla, keď si mala 4 roky? Je to pravda, ale tie citové väzby a hrdosť na mesto sú u mňa veľmi silné aj preto, že v martinskom divadle pôsobili moji rodičia,“ spomína Zuzana Kronerová.
Jej mama Terézia Hurbanová Kronerová, absolventka štátneho konzervatória, prišla do Martina z nitrianskeho divadla, kde pôsobila ako v prvom divadle.
„Bolo to počas vojny, cez naše územie išiel front, a tak nitrianske divadlo zavreli. V martinskom divadle sa potom etablovala tak vynikajúco, že tam bola hviezdou. Môj otec Jozef Kroner nebol vyštudovaný herec, bol majstrom v považsko-bystrickej továrni. Hral ale v ochotníckych divadlách a do Martina ho zlákali ako eléva.“
Šašovské grimasy v zrkadle
Vyrastať v hereckej rodine bolo pre ňu zaujímavé, má na to idylické spomienky. Rodičia ako herci boli temperamentní, a keď sa občas pohádali, bola u nich atmosféra trochu ako v talianskej rodine, aj keď taniere nelietali.
V divadle bola ako doma, keď ju rodičia ako maličkú nemali kam „odložiť“. Keď dostali ponuku zo Slovenského národného divadla, byt v dome, v ktorom mali bývať, ešte nebol dokončený. Divadlo im preto ponúklo možnosť bývať v divadelnej šatni.
„Bolo to celkom zábavné. Zo šatne som mohla podnikať cesty do rekvizitárne so zázračnými predmetmi či dámskej maskérne, kde to krásne voňalo a kde mi primontovali vrkoče. Mohla som sa ísť pozrieť aj na predstavenia, ale na skúšky nie. Nakazila som sa divadelným bacilom, preto som asi išla touto cestou,“ konštatuje Kronerová.
Rodičia odmala na nej videli isté „symptómy“. Pristihli ju, ako si pred zrkadlom skúša šašovské grimasy. Začali sa obávať, že sa pustí po hereckej dráhe, a zrkadlo zakryli.
„Vraj som môjmu otcovi ako trojročná povedela: Ocinko, však sú tie postavy ježibáb a bosoriek lepšie ako princezné? A otec užasol: Dieťa moje, aké si ty múdre!,“ spomína herečka.
Keďže s veľkou radosťou ako malá pravidelne počúvala sobotňajšie poobedné rozhlasové hry pre mládež a ranné nedeľné rozprávky, túžila sa dostať do rozhlasovej dramatickej družiny.
„Otec s mamou sa vtedy chytili za hlavu a začali mi rozprávať hororové príbehy o tom, ako tie účinkujúce deti na noc v rozhlase zatvárajú, keď sa pomýlia, tak ich bijú, keď niečo pokazia, tak ich nepustia domov, nedovolia im jesť ani piť. Snažili sa ma od herectva odradiť, ale vtedy som to ešte „neprekukla“,“ hovorí ďalej Kronerová. „Dnes to chápem. Nie je vôbec zaručené, že dieťa hercov musí mať herecký talent. A keď aj talent má, musí mať veľkú dávku šťastia, aby si ho režiséri všimli a aby sa presadil.“
Dramaturgiu vymenila za herectvo
Herečka nakoniec vyštudovala strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Chodila do humanitnej triedy s rozšíreným vyučovaním klasických jazykov - intenzívne sa učila latinčinu a starogréčtinu.
Zuzkini rodičia čakali, čo z ich dieťaťa „vylezie“, do ničoho ju nenútili. Hovorili o ďalšom štúdiu cudzích jazykov, o medicíne. „Lekárkou by som možno aj bola, keby mi išla chémia a fyzika. Našťastie som mala susedku, ktorá zbožňovala chémiu a bola v nej dobrá.“
Túžbu po herectve Kronerová v sebe statočne dusila, ale od divadla celkom neupustila. Prihlásila sa na dramaturgiu. Spravila písomné prijímačky a čakali ju ústne. Medzi tým sa však konali pohovory na herectvo a ona sa na ne prihlásila. Celá komisia zložená z kolegov jej rodičov sa vraj na ňu pozerala veľmi prísne, v ich tvárach čítala nedôveru. Napriek tomu úspešne prešla všetkými kolami a zobrali ju.
„Rodičia o ničom nevedeli. Boli na zájazde v Prahe, a keď sa vrátili, išla som za nimi s veľkou obavou, ako im to oznámim. Zostali v šoku. Keď sa trochu spamätali, povedali mi – no tak nám skús niečo predviesť!,“ vraví herečka. „Ja som sa postavila, poklonila, nadýchla som sa a so zmesou smiechu a plaču som vybehla z izby.“
Na VŠMU vraj boli veľmi silný ročník a túžili dostať sa spolu do divadla. Vyšlo im to – ministerstvo kultúry im s cieľom oživiť trnavské divadlo dalo umiestnenky práve sem, čo ich veľmi potešilo. Jej prvou bola rola partizánky Evy v hre Osvalda Záhradníka Prekroč svoj tieň.
Po rokoch nasledovali pôsobenia v ďalších slovenských divadlách, natáčanie inscenácií, filmov... Zahrala si napríklad v snímkach Nevera po slovensky, Divoké včely, Všetko alebo nič či Baba z ľadu. Rolu v poslednom filme mala pôvodne hrať Daniela Kolářová. Kronerová ju dostala najmä vďaka manželke režiséra Slámu, a aj napriek tomu, že je vraj antiotužilec. Dnes na otužovanie nedá dopustiť, pokračuje v ňom.
Herečku v závere besedy obdarovali – okrem iného dostala sadenicu čerešne a svoju karikatúru. (zdroj: (ČE))
